Herečka Milka Zimková zostavila šarišsko-slovenský slovník, ale nemá spoznora, ktorý by financoval jeho vydanie

Po predstavení v Békescsabe ju považovali za družstevníčkuHerečku Milku Zimkovú si iste pamätáte z filmov ´Pásla kone na betóne´ a ´... kone na

Po predstavení v Békescsabe ju považovali za družstevníčku

Herečku Milku Zimkovú si iste pamätáte z filmov ´Pásla kone na betóne´ a ´... kone na betóne´. Na azda každej fotke v novinách sa objavuje v pre ňu typických klobúkoch, o ktorých sa ale už odmieta zhovárať. Radšej sa púšťa do debát o kultúre či mladých ľuďoch, pre ktorých často hráva monodrámy ale i o tom, prečo sa pustila i do písania literatúry. Od roku 1975 je v slobodnom povolaní a hráva tam, kde o ňu majú záujem. V Košiciach našla prístav v novootvorenom divadielku Madrid na Vrátnej ulici. Odohrala v ňom niekoľko monodrám a ak bude mať chuť vrátiť sa, dvere divadielka pre ňu ostávajú otvorené...

Košičanom ponúkla M. Zimková niekoľko monodrám, ktoré sa stali hlavnou náplňou jej hereckej práce. Sama si ich píše, samučičká sama na javisku v nich aj hrá. "Nepotrebujem sa za nikoho schovávať, privikla som si byť sama na javisku. Môže sa zdať, že je to náročné, lebo nie je o koho sa oprieť, nikto iný vám nepomôže. Dokážem sa však tak skoncentrovať, že na nič iné, ako na svoju postavu nemyslím a je možné, že prítomnosť iného herca by mi aj prekážala."

Nenašli by ste dve predstavenia, ktoré by boli rovnaké. Aj keď hrá len s niekoľkohodinovým odstupom tú istú monodrámu, stále sa snaží nejako si ju osviežiť. "Už by ma nebavilo hrať to stále rovnako. Veď niektoré moje hry majú za sebou aj vyše 500 repríz. Zbláznila by som sa, keby som ich hrala vždy rovnako. Musím improvizovať, stále skúšam vymyslieť niečo nové, samu ma to potom poteší, ak sa mi niečo zaujímavé podarí. Oživujem tak stereotyp, ktorý zákonite po toľkých reprízach do môjho hrania prichádza. V bežnom divadle by bolo nemožné toľko improvizovať, lebo by som zmietla ostatných hercov okolo mňa. Takto zmätiem iba samú seba..."

Občas sa jej to aj podarí. Spočiatku sa stávalo, že stratila líniu, zamotala sa v tom, čo hovorí a nevedela sa vymotať späť. Teraz však má za sebou toľko skúseností s hraním monodrám, že sa jej žiadne takéto chybičky na javisku nestávajú. Jediné, čo ju dokáže mierne vyviesť z konceptu, je boľavá hlava. "Aj na to však mám recept. Treba ísť a hrať, vtedy zabudnem na všetko. Už sa mi stalo, že mi kolegovia vraveli - nechoď preboha na javisko, ledva stojíš na nohách. Ja som však šla, odohrala jedno predstavenie, druhé a ďalšie a keby bolo treba, tak pridávam a pridávam. Keď som však skončila, doslova som ´odkvecla´, dostala som vysoké teploty. Zaujímavé je, že kým som hrala, necítila som horúčku. Keď som však odohrala svoje, moje telo sa uvoľnilo a prestalo ma poslúchať."

Herečkou už od detstva

Našťastie ju však počúva a to aj vtedy, keď musí zahrať v jednej monodráme deväť rôznych postáva.

"Nedá sa to naučiť, musí to v človeku byť, aby sa vedel stať na chvíľu niekým a o sekundu niekým iným. Možno sa dá niečomu podučiť, ale bez štipky talentu a vrodených schopností nemôže byť človek hercom." M. Zimková od malička chcela byť herečkou. "Nevedela by som inak. Hrala som si divadlo všade. Samozrejme, že u nás na dedine sa na to ľudia pozerali zvláštne, že chcem byť herečkou ..."

Šla však za tým, čo chcela robiť. Zmaturovala na gymnáziu v Prešove, v rokoch 1969 1974 študovala herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Po skončení štúdia rok pôsobila ako herečka v Divadle pre deti a mládež v Trnave, no už takmer 30 rokov je ´na voľnej nohe´. Všetkým Slovákom a Čechom sa v roku 1983 zapísala do povedomia ako Johanka z filmu ´Pásla kone na betóne´. Málokto však vie, že sa podieľala na tvorbe scenára filmu v réžii Štefana Uhera a rovnako scénaristicky dotvorila s režisérom Stanislavom Párnickým aj filmový projekt ´...kone na betóne´ o dvanásť rokov neskôr, kde si znovu zahrala

hlavnú úlohu.

Tretiu časť príbehu by však už napísať nechcela. "S postavami z filmu ´Pásla kone na betóne´ som sa už vysporiadala. O tom, ako sa dedina pomešťuje, som už povedala všetko, čo som chcela a nemám čo k tomu ešte dodať." Teraz pracuje na scenári pre film o fyzickom a psychickom týraní žien. "Toto je problém, ktorý ma momentálne zaujíma a ku ktorému sa chcem vyjadriť. Treba o tom rozprávať."

Často sa M. Zimkovej však stáva, že v nej ľudia stále spoznávajú Johanku, ktorá sa vo filme ostošesť snažila vydať svoju dcéru - prespanku, pretože na dedine platí - ´Nemáš chlopa, nemáš pravdy´. "Raz som bola hrať v Maďarsku pre Slovákov, ktorí žijú Békescsabe. Bol tam mladý muž so svojou malou dcérkou. Celkom slušne vedel po slovensky. Po predstavení mi povedal, či by som nešla k nemu na farmu, že tam má kravy a svíne. Videl ma vo filme ´Pásla kone na betóne´ a myslel si, že som družstevníčka. Žena mu vraj ušla a ostal s dcérou. Vraj by som sa pri ňom mala dobre. Ten si ma s Johankou úplne stotožnil."

Ľudia ju poznajú a mnohí si často prídu vychutnať jej herectvo do divadla. Mohlo by ich byť však i viac... "Ja vidím, aká je v kultúre bieda a v divadlách špeciálne. Boli časy, keď som musela odmietať predstavenia, lebo by som nestíhala prísť hrať všade tam, kde ma ľudia chceli vidieť. Keď boli deti menšie, tak mi aj prekážalo, že musím toľko veľa hrať. Dnes by som už mohla ísť do divadla denne, ale záujem ľudí ochabol. Odnaučili sa chodiť do divadla. V menších mestách majú o moje monodrámy väčší záujem, v Bratislave takmer žiadny. V hlavnom meste máme rozmaznané publikum, vytráca sa z neho záujem o niečo naozaj kvalitné."

Najžiadanejšia je M. Zimková na východe Slovenska, čo by sa mohlo zdať pochopiteľné, veď odtiaľto pochádza. Avšak, že by si ju v Prešove nejak zvlášť obchádzali, sa nedá povedať... "Pred dvoma rokmi som mala v Prešove prvú premiéru a to bolo po 27 rokoch. V tom meste ma neráčia, vyčítajú mi, že sa z nich vysmievam. Aj do Okružnej už často nechodievam, pred dvoma rokmi mi umrela mama, a tak nemám veľa dôvodov chodiť do rodnej dediny. Akurát na cintorín..."

Privykla si na Bratislavu

Naučila sa považovať za svoj domov Bratislavu. "Privykla som si na toto mesto, ale nadšená ním nie som. Nepáči sa mi. Našťastie máme dom so záhradou, a tak keď nemusím ísť do mesta, tak sa doň jednoducho nevyberiem. Akurát každú stredu chodievam na angličtinu a v piatok na Univerzitu tretieho veku. Vtedy chodievam aj na poštu, aby som nemusela ísť v iný deň. Mesto ku šťastiu vôbec nepotrebujem."

Čo však k šťastiu určite potrebuje, je literatúra. "Myslím si, že literatúra a divadlo sú veľmi úzko späté. Ja som si najprv začala písať poviedky, až potom som sa vrhla na herectvo. Z poviedok vznikajú aj moje monodrámy. Písanie je pre mňa šanca vypovedať, čo mám na srdci a nebanujem, že som sa dala do spolku s literatúrou, ktorá však občas vie byť zradná čertica."

Jedna z monodrám M. Zimkovej, ktorú aj ponúkla košickému publiku, má názov V čase kikiríkania. "Ten čas mám veľmi rada, keď je ešte ticho, no pomaly sa všetko prebúdza. Pred časom som však mala problémy so spaním, nedarilo sa mi zaspať, tak vtedy som prebúdzanie veľmi rada nemala. Najviac však urobím, keď vstávam skoro. Vtedy aj rada píšem."

Keďže M. Zimková hráva zväčša v monodrámach, ktoré sú je dielom, dá sa povedať, že čo si napíše, to si aj zahrá a keď si chce zahrať, musí si hru napísať. "Nie je tomu však tak na 100 percent. Prevzala som nejaké monodrámy aj od iných autorov. Raz na jednu - ktorú som si dosť upravila - prišiel aj jej autor. Povedal mi, že sa to už vôbec nepodobá na jeho dielo, ale páčilo sa mu to. Dostala som však ponuku ísť sa pozrieť na jednu herečku, ktorá tú istú hru poňala úplne inak. Teším sa na to, môže to byť zaujímavá konfrontácia".

Svieža literárna trvalka

Literárna kritika označila pred časom M. Zimkovú za živel v slovenskej literatúra a sviežu trvalku. Možno preto, že píše už mnoho rokov, no vždy s dielami prichádza s takým odstupom, že pôsobia veľmi sviežo. "Nepíšem predsa tak, že by som si ráno povedala - dnes napíšem toľko a toľko strán. Píšem vtedy, keď viem, k čomu sa chcem vyjadriť. Až keď mám poviedku či monodrámu celú v hlave, potom ju dám na papier. Rozmýšľam o mnohých veciach a až keď sa doslova tlačia von, tak o nich napíšem. Nie som grafoman a ani pracovitý spisovateľ."

Do literatúry vniesla ako zaujímavý prvok šarištinu, ktorá najmä na čitateľov, ktorí toto nárečie nepoznajú, pôsobí veľmi zábavne. "Aj napriek tomu, že dlhé roky žijem v Bratislave, viem po šarišsky lepšie ako mnohí, ktorí v tom kraji žijú. Mladí ľudia už nárečie komolia, už ho takmer nikto nepoužíva v čistej forme. Mne v zásuvke leží tri roky hotový šarišsko-slovenský slovník, ale nenašla som spoznora, ktorý by financoval jeho vydanie. Už som z toho trochu zúfalá."

Napriek tomu, že niektoré veci sa nedaria tak, ako by M. Zimková chcela, vie sa sama motivovať do ďalšej práce. "Ak sa potrebujem k niečomu vyjadriť, vnímam to ako také bremeno, ktoré zo seba zložím tým, že o tom napíšem monodrámu. Rovnako je to s problémom týrania žien. Keď som nedávno hrala na gymnáziu, po čase mi prišiel list od dievčiny, ktorá si na mojom predstavení uvedomila, že je tiež obeťou takého ´dobráka´. Chcela si ho vziať, ale otvorila som jej oči. Človeku to dobre padne, keď ma pozitívny dosah na ľudí a vidí, že jeho práca nie je zbytočná. Ak by som pomohla len tejto jednej dievčine, nerobím svoju prácu nadarmo."

Dátum narodenia: 1. augusta 1951

Znamenie: Lev

Miesto narodenia: Okružná

Vzdelanie: Gymnázium v Prešove, VŠMU v Bratislave

Rodina: syn Ondrej je sochár, dcéra Milinka študuje grafiku

Relax: štúdium angličtiny

Tvorba

Próza:

Pásla kone na betóne (1980)

No a čo (1986)

Bez slov (1999)

Monodrámy: