Aj bariéry v mysliach sa postupne rúcajú

Žijú medzi nami, či skôr povedľa nás. Občas sa mihnú v našom zornom poli, a my si aspoň na moment uvedomíme, že sú. Riešia problémy, ktoré si my, zdraví, vieme sotva predstaviť. Ako s vozíkom zdolať zopár obyčajných schodov, ako sa dostať do úradu a získať jedinú pečiatku, keď je kvôli tomu treba vyjsť na druhé poschodie. Väčšinou statočne znášajú svoj neľahký údel, no sú aj takí, ktorých ťažoba bytia zlomí. Zdravotne ťažko postihnutí ľudia. Stovky nám neznámych osudov. Traja z nich vám porozprávajú svoje príbehy. Príbehy bolesti, smútku, ale i nádeje...

Chcela by vlastnú homeopatickú ambulaciu

Adriana Selepová bola veselá stredoškoláčka so smelými plánmi. Chcela byť lekárkou, nuž sa prihlásila na štúdium medicíny. Počas "vysokej" sa zrazu začali jej zdravotné ťažkosti. Neznesiteľne ju boleli kĺby, pohybovala sa s čoraz väčším úsilím. Závažné reumatické ochorenie jej počas dlhých rokov trápenia bralo z voľnosti pohybu viac a viac, až ju natrvalo "usadilo" na invalidný vozík.

"Atestáciu som na prvý raz nezvládla, v tom čase som už bola plne odkázaná na pomoc iných ľudí. Moja sestra Ľubka sa ma ujala a stará sa o mňa dodnes..." tichým hlasom vraví pani Adriana. A vedľa sediaca sestra Ľuba pyšne dodáva: "Ona vám to sama nepovie, no medicínu skončila s červeným diplomom!"

Sedíme v ich útulnom, vkusne zariadenom bytíku v centre Košíc. Pri pozornejšom pohľade človek zaregistruje, že všetko je prispôsobené voľnému priechodu vozíka. "Pri ceste z bytu a do neho musíme zdolať desať schodov. Neostalo nám nič iné, iba sa to naučiť. Predsa nebudeme kvôli nim sedieť stále doma," opisuje denný rituál sestra Ľuba. Už ho majú "zmechanizovaný". Najprv zniesť vozík, a potom silno podoprieť útlu Adrianu, ktorá zatiaľ zvládne so sestrinou pomocou zísť tých desať schodov.

"Beriem veľa rôznych liekov. Takmer všetky majú silné vedľajšie účinky. Zle pôsobia na zrak, pečeň, obličky, žalúdok," posťažuje sa Adriana. Napriek veľkým ťažkostiam, ktoré musí v bežnom živote s vypätím všetkých síl prekonávať, nerezignovala. Má stále svoj sen: "Venujem sa štúdiu homeopatie. Učím sa, ako sa pomocou prírodných liečivých prípravkov bojuje s ťažkými chorobami vo Francúzsku, či v ďalekovýchodných krajinách."

Tým Adrianinym snom je vlastná homeopatická ambulancia. Fyzický handicap jej znemožňuje pracovať ako radovej lekárke, no homeopatickú liečbu by mohla zvládnuť. Na Slovensku ešte homeopatická liečba nebola legislatívne postavená na úroveň klasickej medicíny. V zahraničí je certifikát o absolvovaní štúdia homeopatie vstupnou bránou k praxi. "Keď som si predbežne zisťovala, čo všetko budem musieť vybaviť, zatočila sa mi hlava. Možno budem musieť svoje predstavy radikálne korigovať, ale zatiaľ som sa môjho sna nevzdala..." hovorí a potom sa zadíva do neurčita. "Hádam by teraz, po vstupe Slovenska do Európskej únie, bolo možné uchádzať sa o nejaký grant. Ale vypracovať projekt? Na to si sama netrúfam. Mám však konkrétnu predstavu - maličká ambulancia, rehabilitačná miestnosť pre pacientov s bolesťami chrbtice, kĺbov, masérsky stôl. Stačilo by mať peniažky na vybavenie ordinácie, neveľké, dobre prístupné priestory..."

Adriana žije pevne na zemi, nemaľuje si naružovo ani svoju prítomnosť, ani budúcnosť: "Najprv potrebujem certifikát o úspešnom absolvovaní kurzu homeopatie. Potom budem premýšľať o ďalších krokoch. Riešením by mohol byť úver, ale pri predbežnom prieskume v niekoľkých bankách som pochopila jedno. Treba mať majetok na ručenie, inak úver nedostanete..."

Aj s postihnutím si našiel prácu

Dušan Vojakovič sedí vo svojom "kráľovstve" o rozlohe niekoľkých metrov štvorcových. Počas nášho asi hodinového rozhovoru prejde popred vrátnicu možno dvadsať ľudí. Každý ho pozná po mene. Známym odzdraví, nezmámym s neomylnou ľahkosťou poradí. Svoju prácu má rád a váži si ju. Kolegovia ho už dávno vzali za svojho, hoci je telesne postihnutý.

"Ako dieťa som utrpel ťažký úraz. Celý život budem vďačný svojej mame za to, že sa o mňa napriek postihnutiu starala. Obetovala mi mnoho," spontánne začne rozprávať o svojom živote 38-ročný Dušan. "Som vyučený prevádzkový chemik čistiarní a práčovní. Pol roka som robil v čistiarni, neskôr som prešiel do rozmnožovne dokumentov. Ale chemické výpary mi silne dráždili priedušky. Lekár ma pri prehliadke varoval, že mám nábeh na astmu."

S malou dušičkou sa Dušan vybral na personálne oddelenie požiadať o iné pracovné zaradenie. A stalo sa. Z rozmnožovne sa presunul na vrátnicu. Nočné služby podnikový lekár neschválil, ale i tak Dušan dostal robotu, ktorej je verný doteraz. "Desiatky ľudí pri vstupe potrebujú nejaké informácie. Hľadajú ambulancie, konkrétneho lekára, či pracovisko. Každé dve hodiny musím spraviť obchádzku po celom areáli, v zime o šestnástej hodine zapaľujem osvetlenie."

Dušan sa zľakol, keď zachytil v správach informáciu, že Sociálna poisťovňa bude prehodnocovať invalidné dôchodky. Našťastie, dôchodok mu ostal. Schopnosť vykonávať konkrétnu prácu posudzuje lekár na základe odbornej dokumentácie. Dušanova manželka je "iba" čiastočne invalidná a obdobie bez trvalej práce znáša psychicky veľmi ťažko. "Je po obrne, ale až na jemnú motoriku zvládne akúkoľvek prácu. Tiež pracovala ako informátorka, ale prepúšťanie postihlo aj ju. Doma je jej otupno, cíti sa zbytočná," referuje o svojej žene Dušan.

Vojakovičovci sú spolu desať rokov, majú zdravého syna Tomáša, ktorý sa venuje futbalu. "Nedávno boli na turnaji v Paríži. Stálo nás to 5000 korún. Sme v situácii, kedy musíme zvážiť všetky väčšie výdavky. Takáto suma je pre nás dosť vysoká. Ale nakoniec pomohli finančne aj svokrovci a Tomáš do Francúzska cestoval. Priniesol si fantastické zážitky." D.

Dušan Vojakovič je šťastný človek. Má pevné rodinné zázemie, syna, na ktorého môže byť hrdý. V detstve musel čeliť posmeškom rovestníkov, deti vedia byť v tomto smere veľmi kruté. No on nemá v povahe odsudzovať a nenávidieť. "Snažím sa nájsť v ľuďoch to dobré, i keď občas to nie je jednoduché. Tomáš raz prišiel zo školy celý zronený, že sa mu chlapci posmievali. A ja som mu pokojne, trpezlivo všetko vysvetlil. Že sme aj s mamkou síce postihnutí, ale dobrí ľudia a nemá sa prečo za nás hanbiť. A nakoniec som mu povedal, aby tým chlapcom odpustil." bez trpkosti hovorí hlboko veriaci Dušan.

Firmy nechcú zamestnať invalidov

V Košiciach žijú stovky telesne, či mentálne postihnutých ľudí. Nie sú veľmi na očiach, mnohí sa hanbia, majú komplexy. Iní by zasa radi šli medzi ľudí, no narážajú na mnohé bariéry.

"Pre vozíčkara, ktorý má postihnuté ruky, je neprekonateľnou prekážkou jediný bežný schod. Bez asistencie zdravého človeka ho nezdolá," vraví tajomníčka Krajskej pobočky Zväzu invalidov Zuzana Dujavová. Sedíme v maličkej, papiermi zapratanej kancelárii v centre mesta. Zväzu priestory poskytol primátor Z. Trebuľa a členovia sú mu za to vďační. No pomoc štátu z roka na rok viac "vysychá". "V roku 2002 sme na chod kancelárie dostali z ministerstva práce 24 tisíc korún, vlani už iba 10 tisíc." Napriek tomu kancelária funguje, a v mnohých smeroch vie invalidom pomôcť.

"Nerada to vravím, ale ľuďom často chýbajú elementárne informácie. Držitelia preukazu zdravotne ťažko postihnutého majú právo na určité výhody. Trebárs nemusia platiť za rozhlas a televíziu. Ale mnohí to vôbec nevedia." Kancelária poradí každému, kto to potrebuje. Externá spolupracovníčka PHDr. Eva Litavská má dobrý prehľad v sociálnej problematike a poradenstvo robí zdarma, z číreho altruizmu. "Pomohla desiatkam ľudí, invalidi si ju nevedia vynachváliť." referuje Z. Dujavová.

Prieskumy naznačujú, že zdravotne postihnutí ľudia sú sociálne izolovaní. Uzatvárajú sa často do samoty, ťažko si vytvárajú nové väzby s inými ľuďmi. "Úplne ich dokáže zmeniť jedna vec. Práca. Zrazu sú z nich úplne iné bytosti, optimistické, pozitívne mysliace," vraví Z. Dujavová, ktorá má sledovanie ľudských životov takpovediac v náplni práce. "Dlhodobo sme v kontakte s úradmi práce, od nich dostávame konkrétne ponuky pracovných miest. Ale firmy, česť výnimkám, nie sú veľmi naklonené zamestnávaniu invalidov."

Majiteľ istej košickej stavebnej firmy zamestnával invalidného dôchodcu a svoje skúsenosti sa nezdráhal vyjaviť: "Kým mu zdravíčko slúžilo, bol som s ním maximálne spokojný. Po zhruba troch rokoch ho lekár musel vypísať a maródoval takmer pol roka. Ja ako zamestnávateľ sa musím podľa nového zákona podieľať na preplatení nemocenskej, a to sú pre mňa ďalšie náklady. Veľmi by som si druhýkrát rozmyslel, či zamestnať invalida."

Štát v posledných rokoch začína chápať, že invalidi predstavujú veľký potenciál. (Mimochodom, na Slovensku tvoria zhruba desatinu dospelej populácie.) Ten, kto zamestná invalidného občana, má nárok na isté bonusy. Je to na rozhodnutí každej jednotlivej firmy. "Majiteľ rehabilitačného centra Aquamarín nás predčasom oslovil s konkrétnou požiadavkou. Mal voľné pracovné miesta, na ktoré hľadal pracovníkov. Chcel iba zdravotne postihnutých, a aj ich zamestnal. Pracujú u neho dodnes a veľmi si ich robotu pochvaľuje..." uvádza pozitívny príklad Z. Dujavová.

Lekár mu zakázal fyzickú námahu

Tortúry hľadania práce si odskúšal aj Július Štofa. Takmer tridsať rokov odpracoval ako šofér, až kým mu lekári jedného dňa neoznámili zdrvujúcu diagnózu - rakovina hrubého čreva. Musel podstúpiť ťažkú operáciu, chirurgovia mu museli spraviť umelý vývod.

"Po päťdesiatke sú problémy s trávením bežné, tvrdili mi lekári a doporučili bylinkové čaje," spomína si J. Štofa. "Čas bežal, môj stav sa zhoršoval a keď ma konečne podrobne vyšetrili, operácia bola doslova záchranou. Mám vodičské preukazy na prakticky všetko, čo má štyri kolesá. Lenže vždy keď nádejnému zamestnávateľovi prezradím viac o svojom zdravotnom stave, zrazu stratí o mňa záujem..."

Smerodatné je slovo lekára, a ten mu striktne zakázal akúkoľvek fyzickú námahu. Šoférovanie veľkých nákladných áut námahou je. Po viacerých nezdaroch pri hľadaní miesta to J. Štofan vzdal. Dnes žije z invalidného dôchodku vo výške 7000 korún. "Za posledný rok som bol dvakrát predvolaný pre posudkovú komisiu Sociálnej poisťovne. Som uznaný ako 70 - percentný invalid, dôchodok mi teda aj podľa nových kritérií patrí."

Nedávno musel ísť J. Šoffa "pod nôž" znova, problémy s trávením sú už chronické. "Výrazne ma to obmedzuje aj v bežnom živote, no neostáva mi nič iné, iba si zvyknúť. A prispôsobiť sa." lakonicky skonštatuje.

Záujem je liek

Slovensko je ešte stále krajinou mnohých bariér, ktoré reálne existujú. Máloktorá budova má prístup pre vozíčkarov. Na mnohé miesta sa prosto nedostanú. A bariéry máme stále aj v mysliach. "Myslím si, že sa situácia v mnohých smeroch zlepšuje. V moderných budovách sa myslí aj na nás, aj ľudia sú čoraz ochotnejší pomôcť," optimisticky tvrdí A. Selepová. "Nedávno sme si so sestrou vyšli do divadla, a celkom neznámi ľudia nám ochote a s úsmevom pomáhali s vozičkom. Bol to aj preto nádherný večer. Prejavenie záujmu o nás, snahy o pochopenie, pomoc - veľmi účinný liek. Myslím si, že práve vďaka ľuďom sa mnohé bariéry aj na Slovensku rúcajú...." vypointovala náš rohovor možno budúca lekárka - homeopatka.

Marián BETÍK

Autor: Volali ju ´malá Pegy´

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári