leží v kóme. Pán Juraj je jedným z piatich mužov, ktorí bojovali o titul Otec roka. Súťaž istého časopisu síce nevyhral, ale pre svojich synov otcom roka určite je. Otcom i matkou...
"Veľa vecí som v domácnosti zastal už predtým. Upratal som i navaril, teraz mi však pribudli ďalšie povinnosti. Napríklad sa musím s deťmi učiť, čo je dosť náročné. Našťastie mi veľmi pomáha rodina - moja mama, súrodenci, svokra i švagriná. Musím povedať, že ochotných ľudí je dosť. Ale mama deťom veľmi chýba, je to ťažké pre nich i pre mňa. Dvadsiateho piateho júna to bolo päť mesiacov, čo upadla do kómy..." začína rozprávanie pri našom stretnutí Juraj Ivanecký.
Ako sa dozvedáme, za Otca roka ho nominovala známa vzhľadom na okolnosti, ktoré mu razom zmenili život. Jurajova manželka Mária upadla do kómy koncom januára po dvoch operáciách kvôli krvácaniu v tehotenstve. V piatom mesiaci jej museli urobiť cisársky rez a o niekoľko hodín neskôr vybrať celú maternicu, pretože krvácanie stále neustávalo. Žena sa z bezvedomia neprebrala. Už päť mesiacov je bez mozgových funkcií. Komisia ministerstva zdravotníctva následne konštatovala porušenie štandardných terapeutických postupov a dvaja lekári kvôli tomu prišli o prácu...
Juraj sa od januára stará sám o štyroch chlapcov. Súťaž otcov síce nevyhral, ale jeho synovia sú na neho aj tak patrične hrdí. "Na vyhlásení výsledkov boli so mnou aj synovia, okrem najmladšieho, ktorý akurát ochorel. Chlapcov trochu mrzí, že som nevyhral, pre mňa by sa tým ale nič nezmenilo. Je to tak, ako to je. Stále čakáme, čo bude s manželkou ďalej," hovorí.
Lekári pani Márii, ktorá vedome vôbec nereaguje na žiadne podnety, nedávajú veľkú nádej. Urastený chlap prijíma realitu aká je, horšie je to vysvetliť deťom. Chlapci na prvý pohľad nepôsobia uboleným dojmom. Sú štyria a snažia si pomáhať, ako sa dá. Mama im však chýba, aj keď o tom hovoria iba neradi. Aké budú prázdniny bez nej? Deti iba krčia plecami. "Nuž, v prvom rade nebudú mať nad sebou kontrolu," poznamenáva otec, podľa ktorého život ide ďalej a rodina si musí pomôcť. Priznáva však, že si sám občas poplače. Za mamou plačú aj chlapci, aj keď sa snažia svoju bolesť skrývať.
Najmenší, Filipko, má iba štyri. Traja starší bratia sú už školáci - Tomáško skončil prvý ročník, Michal má desať a Juraj trinásť rokov. Na mamu zatiaľ čakajú márne. Tomu, čo sa stalo, celkom nerozumejú. Vedia iba, že je chorá a spí. No čas plynie a oni s začínajú uvedomovať, že sa k nim domov mama možno už nikdy nevráti. "Na výsledky šetrenia ministerstva zdravotníctva sme čakali viac než štyri mesiace. To, že sa potvrdilo pochybenie lekárov, je pre nás istým zadosťučinením, ale nič sa tým nerieši. Vraj prepustia dvoch lekárov, ale my z toho nič nemáme. Mali si robiť prácu svedomito, aby sa to nebolo stalo... Odčiniť to už nejde," myslí si Juraj Ivanecký.
Chlapci sa s nami medzitým lúčia, najstarší pokračuje v kosení záhrady, z ktorého sme ho vyrušili. Pätica chlapov z Obišoviec vie, že žiť sa musí ďalej. Otázky však ostávajú. A odpovede nepozná nikto z nich.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
