"Doktorko, a budem môcť mať ešte deti?"

Bez ich prítomnosti sa športové podujatie nezaobíde, patria neodmysliteľne do realizačného tímu každého športového kolektívu, podieľajú sa na víťazstvách i prehrách spolu s hráčmi, trénermi. Aj keď sa o nich pri žiadnom triumfe či neúspechu nepíše. Nestrieľajú góly, nelámu rekordy, sú tam preto, aby tá prehra či víťazstvo, šťastie či sklamanie boleli čo najmenej - športoví lekári.

Ich prax je popretkávaná množstvom príbehov, bežných i kurióznych. Od obyčajného receptu na liek utišujúci bolesť, pichnutia injekcie po chirurgický zákrok, ktorým bolo treba dať dokopy dolámané kosti. Musia byť pripravení zvládnuť všetko.

Nezoradil som ich podľa veku, abecedy, ani rokov strávených na športových kolbištiach. Jednoducho, dnes sa k slovu dostáva MUDr. Ján Michalko.

Kedysi začínal ako aktívny futbalista za "béčko" VSS, ale s kufríkom plným lekárskeho náčinia ho bolo vídať najskôr za hokejovým mantinelom. Stál pri zrode košickej Dukly i začiatkoch VSŽ, do roku 1967. Vtedy sa upísal futbalu - natrvalo. Sedemnásť rokov pri Lokomotíve, ďalších osem s tigrami z 1. FC a medzitým takmer všetky reprezentačné výbery, od "áčka", cez olympionikov (zlatých z moskovskej olympiády), až po terajšiu sedemnástku. Veľkú časť kariéry bol náčelníkom zdravotnej služby a polikliniky Vojenskej leteckej akadémie v Košiciach, dnes si už užíva dôchodok a pýši sa vlastníctvom certifikátu FIFA a UEFA z futbalovej medicíny.

Kde inde otvoriť knihu jeho historiek, ak nie na hokejovom štadióne. Keď Košičania chodili na Spartu, vždy bolo veselo. "Naše súboje sa vyznačovali tvrdosťou, Sparta vždy mala v mančafte nejakého ´policajta´, na ktorého bolo spoľahnutie. Vtedy ním bol Kuna. Raz sa mu priplietol do cesty náš Milan Gregor a milý Kuna ho vzal na vidly. Pre neznalých tohto termínu - zozadu ho nabral hokejkou medzi nohami a prehodil cez mantinel. Nevyzeralo to na nič vážne, ale ozýval sa odtiaľ hrozný krik, mysleli sme si, že Milan zomiera. Nikdy nezabudnem na tú vetu, keď som k nemu pribehol a našiel ho schúleného za mantinelom. Prosebným hlasom sa pýtal: Doktorko, a budem môcť mať ešte deti? Musel som ho upokojiť: Pravdaže, aj na krstiny im pôjdeme."

A ešte jedna zo Sparty. Do seba sa počas ligového zápasu pustili Pražáci Bukač a Cvach s Košičanmi Brunclíkom a Machačom. "Náš tréner Štemprok však striktne zakazoval biť sa. Teraz to na všeobecné prekvapenie nechal tak. Sparťanov totiž mimoriadne neznášal. Ba obrátil sa na Tajcnára: ´A ty si to necháš líbit?´ Rudo sa ešte pre istotu opýtal: ´Pán Štemprok, a môžem?´ Naši ich riadne zmydlili, pravda, boli traja na dvoch. Rozhodca Rudolf Baťa, neskôr známy futbalový funkcionár, prikorčuľoval k bitkárom, urobil rukou čiaru na mantinely: ´Odsud - posud, všichni jste zatčeni!´"

Hokejových masteníc je v každom zápase neúrekom, ale zväčša sa končia iba drobnými odreninami. S tými si Ján Michalko vedel hravo poradiť. Čo však vtedy, keď športovcovi zmodrie celá noha a je na lekárovi, aby sa "nekopol" v diagnóze? "Boli sme s futbalistami Lokomotívy v Tatrách na sústredení. A viete, tam sa hodne behá. Raz ma volali Urban s Ondom, aby som išiel na izbu, že brankár Flešar nevie ani z postele zísť, že má členok celý modrý, že veru trénovať nemôže. Aj sa zvýjal, jajkal pri každom dotyku. Bolo mi to trošku podozrivé, ale pokračoval som vo vyšetrení. No keď som odtiahol ruky, aj ja som ich mal modré - spoluhráči mu natreli členok indigom..."

Sústredenia športovcom nikdy nevoňali, zato "srandičiek" si na nich užili až-až. "Chlapci do mňa furt dobiedzali, vraj počuli, že lekár sa bojí krvi. A či nie som taký istý. Tak som sa rozhodol vyskúšať, ako sú na tom oni. Milan Urban mal v podkolení rozsiahly podkožný výron, musel som ho otvoriť a vypustiť. Dvaja chceli byť pri tom, ale povedal som im: ´Stojte dva metre od stola.´ Lebo išlo o sterilnú prácu. Keď sa z rany vyvalilo strašné množstvo zrazenej, až do čierna zafarbenej krvi, jeden mi tam hneď odpadol a druhý vybehol von akoby ho naháňali..."

Odvtedy bolo slovo lekára slovo božie. Keď prikázal Schererovi, že sa nesmie ani pohnúť, keď leží na stole a má ihlu zapichnutú v stehennej tepne, tak verte, že slávny strelec ani brvou nepohol, nech sa čokoľvek dialo. "Hneď vedľa bola šatňa a keď som si na chvíľu odskočil, využila to trojica figliarov Gyurek, Šnír a Slosiarik. Dolfimu čosi za nejaké bitanstvá dlžili a vtedy sa naskytla ideálna príležitosť. Ležal na stole ako ho pánboh stvoril, ani nedýchal. A viete čo tí traja vyhútali? Nuž, milému Dolfimu opľuli... Veď viete čo. Statočne vydržal, len škoda, že si nespomeniem ako sa im odplatil."

Niekedy prehra bolela viac ako akékoľvek zranenie. "Na debakel 0:5 v Trnave nikdy nezabudnem, prihodil sa nám na prvého mája. V našej šestnástke ležal zranený hráč, ale rozhodca hru neprerušil a ja s masérom sme sa k nemu nemohli dostať. Trvalo to hodnú chvíľu, lebo spartakovci to s nami riadne krútili. Keď sme sa konečne na plochu dostali, podišiel k nám Jožo Adamec a spustil tou svojou trnavčinou: ´Šetrite s tú emulziú, aby ste im po zápase krky natreli.´ Dal som si povedať, lebo našich vtedy naozaj museli bolieť od toho, ako sa za Trnavčanmi otáčali."

Olympijské zlato je drina, aj pre lekára. No nájde sa čas aj na úsmev. "V Moskve som si robil i nejaké výskumy. Pred finále s Nemcami som počas rozcvičky meral tep u hráčov, všetci mali stopäťdesiat-stošesťdesiat, čo bolo normálne, len Láďovi Vízkovi som nameral neuveriteľných - osemdesiatdva! Iba tak poskakoval, z miesta sa nepohol, tie lenivé pohyby bolo ťažké popísať. Vravím mu: ´Láďo, hráš o zlatú medailu a ty to takto berieš?´ On mi na to: ´Ále, doktore, vyserte se na mne, já bych pak v utkání nemoh běhat."

S Vízkom to bolo naozaj tak. Rozcvičovali sa zaňho iní a on v zápase "lietal" aj za nich. Semifinále moskovského olympijského turnaja, Československo vedie nad Juhosláviou 2:0 a tretí gól má na kopačke práve Vízek. "S brankárom Panteličom zacvičil ako s malým chlapcom, kľučka do jednej strany, jasle, kľučka do druhej strany, štadión žasol nadšením. Aj keď mu brankár loptu napokon vykopol. Čo čert nechcel, obaja sa stretli aj po zápase - na dopingovej kontrole. Lenže, Láďovi sa akosi nechcelo, dal si možno desať-dvanásť pív, čúrať sa mu aj tak nežiadalo. V miestnosti, kde na to čakal spolu s Panteličom bola telka a opakovali v nej dlho zábery zo skončeného zápasu. Nenechal Panteliča na pokoji ani vtedy. Doberal si ho: ´Jen se podívej, co jsem s tebou proved.´ A potom už blažene odovzdal svoju vzorku."

Úsmevných historiek by Ján Michalko mohol sypať zo svojho kufríka donekonečna, nabudúce však dostane priestor ďalší z jeho kolegov.

Bohuš MATIA

Autor: Handrkovanie za korunu

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári