terminológiou, používanou v rámci súdnych prípadov sa o alkohole v krvi hovorí, že potláča rospoznávacie a ovládacie schopnosti. Niekedy na 20, inokedy o 40, ba i viac percent. Hrdinovi dnešného prípadu pomútil alkohol hlavu natoľko, že ho dostal za mreže. A jedného nevinného do hrobu.

Ivan bol typický dedinčan. Na družstve drel vyše 30 rokov, aby ho krátko po revolúcii, keď sa pôda rozdelila medzi vlastníkov, vyhodili. Odvtedy sa pretĺkal ako vedel, no kedže o robotu bola v ich okrese núdza, väčšinou sedel doma a nadával. Na život, na komunistov, na vlastníkov pôdy, jednoducho - na všetkých. Zanevrel aj na svojich najbližších. S manželkou sa tu i tam pochytil, lebo mu stále vyhadzovala na oči, že si nevie nájsť poriadnu robotu. Svojmu jedinému synovi Richardovi zas Ivan nevedel zabudnúť, že tak rýchlo zdrhol z rodičovského domu. A za to všetko môže tá sopľa - Alena.

Ivan svoju nevestu nenávidel aj napriek tomu, že jeho syn Richard s ňou bol šťastný. Dokonca sa im rok po svadbe narodilo krásne dievčatko, celé po otcovi. Možno by sa ono časom stalo stmeľujúcim prvkom medzi matkou a jej svokrom. Možno by práve malá Ivanka dokázala prelomiť ´ľady´. Možno... No nestalo sa. Do osudov všetkých zainteresovaných totiž kruto zasiahla krvavá oslava narodenín Aleninho otca. Tá urobila všetkým nádejam na očakávané zblíženie raz a navždy koniec.

Na päťdesiate narodeniny Aleninho otca prišlo vyše 30 hostí. Všetko bližšia alebo vzdialenejšia rodina. Domáci pán sa chcel ukázať. Stoly v záhrade sa prehýbali pod množstvom dobrôt a fliaš toho najdrahšieho alkoholu. Ivan s manželkou sa usadili na oznečené miesto a kým ona sa pustila do konverzácie so susedou, on do seba obracal jeden pohár za druhým.

"Tak čo, otec. Ako sa ti páči oslava?" opýtal sa Ivana jeho syn Richard práve vo chvíli, keď si opäť nalieval z džbánu plný pohár.

"Na prd," odvetil.

Richard na otca prekvapene pozrel. "Čo ti je? Vari ti niečo chýba?"

"Čo by mi chýbalo," zopakoval Ivan. "Ale tebe asi chýbalo, keď si od nás odišiel," načal už toľkokrát omieľanú tému.

"Prestaň otec," zahriakol ho Richard a radšej hneď vstal. "Nezačínaj zase. Veď sme to už toľkokrát prebrali. Tu mám spolu s Alenkou a Ivankou celé jedno poschodie pre seba. U vás by sme sa všetci piati tlačili v troch izbách. Bez poriadnej kúpeľne a so záchodom na dvore." Po týchto slovách Richard odišiel. Tušil, že ak by ostal, dialóg by sa zmenil na hádku.

Ivan potichu zaklial. Rýchlo si jeho synátor zvykol na dobré, pomyslel si. Spanštel a nechce sa mu tlačiť v malom dome. Za to všetko môže tá jeho fiflena. To ona ho pokazila. Ivan mal už toho všetkého po krk. Postavil sa a trochu tackavým krokom kráčal k bráne. Chcel ju otvoriť a odísť domov, keď ho odrazu ktosi chytil za rameno. Bol to Stano, Alenin otec. "Kam sa zberáš, svatko?", opýtal sa prívetivo.

"Domov," odpovedal Ivan.

"Ale neblázni," namietal oslávenec. "Poď, mám pre teba prekvapenie."

Hoci sa Ivan trochu vzpieral, dal sa prehovoriť a kráčal za Stanom. Vošli do akejsi búdy a potom zišli dole vari 15 schodov. Bol i Stanovej pivnici. Ivana až striaslo od toľkého chladu. Ale zima mu nebola, veď ho v žalúdku hrialo vyše poldruha litra vypitého vína. Stano priskočil k jednému zo sudov, stiahol z neho do džbána a nalial do dvoch pohárikov. Jeden podal Ivanovi a druhý si nechal. "Tak, na zdravie," povedal a labužnícky vypil obsah asi decového pohárika. Ivan vypil tiež a veru, také dobré víno ešte nepil. "Tak, aké je?" opýtal sa Stano.

Ivan nechcel priznať, že je skutočne vynikajúce. Krvavé a suché, aké má zo všetkých najradšej. "Tak, pochváľ ho," nedal sa Stano. "Povedz, aké je?" zopakoval otázku.

"Na hovno," vyštekol Ivan.

Stano stuhol a chvíľu naňho nechápavo pozeral. Vtedy Ivan pokračoval. "Je na hovno! Presne, ako ty aj s tvojou podarenou rodinou. Najmä tou fľandrou, čo pobláznila môjho syna!"

Stano položil džbán i pohár na stôl. "Čo si to povedal?," neveriaco sa opýtal. "Moja dcéra je fľandra?"

Podnapitý Ivan vyštekol: "Áno! Aj tvoja žena! A ty si poriadna špina. Zlodej všivavý..."

Stano zdrapil Ivana pod krk. "Okamžite to odvolaj!"

Ivan sa vytrhol a rozohnal sa päsťou. Stano sa uhol a z celej sily vrazil Ivanovi do tváre. Ten sa zaknísal a nebyť poličiek so zaváraninami, o ktoré chrbtom narazil, bol by určite spadol.

"Tak to si nemal!", zvrieskol Ivan a skočil k stolu. Schmatol džbán a udrel ním súpera po hlave. Omráčený Stano spadol na zem a z rozťatého čela sa mu začala valiť krv, zmiešaná s vínom. Ivanovi to však nestačilo. Skočil na ležiaceho Stana a sadol si mu na hrudník. Do rúk schytil jeho hlavu a z celej sily ňou mlátil o kameninovú podlahu. Všetka zlosť, ktorú v sebe dusil, akoby práve teraz vychádzala von. Vôbec si neuvedomoval, čo robí. Zloba spolu s alkoholom ho úplne zaslepili. Prebral sa až na akýsi krik a na to, ako ho čiesi ruky odťahujú dozadu...

Stanislav T. ešte v ten deň vážnym zraneniam hlavy podľahol. Súd uznal Ivana E. vinným z ublíženia na zdraví so smrteľným následkom a odsúdil na 8 rokov v II. NVS.

robo

Autor: Volali ju ´malá Pegy´

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári