"Smrť má s nami ľahšiu prácu..."

Patria k dennému "koloritu" všetkých väčších miest. Zvyknú padnúť do oka, sú nápadní. Sedávajú pri stene, s nohami poskladanými pod sebou, s vystretou rukou. Lepšie vyzerá čapica, ak nie je poruke nič lepšie. Aj prázdny kelímok od jugurtu sa ráta. Žobráci. V lete, kedy prechádza Hlavnou ulicou najviac turistov i domácich, majú "hlavnú" sezónu. Žijú iba pre prítomnosť. Zajtrajším dňom sa nezaoberajú. Na našej "okružnej" ceste centrom Košíc sme si vypočuli príbehy niektorých z nich.

Ledva mu vyjde na polievku

Hneď prvý nám odmietol povedať svoje meno. "Ja som Logo!" bez váhania sa predstavuje a za sľúbené pivo plynule rozpráva o svojom živote. Ulice Košíc ho živia šesť rokov, pochádza až z Lučenca. "V Košicoch ľudia zarábajú peneži, hlavne také nóbl paničky vždy dačo hodia do klobúka."

Tento flek neďaleko Tesca je už dlho jeho, Košičania zájdu nakúpiť a drobné mu niektorí venujú. "Keď je dobrý deň, vyžobrem aj stovku. Aj viac. Ale dakedy mi ledva vyjde na polievku za 20 korún, stáva sa, že aj dva dni vôbec nič nejem. Iba vínko. Keby nebolo, ta sa zbláznim. Taký mám hnusný život..." opisuje svoje trápenie. Keď ho pozývame na blízku lavičku na cigaretku, zťažka sa šuchtá po chodníku.

Pred mnohými rokmi ´Loga´ spitého na mol zachytilo v noci auto a nohu mu polámalo na troch miestach. Roky sa pohybuje v začarovanom kruhu. Nemá žiadne doklady, vraj na vybavenie treba veľa peňazí. No Arcidiecézna charita v Košiciach pri tomto úvodnom, nevyhnutnom kroku do normálneho života pomáha. Kolky, ktoré chudáci k novému občianskemu potrebujú, uhradí a pomôže s vybavovaním. Keď to spomenieme Logovi, neverí: "Neexistuje. To by som o tom vedel. Dneska sa každy stará len o seba, nikoho chudáci nezaujímajú. Keby aspoň dali pokoj. Minule mi jeden mladý šrac šľohol 20 korún. Bodaj ho porantalo. Asi len tak, zo zábavy. Pre mňa je 20 korún jedna teplá polievka. Dakedy ju mam raz za dva dni. Daktorí ľudia sú obludy, ohavy..."

Za jeden deň aj 200 korún

Laci Turóczi má "stanovisko" na začiatku Mlynskej ulice a už jeho prvé slová sú originálne: "Ja som Turóczi, tak ako Rákoczi! Ten veľmož." hrdo nám zvestuje.

Má 55 rokov, tri roky je jeho domovom ulica. Pre neliečený šedý zákal prišiel o ľavé oko. Vyučil sa za zámočníka, päť rokov robil vo VSŽ, no pri prvom veľkom prepúšťaní "letel" aj on. Desať rokov si odsedel v base a hovorí o tom bez najmenších rozpakov: "Väčšinou som kradol autá, ale pritrafilo sa aj pár obchodov. Žiadne násilie, to nemám rád. Jedine, ak by ma niekto vyslovene vyprovokoval. Keď po mne niekto skočí, tak sa nenechám, ale ja nikdy nezačínam. Popýtajte sa druhých žobrákov, či mali so mnou nejaký problém. To sa ešte nestalo. Teraz v lete sa dá vydržať, slniečko svieti, vonku je fajne. Ale keď prídu mrazy! Jajáj, vtedy ide o kožu! Keby ste len raz spali vonku v mraze, ste tuhý. Kto nie je zvyknutý, nedožil by sa rána."

A pridáva podrobnosti o tom, ako sa dá prečkať mrazivá noc: "Jednu deku dám pod seba, do druhej sa zabalím a musím do rána dajako vydržať. Dobré je, ak si človek hrkne pálenočky. Vtedy má vnútorné kúrenie," zasmeje sa a odhalí zanedbané zuby. Ani jeho denný zárobok, na ktorý sa pýtame, nie je tajomstvom: "Keď sa darí, za jeden deň mi ľudia hodia aj 200 korún. To už z diaľky viem odhadnúť, kto hodí nejaký peniaz. Málokedy sa pomýlim. Všimnite si toho zazobanca, vyštafírovaný, navoňaný. Ani sa na mňa nepozrie, a určite má v garáži Mercedes za pár melónov. Obyčajní ľudia dávajú často. A ženy majú lepšie srdcia než muži. Minule pribehol za mnou asi 10-ročný chlapec a dáva mi dvacku. Iba stihol povedať - mamka vám posiela a frčal preč. Skoro mi slza vypadla, dojalo ma to. Ešteže nie sú všetci milionári bez citu."

Laco má dvoch bratov, ale nehovorí o nich rád. Obaja majú svoje rodiny, žijú normálny život. Rodičia už zomreli. Pred mamkou by sa necítil trápne, keby ju poprosil o pomoc. Lenže ona je dávno v zemi. Bratia by ho asi nevyhodili, cítiť to zo spôsobu, ako Laco o nich rozpráva. Nemá túto tému rád, hneď zvrtne reč inam: "Chudáci ako som ja, zomierajú na uliciach. My, žobráci pijeme, nemáme čo jesť. Sme slabí, biedni. A smrť má s nami ľahšiu robotu.." filozoficky končí našu debatu.

Okradli ho Cigáni

Na moste smerom k stanici denne posedáva Ľudo Dávid. Pochádza z Rimavskej Soboty, má 57 rokov, a život žobráka vedie neuveriteľných 17 rokov! "Nedávno som býval s družkou, ale našla si nového frajera. Samozrejme, vadil som mu. Tak som radšej sám odišiel, mohlo by sa to skončiť zle..." vyľavýznamne konštatuje a pri pohľade na výraz jeho vráskavej tváre nám bežia mysľou rôzne dramatické scény. Ak by sa niečo zomlelo, možno by neváhal pustiť sa do tvrdej bitky.

Ľudo má dve dcéry a jedného syna. Všetci sú už dospelí, žijú v Rimavskej Sobote. Zmieňujeme sa o tom, že by jeho deti možno chceli postarať sa o otca. "Už ma aj hľadali v Košiciach, ale ja k nim nepôjdem. Nechcem byť na obtiaž. Hanbím sa ísť za nimi. Oni vedia, že som bezdomovec. Chceli by mi pomôcť. Ale ja nechcem!" tvrdí razantne. Ak hovorí pravdu, sotva sa dá pochopiť jeho postoj. Zvykol si na neistý údel, na absolútnu voľnosť. Vyhovuje mu. "Vyžobrem aj vyše stovky za deň. Ale musím tu sedieť od rána do večera. Tu je dobré miesto, no nebezpečné. Stanica je blízko a tam sa schádzajú veľkí chuligáni. Aj minule ma okradli takí 18, 20 - roční Cigáni. Dobili ma a dokopali, zobrali mi 50 korún."

Namiesto peňazí dávali chlieb

Žobráci sú zvláštnou komunitou, bežní ľudia ich akceptujú bez väčších výhrad. Potvrdzujú to i slová zástupcu náčelníka Mestskej polície v Košiciach JUDr. Andreja Tobiáša: "Nezaznamenali sme zatiaľ žiaden podnet od občanov, súvisiaci so žobrákmi. Ak by niekto oznámil, že ho žobrák obťažuje, alebo sa voči nemu chová neprístojne, zasiahneme."

To však neznamená, že s nimi občas nie sú problémy. Kostolník z Dómu Svätej Alžbety nechce, aby sme uviedli jeho meno, ale o našej téme sa ochotne rozhovorí: "My sme služobníci boží, s každým človekom jednáme slušne. No sú aj takí, ktorí naše zásady vôbec nectia. Veľakrát sa stane, že počas bohoslužby vbehnú do kostola deti a žobrú. Rušia tým duchovný zážitok našich veriacich. A rodičia malých žobrákov sedia v parku na lavičkách a čakajú, koľko peňazí im deti donesú..." Tie potom rodičia "zamenia" za niečo tekuté.

"V jednej z kázní pán farár vyzval našich veriacich, aby podarovali žobrákom kus chleba, nie peniaze. Urobil to v dobrej viere, že tak deti aspoň utíšia hlad. Lenže po kázni sme mali v kostole plný kôš chleba, rožkov a iného jedla," povzdychne si kostolník.

Uuž neraz si vraj žobráci "ustlali" rovno v Dóme. Akoby rátali s tým, že v chráme božom s ním budú jednať pokresťansky. "Vtedy ich začnem presviedčať, že na kamennej dlažbe ochorejú a pomôžem im dôjsť von, na lavičku. Občas sa pritrafí aj poriadna nepríjemnosť. Priamo počas obradu raz vošiel do kostola opitý žobrák a začal vulgárne nadávať na všetkých a všetko. Vtedy už dobré slovo nepomôže a musím konať rázne," pokojne konštatuje kostolník a pri pohľade na jeho mocnú postavu nieto pochýb, že vie v Dóme zjednať poriadok.

Na kartónoch žili s dieťaťom

Janči Ferčák je 47-ročný Róm, žobre aj s družkou Soňou. Majú spolu štyri deti, no všetky sú v domove. Soňu v októbri našli na Južnej triede mestskí poicajti spať pod holým nebom s deväťmesačnou dcérou.

"Spali sme na kartónoch aj s malou. Ľudia nám nosili jedlo, mlieko pre dcérku. Darovali nám deky. Ale dakto potom zavolal na nás policajtov," opisuje s trpkosťou v hlase Soňa to, ako prišla o dieťa. "Decko nám zobrali a dali ho do ústavu."

Janči začne zápalisto vysvetľovať: "Už štyri roky žijeme takto, máme štyri deti. Ťažko, veľmi ťažko sa bez nich žije. Každý večer plačeme za nimi."

Cez deň Janči so Soňou zbierajú fľaše a žobrú. Za peniaze si kúpia niečo pod zub, občas fľašu lacného vína. A v posledných týždňoch skúšajú predávať časopis Nota Bene. "Kupujeme ho za 15 korún, predávame za 30. Ale ľudia ho veľmi nechcú, nedá sa z toho vyžiť. Preto žobreme. V zime spávame po kanáloch, a je to hrozné. My dvaja sme už našli štyroch mŕtvych bezdomovcov! Spali sme jednu noc s dvoma starými chlapmi" hovorí Janči. A potom sa vyžaluje, od srdca, zúfalo. Ako to Rómovia vedia: "Stačila by nám obyčajná malá chalúpka. Aby sme dostali nazad svoje deti. Ako budú vyrastať bez rodičov? A čo s nimi bude, ak sa s nami voľačo stane? Chceli by sme normálne žiť, ja by som si našiel robotu. Aby deti nehladovali."

Napadne nám, že o deti je teraz určite lepšie postarané. Pred očami nám prebehne obraz Sone s deväťmesačným bábätkom. Ale Janči so Soňou farbisto opisujú ako by im bolo všetkým dobre. Chceli by ešte viac detí...

Pojem ´žobrák´ legislatíva nepozná

V Košiciach "operuje" podľa odhadov niekoľko stoviek bezdomovcov, ale žobraním sa živí iba zlomok z nich. Väčšinou zbierajú kartónové krabice, zálohované fľaše, všetko, za čo v zberných surovinách "kvapne" nejaká tá koruna. Krádeže, či dokonca lúpeže sú v ich komunitách dosť zriedkavé. Občas sa medzi nimi strhne ručná výmena názorov. Pokiaľ vyslovene neobmedzujú iných ľudí, sú nepostihnuteľní.

"Naša legislatíva sa o žobrákoch vôbec nezmieňuje," hovorí komerčný právnik JUDr. Dušan Pavčík. "Preto nie je možné zadefinovať skutkovú podstatu ich konania. V poslednom čase sa na našich uliciach objavujú aj žobráci z postkomunistických krajín, ktorí sa chovajú dotieravo. Zrejme až vtedy, keď budú problémy so žobrákmi vypuklejšie, bude nutné sformulovať príslušný zákon."

Na Slovensku sa nájdu podnikavci, ktorí dokážu zarobiť na hocičom. Trebárs aj na žobrákoch. Potvrdzuje to aj kuriózny prípad, ktorý uviedol JUDr. Pavčík: "Dozvedel som s o ňom od zahraničného kolegu. Istý Slovák dal inzerát, v ktorom ponúkal prácu telesne postihnutým. Vždy uprednostnil ľudí, u ktorých bolo postihnutie zrejmé na prvý pohľad. Záujemcom sľúbil stály príjem. A oni chodili žobrať do cudziny. Raz mesačne im vyplatil dohodnutú sumu a zvyšok si nechal. Pri vyšetrovaní prípadu políciou vysvitlo, že na tom poriadne zarobil..."

Mnohí Slováci cítia s bedármi, ktorí natŕčajú dlaň. Nejeden sa stal obeťou neľútostnej doby, iní iba hrajú presvedčivé divadlo. Ako známa košická žobráčka, ktorej čarovná formulka vždy znie "prispejte na postihnuté deti". To jej zaklínadlo sme brali s veľkou rezervou, no uľútostilo sa nám jej. Nuž sme do jej tradičného celofánového sáčka hodili desaťkorunovú mincu. V ten istý deň, keď sme už na ňu zabudli, sme ju nečakane stretli ešte raz. V staničnej krčme, nevnímajúc nikoho okolo, hádzala tie ´peniaze pre postihnuté deti´ do hracieho automatu...

Marián BETÍK

Autor: Svetská sláva - poľná tráva

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári