Na ulici tehličku hašiša núkali "agenti provokatéri"

Africké Maroko je fascinujúcou krajinou. Turistu z iných zemepisných šírok potrápi klímou, cez deň horúcou sťa kováčska vyhňa, po západe slnka prekvapujúco chladnou. Napoludnie teplomer ukáže 40 i viac, v noci ortuť "padne" tesne nad nulu. Je to aj dôsledok veľkej nadmorskej výšky. Najvyšší vrch Djebel Toubkal v pohorí Atlas predčí mnoho alpských končiarov, veď meria 4167 metrov. A Sahara "zhltla" väčšinu územia Maroka, z rozlohy asi 447 tisíc km2 zaberá celých 252 tisíc.

MVDr. Ľudovít Hlaváč miluje cestovanie. A lákajú ho krajiny zvláštne, s osobitým koloritom, s nevšednoukultúrou. Aj preto sa vybral na sever Afriky, do Maroka. "V tejto úžasnej krajine som strávil 26 dní, videl som mnoho fascinujúcich lokalít," začína svoje rozprávanie. "Na cestu autobusom sme vyrazili z Prahy, po diaľniciach Nemecka, Francúzska a Španielska. Do Ceuty (španielskej enklávy na území Maroka) sme dorazili po dvoch dňoch."

V Maroku sa rozpráva marockou arabčinou, no koloniálna éra spôsobila, že francúzština je rovnako bežná. Neskúsení cestovatelia, ktorí sa spoliehajú na svoju "univerzálnu" angličtinu, zistia opak. Anglicky v Maroku hovorí málokto. "K nám sa hneď v prvý deň pripojil istý starší Arab. Obstojne vedel po anglicky a nám, nezorientovaným, veľmi pomohol. Bez neho by sme s našou angličtinou veľa s domácimi nenarozprávali..."

Spomínanému Arabovi stačil neveľký bakšiš, občas plechovka kvalitného piva. V Maroku ako islamskej krajine je totiž alkohol prísne zakázaný. "Marocké islamské náboženstvo nie je také prísne ako v niektorých iných krajinách. Ale alkoholu sa tu tiež ľudia stránia. V reštauráciách, ani kaviarňach alkohol vôbec nenájdete v ponuke. Výnimkou sú luxusné hotely so zahraničnou klientelou, kde alkohol nechýba. No bežne sa k nemu nedostanete."

Arabi alkohol takmer vôbec nepijú, zato sú vyhlásení "čajíčkari". Na každom kroku nájdete stánky, kde servírujú typický mätový čaj. "Je veľmi silný a silne sladený. Mimoriadne vzpruží a Maročania ho ponúkajú aj s lístkom čerstvej mäty. Vzácnym artiklom je v Maroku, ako v každej púštnej krajine, obyčajná pitná voda. Po krajine putujú predavači, nosia ju v kozích žalúdkoch na chrbte osla. Oslík býva celý ovešaný hrnčekmi, ktorých štrngot počuť široko-ďaleko."

Veru, prostá voda sa pre Európana v Maroku stane pokladom. Stretnete sa tu s niekoľkými klimatickými pásmami a váš organizmus dostane zabrať. Obzvlášť v púštnych regiónoch, kde cítiť najmä extrémne výkyvy denných a nočných teplôt. "Napoludnie boli teploty v tieni nad štyridsiatkou, v noci som spával naobliekaný v spacáku, prikrytý dekou z ťavej srsti. Raz sa mi dokonca stalo, že som po prebudení našiel na vaku inoväť..." striasa sa pri "mrazivej" spomienke Ľ. Hlaváč.

Z 3-metrovej látky poskladal turban

Pre Európana je čudný prístup Arabov k ženám. Ne verejnosti ich takmer nevidno, ak idú po ulici, sú dokonale zahalené a vidno im iba oči. Zato ich odevy sú nádherné. "Podľa odevu sa dá ľahko rozoznať zámožná žena, či skôr žena zámožného muža," prezrádza košický cestovateľ. "Niektoré nosia prekrásne, často zlatom pretkávané šaty. Podivuhodné sú berberské odevy, ktoré si ženy naaranžujú na viacero spôsobov. Z jediného kusu vedia vytvoriť aj päť rôznych modifikácií a sotva by voľakto uhádal, že je to iba rôzne poskladaný jeden kus."

K arabským krajinám neodmysliteľne patria aj turbany. Keď Ľ. Hlaváč videl ako virtuózne istý chlap skladal trojmetrový pás látky na dokonalý turban, vzalo mu to dych. "Pohybmi pripomínal indického zaklínača hadov. Mimochodom, farba turbanu charakterizuje región, či etnikum. Napríklad Touaregovia preferujú indigovomodrú. Farba turbanu ich vystihuje podobne ako u nás dedinčana oravský, či detviansky kroj..."

Po celom Maroku sú roztrúsené historické stavby. Dávny stret kultúr zanechal stopy, zreteľné aj v dnešných časoch. Turista, ktorý sa rád túla históriou, bude v Maroku nadšený. "V Casablance som videl najväčšiu mešitu, aká kedy bola postavená - Veľkú mešitu Hasana II. Otvorili ju pred 12 rokmi a vraj sa do nej naraz zmestí 100 tisíc modliacich sa. Interiér je nádherne vyzdobený, už na prvý pohľad je zrejmé, že stavitelia peniazmi nešetrili. Maročania tvrdia, že náklady na výstavbu dosiahli 700 miliónov eur. Nepovažujú to za mrhanie peniazmi. Čím okázalejšie si Alaha uctia, tým je to podľa nich lepšie. Mešita je monumentálny kolos, minaret čnie do výšky okolo 200 metrov..."

Ľ. Hlaváč na ceste po Maroku okúsil aj pravý "púštny" nocľah. Keď prvýkrát videl Arabov ustieľať si na strechách kamenných domov, pretieral si oči. No neskôr, keď si to sám vyskúšal, pochopil. "Kameň cez deň naakumuluje množstvo tepla a počas mrazivej noci akoby ste ležali na teplej piecke. Kameň vás zohrieva, a pritom je vonku pár stupňov nad nulou."

Rovnaké poznanie viedlo i praveké púštne národy, napríklad Berberov, aby si stavali rozsiahle príbytky pod zemou. Jeden podzemný palác náš slovenský cestovateľ navštívil. "Bol to veľký komplex, vyhĺbený do púšte. Teplomer kazoval 43 stupňov, ale pod zemou bolo príjemne. Náš sprievodca nám prezradil, že Berberi postavili ten obrovský príbytok pred zhruba 2000 rokmi. Žasol som, aký bol po toľkých stáročiach zachovalý."

Zlodejov nestretli

Každá príručka pre cestovateľa o Maroku upozorňuje na zlodejov. Vraj sú mimoriadne šikovní a je ich všade plno. "Za celý pobyt sme nemali v tomto smere jedinú negatívnu skúsenosť. Zlodeja sme prosto nestretli a vôbec sa nedá povedať, že by sme veci nejako úzkostlivo strážili." Zato pochybných indivíduí, núkajúcich marihuanu, či kvalitný hašiš, bolo možné stretnúť na každom kroku. Zo Slovákov však nemali žiaden kšeft, o podobné úlety nemali absolútne žiaden interes. Boli "nadrogovaní" krásou krajiny, tajomnou mágiou, vyžarujúcou z ľudí.

"Počas jedného večera sme sa zoznámili so skupinkou troch Arabov. Upiekli obrovskú mäsovozeleninovú placku, z ktorej sme si odštipkávali. Najedli sme sa z nej všetci. Okolo polnoci sa prikmotrili k nášmu ohňu dvaja chlapíci a bez okolkov nám ponúkli tehličku hašišu. Slušne sme odmietli. Keď po krátkom prehováraní rezignovali a odišli, naši noví arabskí priatelia nám prezradili istú zvláštnosť. Tí chlapíci boli marockí policajti v civile, čosi ako u nás agenti - provokatéri. Ak by sme pristali na ponúkaný obchod, vytiahli by služobné odznaky a bolo by s nami zle. Okamžite by nás zatkli..."

Ľ. Hlaváča nadchýňajú historické pamiatky, nuž si v Maroku ukojil túto svoju vášeň. Krajina je plná úchvatných stavieb, pričom niektoré pochádzajú z dôb pred Kristom. Ako napríklad rímske, či už spomínané berebrské stavby. Ale mešity sú pre Európanov tabu. Môžete do nich nazrieť, pofotiť si ich zvonku, ale robiť zábery interiérov - to vôbec neprichádza do úvahy. "Keď sme, ešte nezorientovaní, vybrali foťáky, pohľady Arabov boli veľmi výrečné. Pozerali sa na nás tak nepriateľsky, že sme okamžite pochopili."

Košičan má pri potulkách svetom jednu zásadu. Keď chce aspoň trochu spoznať krajinu, platí to aj pre jej kuchyňu. Preto v Maroku ochutnal všetky dostupné arabské jedlá. Navzdory varovaniam, že si môže privodiť žalúdočné problémy. "Arabi sú veľmi pohostinní. Ak prejavíte rešpekt k ich zvykom, hlboko si vás uctia. My sme sa mali stravovať na vlastnú päsť, a nebol to vôbec problém. Na trhoch je záľaha ovocia, zeleniny doslova za babku. V jednom stánku som videl päť druhov ďatlí. Obchodník sám núkal okoloidúcich, aby ich ochutnali. A vôbec sa neurazil, keď ste po koštovke všetkých piatich druhov napokon nič nekúpili..."

Na baranie oči nemal chuť

Ochutnal aj tradičný kebab, teda jahňacie mäso, opekané na ražni. A chutil mu skvele. Iba jediná domáca delikatesa mu už pri pohľade na ňu obracala žalúdok. Všade boli porozvešané surové baranie hlavy, ktoré sú v Maroku považované za jednu z najfajnovejších pochúťok. Domorodcom chutia obzvlášť oči, no Ľ. Hlaváč nemal dosť sily ochutnať túto dobrotu.

Marocké ulice väčších miest, to nie sú iba stánky s pokrmami od výmyslu sveta. Na každom kroku nájdete aj umelcov. Rezbárov, kovotepcov, tkáčov kobercov. "Ich diela sú neraz nádherné. Ja som si kúpil palicu na podopieranie s jantárovou rukoväťou. V puzdre sa skrývala dlhý oceľový nôž. Bola veľmi drahá, najprv mi predavač stanovil závratnú cenu. Ale s Arabmi sa treba zjednávať, to je rituál, ktorý milujú. Nakoniec sme sa dohodli na zhruba štvrtinovej cene, no i tak ma palica vyšla v prepočte na 1500 korún. Mám ju dodnes."

Ľ. Hlaváč mohol obdivovať remeselníkov priamo pri práci. Úžasné tepané kovové veci, sošky vyrezané z ebenového, či cédrového dreva, kožené predmety aké si len zmyslíte. Zákazník umelcovi vysvetlí svoju predstavu a priamo pred jeho očami sa umelecký kúsok pod rukami šikovného majstra zrodí. "Najhoršie na arabských trhoch je to, že sa do očí nahrnie toľko krásy, že neviete, ako to stráviť. Skutočné skvosty sú hriešne drahé. A aj keď stlačíte pri vyjednávaní cenu na pätinu, aj tak je to pre peňaženku bežného smrteľníka veľa. Jediná pomoc je zvrtnúť sa a odísť." Vychýrené sú aj pravé, ručne tkané berberské koberce. S nádhernými, pestrými vzormi.

Košický cestovateľ navštívil viaceré arabské krajiny, preto vedel porovnávať. Oproti Egyptu ho v Maroku zarazila čistota na uliciach. Aj preto pokrmy, pripravované v otvorených stánkoch, vyzerajú tak lákavo. Vône sa obtáčajú okolo potenciálnych zákazníkov, farby i tvary útočia na ďalšie jeho zmysly. "Ochutnal som aj typickú placku, naplnenú pečeným jahňacím mäsom. Predavačove ruky sa doslova mihali, keď mi ju pripravoval. A podal mi ju ešte horúcu. Chutila skvele."

Hoci Ľ. Hlaváčovi zopár predmetov dodnes Maroko pripomína, zvláštne príťažlivá krajina sa mu zahniezdila priamo v srdci. Dýcha dávnymi vekmi a vo veľkých mestách arabskou tradíciou i americkým štýlom, ktorý si našiel cestu aj sem. Maroko farieb a kontrastov ho uchvátilo. Aj preto sa tam chce vybrať ešte aspoň raz...

Marián BETÍK

Autor: Volali ju ´malá Pegy´

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári