V tábore Masajov býval v dome z kravského trusu

S Máriom Beztercim sme sa už na týchto stránkach stretli. Z času na čas si dopraje oddych a vyberie sa do sveta. Kým minule nám porozprával o návšteve Havany, tentoraz nám priblíži jednu z najchudobnejších krajín sveta - africkú Keňu. O safari, zebrách a žirafách, ktoré k nej patria, už každý počul, preto ich v tomto rozprávaní nechceme spomínať. Zato bude bohaté na iné zážitky a postrehy.

Ako je u M. Bezterciho pravidlom, na cestu sa vybral sám. Klasickej davovej turistike sa vyhýba. Z viedenského letiska priletel priamo do Mombasy, druhého najväčšieho mesta krajiny. Prvou starosťou bolo dostať sa k hotelu, kde si naplánoval bývanie.

"Letisko leží za mestom a ako som veľmi rýchlo zistil, jedinou dostupnou formou dopravy sú taxíky. Sú veľmi drahé a tak, aby som ušetril, odviezol som sa len do najbližšej okrajovej štvrte mesta." Vodič zastal a obidvaja ostali sedieť v aute. "Ešte doma som počul, že Keňa je jedna z najnebezpečnejších krajín," spomína M. Bezterci. "Domyslel som si, že vodič ma tu nechce nechať samého a bol som mu za to vďačný. Ale keď ho cez vysielačku odvolali k ďalšiemu zákazníkovi, ostal som na prašnej ceste sám. Našťastie sa nič sa nestalo a ja som nastúpil do matatu smerujúceho do mesta."

Matatu je miestny variant MHD. Sú to malé mikrobusy pre 8 - 10 ľudí, ktoré premávajú po meste. Nemajú žiadne čísla alebo určené linky. Vodiči nemajú ani licenciu. Väčšinou sú to 20-roční mladíci a premávajú tadiaľ, kde si myslia, že budú ľudia. V otvorených dverách stojí chlapík a vykrikuje, kam práve idú. Komu sa taký smer hodí, kývne a autobus mu zastane. Keď chce vystúpiť, takisto zakričí. Cestovné je paušálne - 10 šilingov, bez ohľadu na cieľ cesty. Ku koloritu patrí strašný hluk, ktorý produkuje naplno pustené rádio.

"Mal som adresu lacného hotela, kde som sa chcel ubytovať," pokračuje M. Bezterci. "Ukázal som ju vodičovi, aby mi povedal, kde bude dobré vystúpiť, ale nepochodil som. Vraj to nepozná. Tak som len tak sedel a sledoval mesto z okna. Podľa charakteru zástavby sa mi už aj zdalo, že sme v centre. Po chvíli už aj cestujúcich začalo ubúdať. A keď už som mal ostať sám, radšej som vystúpil. Strašiak kriminality bol prisilný. Základné, všetkými akceptované pravidlo je, že v matatu nikdy nesmiete ostať sám."

Kam s peniazmi?

Po blúdení mestom sa M. Bezterci podvečer konečne dopracoval k hotelu. "Na smolu som si nevybral práve najvhodnejšie obdobie na návštevu," konštatuje košický cestovateľ. "Bol ramadán a Mombasa je centrom moslimskej časti Kene. Zo širokého okolia sa zišli tisíce moslimov a obsadili všetky lacné hotely. Keďže som nenašiel voľné miesto, musel som ísť do drahého."

Z pôvodnej ceny, ktorá bola okolo 1500 šilingov, sa M. Beztercimu podarilo vyjednávaním klesnúť až na prijateľných 500. To je v prepočte 250 korún a za neporovnateľne lepší komfort, ako pôvodne plánoval, je to veľmi slušný výsledok. Neskôr zistil, prečo bolo vyjednávanie také úspešné. Kapacity ubytovacích zariadení v Mombase boli dimenzované na určitý turistický ruch. Ten už ale niekoľko rokov rapídne upadá. Kapacity sú nevyužité a preto sú ´hoteliéri´ ochotní zjednať cenu, aby si udržali zákazníka.

Na druhý deň hotelové prekvapenia pokračovali. "Pretože som vedel o vysokej kriminalite, chcel som svoje peniaze a dokumenty odložiť do hotelového trezora. Zašiel som za recepčným a vysvetlil, čo by som chcel. Odpovedal, že v poriadku a zobral kôpku mojich peňazí. Samozrejme, očakával som nejaké potvrdenie o prijatej sume, ale nič. Keď som ho na to upozornil, vytrhol z notesa kus papiera a napísal naň čosi. Večer som išiel do mesta a chcel som si peniaze vybrať. Na moje počudovanie mi povedali, že to nie je možné. Vraj ich vzal do úschovy recepčný, čo slúžil predchádzajúcu zmenu."

Čudný prístup, ale čo už. Iný kraj, iný mrav. "Na moju opakovanú žiadosť aby mu zavolali, mi recepčný povedal, že príde o šiestej. Dobre, tak som čakal. A čakal som do siedmej. Neprišiel ani potom a ja som celú noc tŕpol, či ešte vôbec niekedy svoje peniaze uvidím. Nesmierne mi odľahlo, keď mi ich ráno na recepcii vydali. Keď som už odchádzal z hotela a prezeral si potvrdenie z pokladne, na samom spodku ma zaujalo upozornenie. Nenechávajte peniaze v úschove u personálu, v hoteli nemáme sejf."

Sedel takmer na hladine

Jedným z výletov, ktoré M. Bezterci z Mombasy podnikol, bola cesta na ostrov Lamu. Autobus na pobrežie odchádzal ráno o šiestej. Keď prišiel na miesto, kde mal nastúpiť, zdesil sa. Na ulici stálo vari tisíc najrôznejších autobusov bez smerových tabúľ. Ten správny našiel M. Bezterci v poslednej chvíli úplnou náhodou. Natlačil sa do preplneného vozidla, kde okrem ľudí mali svoje miesto všelijaké batožiny, tašky, kufre i vrecia a 350 km dlhá cesta sa mohla začať.

"Asfalt je v tejto časti sveta zriedkavosť," spomína Košičan. "Celá cesta je len utlačená vyjazdená piesková brázda. Aby to nebolo dosť, každých niekoľko sto metrov je retardér. Pieskový val krížom cez cestu. Vodič v žiadnom prípade nemal v úmysle spomaľovať, a tak nás vždy poriadne nadhodilo. Až vtedy som pochopil, prečo nikto nechcel sedieť vzadu."

Oveľa príjemnejšie boli občerstvovacie zastávky. Vtedy sa vyrojili desiatky predavačov všetkého možného. Ponúkali kukuricu, varené vajíčka, koláče a ďalšie dobroty. Celá Keňa je v podstate jeden veľký vidiek. Malé dedinky s chatrčami, miestami zdanlivá prázdnota. Ale všade sa zbiehali k autobusu ľudia.

Ďalšia etapa cesty na ostrov viedla, pochopiteľne, po vode. "Na prepravu slúžia malé drevené lode, určené pre 30-40 ľudí. Sú jednoduché, len také ´koryto´ s motorom v strede. Všimol som si, že každá loď odrážala od brehu neuveriteľne preťažená. Na palube sa tlačilo okolo 150 ľudí. Bok klesal takmer na úroveň hladiny. Neodvážil som sa nastúpiť a čakal som, kým sa nábrežie trochu vyprázdni. Konečne nás bolo len zo dvadsať, a tak som nastúpil. Žiaľ, loď neodrazila, ale čakala na ďalších a nakoniec sme boli takisto plní ako tie ostatné."

Celý nesvoj sedel M. Bezterci na bočnici a čakal, kedy ho obleje najbližšia vlna. Obava, že by mohol spadnúť dozadu do mora, sa ukázala neopodstatnená. "Boli sme tak natlačení plece pri pleci, že som sa nemohol ani pohnúť. Hlavou sa mi preháňali spomienky na správy o potopených, preťažených lodiach. Ľudia sedeli a stáli všade, kde sa len trochu dalo. Aj na motore v strede lode. Kým sme za pol hodiny doplávali na ostrov, naše veci nahádzané na dne, plávali vo vode."

Zaujímavý bol spôsob vyberania cestovného. Počas plavby sa pomedzi ľudí predieral chlapík, ktorý vyberal peniaze. Bankovky rôznej hodnoty si zastrkoval medzi prsty jednej ruky. Vôbec ale nevydával. Zobral toľko, koľko mu kto dal. Až pri vystupovaní každému vrátil preplatok. Ťažko odhadnúť, či si pamätal, kto mu koľko dal, alebo vydáva len tak ´od oka´.

Lamu je moslimský ostrov a je na ňom jediné miesto, kde sa predáva alkohol. Je zaujímavý množstvom reštaurácií ponúkajúcich špeciality z morských potvor.

Žena má hodnotu piatich kráv

´Naj´ zážitkom M. Bezterciiho z celej cesty bol pobyt v tábore Masajov. Stavajú typické usadlosti obohnané plotom z prútia. "Domy majú jednotný štýl. Sú postavené z konárov a vyschnutých exkrementov dobytka. Majú tri miestnosti. Jedna miestnosť je detská, ďalšia je spoločná. Tu žijú a spia dospelí. Zároveň je tu ohnisko, kde sa varí. Celá stavba nemá ani jedno okno. Len maličký otvor, asi päťcentimetrový, na odvod dymu. Tretia miestnosť je pre mlaďatá zvierat."

Najzaujímavejšia je však ich organizácia práce. Žena sa stará o deti, varí, perie a robí všetky typické práce, čo, mimochodom, nie je jednoduché. Veď najbližší zdroj vody je dva kilometre ďaleko a pri každom varení a praní sa treba poriadne prejsť. Okrem toho žena stavia aj ohrady pre dobytok i samotný dom. Musí to robiť fakticky dvakrát do roka, pretože dažde ho zakaždým tak rozmočia, že sa musí postaviť nanovo. Cena takejto všestrannej manželky je presne definovaná. Ženu možno kúpiť za päť kráv.

"Jedinou mužskou prácou je pasenie dobytka. Ako to však vyzerá v praxi, som mal možnosť presvedčiť sa na vlastné oči," s úsmevom spomína M. Bezterci. "Ráno, keď sme vstali, muž zvolal deti, prísnym hlasom im porozdeľoval jednotlivé stáda a tým pre neho na dnešný deň padla..."

M. Bezterci si v Keni užil aj luxus hodný kráľov. Na linke Mombasa - Nairobi premáva jediný vlak v celej oblasti. Trať postavili Briti počas kolonizácie a vedie až do Ugandy. Dobe vzniku zodpovedá aj charakter vlaku. Historické vagóny sú maximálne luxusné. Kožené kreslá, umývadlo v každom kupé, množstvo skriniek a priehradiek, ventilátory. Personál v parádnych uniformách zvoláva cestujúcich zvončekom k večeri do reštauračného vozňa. Jednotlivé chody, od predjedla až po zákusok, sú podávané na porceláne so striebornými príbormi. Je charakteristické pre fungovanie tohto sveta, že na konci vlaku sú vagóny pre miestnych, ktorí sedia na drevených laviciach.

Po tomto zážitku sa komfortné sedadlá Boeingu pri lete domov stali pre M. Bezterciho fádnymi...

Róbert BEJDA

Autor: ela

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári