Jagellonská dynastia - časť druhá
Obrovský Tatár Poliakom nepomohol
Obliehanie Košíc Poliakmi po smrti Mateja Korvína muselo byť výnimočnou udalosťou. Existuje totiž k nemu celá spústa písomných prameňov. Zvedavosť čitateľa môžeme v tomto prípade ukojiť iba čiastočne, citovaním niektorých z nich. Na všetky však v našom seriáli miesto nie je. Nečakane zaťatý odpor mešťanov je tak trochu záhadou. Prečo sa postavili na stranu kráľa, ktorého v podstate ani len nepoznali? Prečo im nevyhovoval jeho mladší brat Ján Albrecht? Celá tá história však najskôr nebola o Jagelloncoch. Hlavnú úlohu tu zohrala Matejova vdova Beatrix. Práve jej Košice podľa všetkého ostali verné.
JÁN ALBRECHT V KLIEŠŤACH
Zhromaždiskom kráľovských vojsk, ktoré mali vyhnať Poliakov z Uhorska sa stalo mesto Hatvan. Tu sa sústredila armáda Vladislavových prívržencov a odtiaľto vyrazila koncom roka 1490 na pomoc obliehaným Košiciam. Tutkó to komentuje nasledovne: Najvýznamnejší z tých, čo kráľa sprevádzali, boli: Tomáš Bakócz s 200 vyzbrojenými rytiermi, Štefan Báthory s 500 vyzbrojenými rytiermi, prior z Auránie Bartolomej Boriszló síce nemohol prísť osobne, ale poslal 500 vojakov, Pavol Kiniži priviedol 300 rytierov, čanádsky biskup Ján Sokoli a Ošvát Ghúz zaslali po 300 rytierov. Súčasne prišiel ku Košiciam na pomoc Vladislavovi aj Šefan Zápoľský so svojou utešenou armádoupozostávajúcou z husárov i pechoty. Na pomoc Košiciam teda prišiel výkvet celého Uhorska.
Poľská armáda obliehajúca Košice sa tak dostala do klieští. Od juhu prichádzalo kráľovo vojsko, od severu, zo Spiša, vojsko palatína Zápoľského. Kráľova armáda bola pod Košicami skôr no zatiaľ nič nepodnikala. Čakalo sa na Zápoľského a Tutkó jeho stretnutie s Vladislavom opisuje takto: Keď sa kráľ dozvedel, že už prichádza, išiel mu na vzdialenosť dvoch míľ, až ku Košickej Belej, v ústrety. Kráľ už zďaleka hlasno vítal Zápoľského, a keď bol tento už blízko pri ňom, chcel zosadnúť z koňa. Kráľ Vladislav mu to ale nedovolil a chytiac ho za ruku s ním hovoril. Potom sa údolím Čermeľa vrátil so svojim sprievodom do tábora, ktorý bol na juh od Košíc.
Zdalo sa, že s obliehajúcim Poľským vojskom je amen, no zasiahla vyššia moc v podobe nepriaznivého počasia. Nechajme hovoriť kronikára Tutka: Veľa ťažkostí narobila v tábore pod mestom mimoriadne chladná zima, ktorá bola nielen v Uhorsku, ale v celej Európe. Jedného dňa prekvapila oba tábory pod Košicami /teda poľský i kráľovský/ taká metelica, že sa z nej nedalo vyviaznúť ani vozmi, ani koňmi, a jednej noci dul od severu taký silný vietor, že všetky táborové stany prevrátil naruby. Toto je situácia, ktorú si určite vedia predstaviť aj súčasní Košičania. Kráľovi Vladislavovi hrozilo zamrznutie, no: jeho ľudia ho tesne obstáli a iba tak ho zachránili pred veľkým mrazom. Potom Tutkó pokračuje:
Keď sa hrozná metelica a víchrica utíšili, obe strany sa pripravili na boj. Vtedy vystúpil v tábore protivníka jeden Tatár obrovský ako Goliáš a pyšne sa vystatujúc vyzýval na súboj rytierov z kráľovskej armády. Výzvu prijal Demeter Jakšic, bývalý odchovanec kráľa Mateja. Už pri prvom útoku vyhodil Tatára zo sedla a odrezal mu hlavu. Túto historku poznáme už z Plathovho líčenia, uverejneného v prvom dieli seriálu.
JAZYKOM ERBOVEJ LISTINY
Popis obliehania Košíc na prelome rokov 1490/ 1491 je aj súčasťou textu poslednej erbovej listiny nášho mesta zo dňa 8. decembra 1502. Vznikol, iba niečo vyše jedenásť rokov od samotnej udalosti a znie takto: Bolo to v oných minulých rokoch a na začiatku nášho vládnutia, keď kvôli získaniu koruny tohto kráľovstva vznikli rôzne hnutia a vojny /akože len pekne to kráľ Vladislav nechal naštylizovať/ a medzi inými princami aj bývalý najjasnejší princ pán Albrecht, kráľ Poľska, v blahej pamäti náš najdrahší brat, vtedy súc iba vo funkcii vojvodcu /medzitým stihol byť v rokoch 1492 až 1501 poľským kráľom a k úľave všetkých súčasníkov aj včas umrieť/, prišiel proti nám do tohto kráľovstva so silnou rukou a početným vojskom, a prejdúc týmto kráľovstvom chcel medzi inými miestami, ktoré by sa dostali do jeho moci, obsadiť aj toto mesto Košice, takže ho obkľúčil a tvrdo obliehal.
Teraz text listiny prechádza na lichotenie Košičanom: Vtedy ste si vy vybavili v duchu svoje dávne zdatnosti, ktorými ste vždy preukazovali úprimnú vernosť na spôsob vašich predkov, a to hlavne v ťažkostiach a protivenstvách namierených proti Božím kráľom, teda našim predchodcom v tomto uhorskom kráľovstve. So svojou zvyčajnou vážnosťou a silnou vernosťou ste sa rozhodli pretrpieť hoci aj všetko najkrajnejšie a najhoršie, než si dať pošpiniť čistotu svojho mena hocijakou poškvrnou. Čo najrozhodnejšie ste odmietali mnohé láskavé sľuby a lichotivé výzvy /takže ak je to pravda, Ján Albrecht prv, než začal mesto dobývať, pokúšal sa ho získať diplomaciou/, ako aj divé vyhrážky od dookola nahromadeného nepriateľa, ktorými chcel pred všetkými ostatnými získať práve vás.
Došlo aj na popis samotného obliehania: Napokon, keď ste počas oného krutého obliehania boli obkľúčení a vaše hradby boli rôznymi druhmi kanónov zasahované a ničené, deklarovali ste tým najjedinečnejším spôsobom, čo dokáže zdatnosť v protivenstvách. Veď vás nezlomil ani hlad /takže vieme, že bol v meste nedostatok potravín/ ani zbraň, ani večná bdelosť ani nedostatok rôzneho potrebného vybavenia, žiadna práca a námaha, a naviac nepríjemnosti dlhého a krutého obliehania /muselo byť skutočne hrozné/. Hoci vás nepretržite tiesnilo, znášali ste ho v najkrutejšom ročnom období s neúnavným duchom a pri stratách, za značného krviprelievania, pričom ste sa osobne dňom a nocou venovali strážnej službe na hradbách a znášali ste hrozné útoky nepriateľa, strely a šípy protivníka, vražedné útoky, časté rany a mnohé nebezpečenstvá.
Došlo aj na pamätihodný a víťazný výpad Košičanov proti obliehateľom. Tex listiny totiž ďalej znie: Stáli ste vždy s odvahou a vzdorujúcou hruďou, ba čo je viac než obdivuhodné, nielen že ste udatnea smelo zadržali útoky bezbožného nepriateľa, ale napriek všetkým vašim starostiam a námahám ste vtrhli s veľkou odvahou do nepriateľských pozícií, odkiaľ ste si priniesli pekné víťazstvo a korisť a nepriateľovi spôsobili veľkú porážku. A nijakým spôsobom vás nemohli prinútiť, aby ste sa vzdali /tu sa už text listiny trochu "zakecáva"/ lež so silným duchom ste znášali ono vážne obliehanie, až sme vás, nepremožiteľných bojovníkov, napokon My sami /to je plurál majestátu, teda sám kráľ osobne/ vyslobodili z rúk nepriateľa. Tu skončíme s citáciou textu erbovej listiny, no musíme pripojiť túto poznámku: nebyť palatína Štefana Zápoľského a rytiera Mikuláša Haugwitza z Biskupíc, veliteľa Matejovho Čierneho pluku, ktovie, ako by to pod Košicami vôbec dopadlo. Vladislav by sa asi so svojim bratom dohodol po dobromm a určite by mu ponúkol aj nejaký ústupok.
ŠKVRNA NA ČISTOM ŠTÍTE KOŠIČANOV
Existuje ešte aj ďalší prameň, popisujúci udalosti týkajúce sa obliehania Košíc v rokoch 1490/ 1491. Je ním český historik František Palacký, ktorý o začiatkoch tohto obliehania uvádza nasledovné /myslím, že z češtiny to nemá zmysel prekladať/: Poplenil byl /Ján Albrecht/ nejprve okolí Jagerskén a pak jal se byl dobývati města Košického. Nemůžeme zamlčeti při tom události k víř téměř nepodobné, ač spisovatelem souvěkým osvědčené /Palacký neuvádza konkrétne, kto to pošpinil svetlú pamiatku našich predkov slinou klebetnou/ ana týká se pana Půty Švihovského z Risenberka, nejvyššího sudího v království Českém.
Košičané válce nezvyklí /tomu sa dá veriť/, když přiblížilo se k městu jejich vojsko Albrechtovo, strachem prý na obranu byli zapomenuli, nedbavše ani bran městských zavříti /no to sa mi nechce veriť/ ani děla svá rozložiti na zdech, takže pevné a důležité město bez odporu bylo by se octlo v moci Albrechtově, kdyby náhodou přítomný pán český byl rychle nesebral 300 lehkých jezdcův a netáhl s nimi proti nepříteli, jemuž doskočností /aké to nádherné slovo/ svou mnohé způsobiv škody a nesnáze, dodal konečně i měšťanům potřebné odvahy a zmužilosti k odporu.
Ktovie, koľko je na tejto historke pravdy, no Palacký nebol historik, ktorý by si vymýšľal. Najskôr si to možno vysvetliť tak, že v onom septembri roku 1490 bol v krajine poriadny zmätok a Košičania snáď aj boli náchylní uznať Jána Albrechta /veď to bol tiež Jagellonec/, no zasiahol pan Půta určite nie z vlastnej vôle, vyslala ho kráľovná vdova Beatrix, pretože ona českými žoldniermi disponovala a bol to asi on, kto váhajúcich Košičanov správne "zorientoval". Jadro tejto historky sme už tiež popísali v minulom dieli. Je to oná vojenská pomoc kráľovnej, ktorú rozprášil Albrechtov veliteľ Baláž Magyar. Zdá sa však, že táto epizódna vojenská akcia splnila svoj hlavný účel. Košičania sa pridali na kráľovninu stranu a tým logicky aj na stranu práve vtedy korunovaného kráľa Vladislava.
Jozef Duchoň
Nabudúce: Vojna s Jánom Albrechtom pokračuje
Autor: Prvý obrázok bábätka
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
