začiatku 90-tych rokov minulého storočia, verejnosti ho však mohol prezentovať až teraz. Hlavným dôvodom tohto čakania boli, ako obvykle, chýbajúce financie. Teraz si však už príbeh odohrávajúci sa v malej východoslovenskej dedinke počas druhej svetovej vojny budú môcť čitatelia vychutnať. Dielo je reálnym obrazom utrpenia ľudí, ktorí museli niesť dôsledky vojny na vlastných osudoch. Dej umocňuje ľúbostný príbeh krásnej mladej východniarky a ruského vojaka. M. Repovský má na svojom konte už niekoľko knižiek - preklady rozprávok z ruštiny, profil obce Stanča, či zbierku ľudových piesní, písaniu sa však venoval iba ako svojmu koníčku.
Vaše meno si pamätajú niekdajší študenti strednej ekonomickej školy, či študenti z domova mládeže, kde ste pôsobili. Málokto vás však poznal ako spisovateľa. Ako ste sa dostali k písaniu?
- Prvých 12 rokov po vysokej škole som učil slovenský jazyk, ruský jazyk a literatúru na spomínanej strednej škole, potom som 12 rokov pôsobil v Slovenskej akadémii vied a keď som potom začal pracovať v domove mládeže, odrazu som mal viac času. Na internáte sa totiž pracuje poobede a večer, takže doobedu som mal voľno, a to mi úžasne vyhovovalo. Ja mám totiž pred obedom najviac síl. Večer, keď je už človek unavený, mi skôr vyhovuje čítanie. Takže vtedy som sa o písanie začal serióznejšie zaujímať a rovno som začal tvoriť dlhšie útvary. Napísal som niekoľko románov a jeden z nich teraz vyšiel. No hotový bol už v roku 1992. Vtedy som to však nemal ako vydať, pretože na to je potrebné zohnať peniaze a ťažko dá niekto peniaze začínajúcemu autorovi. Keďže som to šťastie vtedy nemal, tak som rukopis založil do zásuvky a bol tam až do minulého roku, keď som odišiel do dôchodku. Vtedy som si ho začal prepisovať do počítača, poopravoval som niektoré veci a vo februári som sa to rozhodol nechať vytlačiť, hoci to znamenalo, že 9/10-tín nákladov som musel niesť sám. Ale som nesmierne rád, že román uzrel svetlo sveta.
Čo vás motivovalo pustiť sa do písania?
- Knihy milujem, odkedy som začal čítať a na gymnáziu som sa rozhodol študovať literatúru. V podstate som vždy chcel pracovať v literatúre. No Košice sú mŕtve literárne mesto, tu skoro žiaden takýto život nie je, všetko je koncentrované v Bratislave.
Váš román je protivojnový, poukazujete na negatíva, ktoré vojna priniesla, hoci v ňom nechýba ani príbeh lásky mladej dievčiny a ruského vojaka. Prečo ste sa rozhodli spracovať historický príbeh a nenapísali ste o niečom, čo vás ťaží v súčasnosti?
- Pretože toto ma trápilo viac. Román vznikol vlastne na základe rozprávania môjho ocka, ktorý ešte žije v Stanči, kde sa to všetko udialo. On mi príbehy, ktoré ma potom inšpirovali, rozprával. Najväčšou poctou pre mňa bolo, keď si otec román prečítal a povedal mi: ´Mišku, dobre ši to napisal´. Teší ma, že on, ktorý mi príbehy rozprával, to schválil a že sa mu páčil.
Čo je inak hlavným zdrojom inšpirácie vašej tvorby?
- Zážitok. Keď mám silný zážitok, tak ho túžim literárne spracovať. O to som sa pokúšal aj v poézii, ale tú som zatiaľ nepublikoval. Teda okrem takej maličkosti - keď mala moja vnučka tri roky, napísal som jej 30 básničiek, ktoré som potom vydal a dal svojim najbližším. Inak píšem básne, keď som melancholický.
Čo pripravujete teraz?
- Pokračovanie Koní za závorou, pretože na túto tému ešte mám čo povedať.
Aké posolstvo chcete prostredníctvom svojich kníh odovzdať čitateľom?
- Aby boli ľudia k sebe dobrí. Dnešnému svetu chýba láska. Mojím posolstvom je šíriť dobro a poukazovať na zlo, ktoré je trošku v každom z nás.
Autor: ato
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
