Ozajstná zbraň až po prútikoch z lieskovca

Šerm. Slovko, ktoré u mňa vždy najskôr evokuje scény z mušketierskych filmov, keď sa v službách kráľa tasili kordy pri každej príležitosti. Že ide aj o klasickú športovú disciplínu, zväčša si pripomeniem raz za štyri roky, keď je olympiáda. Pod piatimi kruhmi sa šermuje od nepamäti, no u nás pomaly niet o tomto športe ani chýru ani slychu. A boli časy, keď sme mali aj olympionikov. I v Košiciach...

Treba ísť až na samý začiatok uplynulého storočia, aby sme našli prvé zmienky o šerme v našom meste. Do športových noriem a pravidiel ho dostal gróf Károly Zichy, zakladateľ klubu KAC (Kassai Atletikai Club) v roku 1903. Dovtedy bol šerm výsadou vojakov, šermovať musel vedieť každý dôstojník. Funkcionári šermiarskeho oddielu, Dr. Horváth, Ambrózy, či Balkányi, sa prostredníctvom šermu snažili spojiť vojenské spoločenstvá s civilnými. Prvé športové úspechy prišli už po vzniku ČSR, keď tunajších šermiarov viedol Sándor Salamon. Úrodné boli najmä dvadsiate roky minulého storočia, keď košický šerm neraz triumfoval aj na kvalitne obsadených majstrovstvách republiky v Prahe. I keď dnes už mená ako Bartha, Szenes, Dr. Szabó, Boroš, Zaparkánsky, Geffert, Krón, Szakmáry, Kleinovci či Neményiovci, sotva niekomu niečo vravia.

Niť šermiarskeho športu pretrhla na niekoľko rokov vojna, no pár nadšencom sa ju po čase podarilo opäť naviazať. Nezabudnuteľnou figúrou košických planšov bol profesor Samuel Pačenovský, absolvent vojenskej akadémie vo Viedenskom Novom meste, majster šermu, vo vojne ruský i japonský zajatec, neskôr riaditeľ gymnázia na Šrobárovej ulici a vedúci katedry TV na Vysokej škole veterinárnej. Štíhly, striebrovlasý pán, pod nosom švihácky pristrihnuté fúzy a majestátna brada, so zbraňou v ruke vždy učebnicový postoj, jednoducho - prototyp šermiarskeho elegána.

Tak si ho pamätá aj jeden z jeho zverencov, patriaci na rozhraní päťdesiatych a šesťdesiatych rokov medzi najlepších košických šermiarov - Pavol Širola. "S mojimi šermiarskymi začiatkami je však spojené meno iného profesora, profesora telocviku na maďarskej priemyslovke Štefana Abošiho. V roku 1955 sa musela každá škola zapojiť do prvej celoštátnej spartakiády. Mňa si vybral profesor Aboši na vystúpenie v šerme bodákom, vraj mám na to dobrý postoj i postreh. Po spartakiáde vznikol šermiarsky oddiel pod Sláviou Veterinár, potrebné mundúry i zbrane nám poskytol zväzarm, niečo tu zostalo aj zo spartakiády."

Na prvý nábor prišlo okolo šesťdesiat záujemcov. "A po ňom zostalo pätnásť až dvadsať ľudí. Nemyslite si, že sme začínali hneď trénovať so zbraňou, prvý rok to bolo len s paličkami z lieskových orechov, ktoré chodil vyrezávať pán profesor Pačenovský. Aby sme si neublížili. A cvičili sme s túžbou prepracovať sa k zbrani. Šerm je šport, kde sa výsledky nedostavia zo dňa na deň, chce to čas zafixovať si všetko v nervovej sústave. Zišli sa mi aj základy z iných športov, atletiky, futbalu, basketbalu," hovorí Pavol Širola.

Košickí šermiari trénovali v dome profesora Pačenovského, v telocvični pod obytnými priestormi, na vtedajšej Gottwaldovej ulici, oproti starej krytej plavárni. Možno si ju niektorí pamätáte, zvláštna bola tým, že bola zahnutá do oblúka... "Aj si z nás súperi uťahovali, že ich trafíme len preto, že máme takú ´krivú´ telocvičňu. Mali sme síce k dispozícii už aj elektrické zariadenie, ale trénovalo sa s obyčajnými, neelektrickými zbraňami a aj väčšina súťaží sa konala bez elektriny, s piatimi rozhodcami, hlavným a štyrmi pomocnými. Ale bolo to také licitovanie o zásahu."

Profesor Pačenovský bol prísny učiteľ šermu. Nemal rád primadony. "Ani to nikomu nedovolil. Nešlo mu o to, aby vytiahol hore jedinca, preňho bol všetkým kolektív. Na vlastnej koži som to pocítil, keď som vyhral prvé preteky. Nevydržal som a celý natešený som mu o polnoci zavolal, považoval som za potrebné oznámiť mu to. Čakal som aspoň slovko: Gratulujem. Ale všetko čo mi povedal bolo, aby sme si dávali pozor cestou domov. Na tréningu potom každý referoval, čo urobil dobre, čo zle, rozoberali sa výsledky. A ja si doteraz pamätám: ´Vyhrať jedni majstrovstvá republiky je pekné, ale môže to byť náhoda. Uvedom si, že teraz sa každý zameria najmä na teba a bude ťa chcieť poraziť, takže od teba závisí, či mu to dovolíš.´"

Prvý raz vyhral Pavol Širola majstrovstvá republiky v roku 1959. "Dovtedy som nebol ani raz vo finále turnaja prvej výkonnostnej triedy." A odvtedy dva roky neprehral ani jediný zápas. O rok si titul zopakoval a pridal ďalšie dva v roku 1962 a 1963. Že sme vynechali rok 1961? "Ten bol pre mňa čierny. Stratil som formu a prehrával som aj so začiatočníkmi. No zlomilo sa to na majstrovstvách Poľska v Gdaňsku. Od prvého kola až po finále, všetko som vyhrával 5:0, 5:1, vo fleurete nastúpilo šesťdesiat účastníkov..."

Na majstrovstvách sveta v Budapešti v roku 1959 sa bojovalo aj o účasť na olympiáde v Ríme. Na otvorenom Kiss štadióne, v júli, keď boli horúčavy aj cez tridsať stupňov. "Olympiáda bola podmienená nezmyselnou podmienkou - účasťou vo finále. Pre mňa to bol vlastne prvý medzinárodný štart, vypadol som v druhom kole, padla aj olympiáda." Ale v Budapešti sa dočkal, respektíve nechtiac dopočul, veľkej pocty. "V hľadisku si na lavicu za mnou sadli poprední maďarskí tréneri Kevey s Barcsom. Hovorím dobre po maďarsky, tak som začul: ´Z tohto chlapca môže byť majster sveta,´ vraveli o mne. Obrátil som sa a riekol: ´Žiaľbohu nie.´ Človek totiž k tomu potrebuje sústavný medzinárodný kontakt. Keď som sa po roku stretol s tými istými súpermi, vymietli so mnou planš ako s malým chlapcom. Čo bola domáca špička? Poznali sme sa tak, že sme mohli šermovať so zažmúrenými očami. Tu som mal dvoch-troch súperov, na ktorých som si musel dávať pozor..."

Tak zostalo najväčším športovým úspechom Pavla Širolu semifinále na univerziáde v Turíne v roku 1959, v konkurencii celej svetovej špičky a takých pretekárov ako Jenő Kamuti či Viktor Ždanovič. Považoval za výhodu, že bol ľavák. "Lebo pravák len zriedka stretne ľaváka, skôr je to naopak, ľavák väčšinou šermuje s pravákom. Najhoršie však bolo, keď sa stretli dvaja ľaváci. Zápästie som používal ako klin, aby súperova čepeľ musela ísť ďaleko od tela, nestačilo sa len uspokojiť s vlastným zásahom, snažil som sa, aby bola úplne vylúčená možnosť, že ma súper môže zasiahnuť."

Aj keď sa to nestávalo často, zásah občas spôsobil aj tragédiu, smrteľné prípady nevynímajúc. "I keď mne sa jediný úraz stal - pri basketbale. Opotrebovaný materiál bol príčinou nešťastia, aké sa prihodilo v našom oddiele. Súper zasiahol jedného zo šermiarov do oka. Hrot prenikol cez masku, dýchaním totiž drôt časom prehrdzavie a nárazom sa roztiahol." Našťastie, podobné prípady sú dnes už ojedinelé.

Ale vráťme sa ešte do najplodnejšieho obdobia košického šermu. Našli si k nemu vzťah aj ženy a dokázali fleuretom narábať rovnako zručne, ako ich mužské náprotivky. "Katarína Humeňanská, Šarlota Haltenbergerová, Halajová, sestry Gönnerthové," má Pavol Širola naporúdzi hneď zopár mien. "Dievčatá boli úspešnejšie v družstvách, pretože boli vyrovnanejšie ako chlapi. V čase keď moja kariéra vrcholila, Katka Ráczová v Slávii Košice len začínala, bola dorastenkou. Veľa jej dali aj tréningy v Maďarsku, ale výsledky začala dosahovať, až keď odišla do Bratislavy," hovoríme už o slovenskej olympioničke, ktorá svojho času patrila aj do širšej špičky medzi svetovými fleuretistkami. "Mala krásny, takmer akrobatický výpad, skoro sedela ne zemi pri útoku."

Žiaľ, po jej odchode to s košickým šermom išlo rýchlo dolu vodou. "Po smrti profesora Pačenovského odkúpili jeho dom aj s telocvičňou, zo Slávie prešiel šermiarsky oddiel do Hydinárskych závodov a trénovalo sa na Základnej škole na Kuzmányho sídlisku..." Tam niekde sa stráca stopa po košickom šerme. "Viete, po skončení kariéry ma ani veľmi nebavilo sledovať šerm. A robiť ho amatérsky pre mňa nemalo význam," priznáva Pavol Širola. "Len raz ma zlákali, po šestnástich rokoch. Hydinárske závody išli na majstrovstvá republiky, že nemajú štvrtého do družstva. Dva týždne som potrénoval a zo šestnástich zápasov za deň som pätnásť vyhral. Mal som dosť cez štyridsať rokov. Len srdce ma strašne bolelo. Však mi aj lekár poriadne vynadal. Reku, šestnásť rokov ho necháš spať a potom za jeden deň chceš od neho toľko veľa... Iba som si povzdychol - božemôj, kde je ten náš šerm?"

Bohuš MATIA

Autor: Chýba vám láska? Vyskúšajte

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári