Bosňan Gavrilo Princip strieľal nečakane účinne
V južnej lodi dómu svätej Alžbety, neďaleko biskupských hrobov, stojí novogotický oltár nápadný tým, že je vyrobený zo železa. Je jedným z najmladších dómskych oltárov. Košický kanonik Ľudovít Konrády dal ešte počas trvania prvej svetovej vojny podnet na jeho zriadenie na pamiatku Košičanov, ktorí padli na jej rôznych bojiskách. Výrobu zverili známemu umeleckému kovolejárovi Vojtechovi Buchnerovi. Oltár bol dokončený a vysvätený 1. mája 1931. Pod vplyvom množstva politických zmien, ktoré potom Košice pežili a tiež pre toto mesto hmatateľnejšej druhej svetovej vojny sa na oltár i obete postupne takmer zabudlo. Dnes však máme príležitosť pripomenúť si ho, pretože v pondelok 28. júna o trištvrte na jedenásť uplynulo presne deväťdesiat rokov od udalosti, ktorá prvú svetovú vojnu rozpútala.
OSUDNÁ NÁVŠTEVA RADNICE
Sarajevský atentát na následníka rakúsko uhorského trónu, arcivojvodu Františka Ferdinanda d´Este, pri ktorom zahynula aj jeho manželka Žófia Chotková, vojvodkyňa z Hohenbergu, sa odohral na záver veľkých manévrov 15. a 16. armádneho zboru cisársko kráľovskej armády, konaných na území Bosny /tá bola vtedy súčasťou habsburskej monarchie/. Pred odchodom čakala na následníka trónu ešte istá spoločenská povinnosť otvorenie novej budovy zemského múzea v Sarajeve. Potom sa mal naobedovať v rezidencii bosenského guvernéra, generála Oskara Potiorka. V deň, keď sa tak malo stať, v nedeľu 28. júna 1914, však na arcivojvodu čakala skupina šiestich atentátnikov organizovaná a vyzbrojená zo Srbska.
Už počas jazdy nábrežím Obala vojvode Stepe k sarajevskej radnici hodil jeden z atentátnikov do otvoreného automobilu s Františkom Ferdinandim odistený ručný granát. Ten dopadol na zloženú plátenú strechu auta a kým stačil vybuchnúť, arcivojvoda ho zmietol rukou na cestu. Výbuch zranil dvoch členov vojenského sprievodu a niekoľko divákov. Atentátnik Nedelko Čabrinovič preskočil zábradlie nábrežia, zoskočil do koryta riečky Miljacky a zároveň prehltol jed. No i tak ho polícia okamžite zadržala, pričom jed z neznámeho dôvodu nezabral.
Po príchode na sarajevskú radnicu sa arcivojvoda síce najprv oboril na starostu, potom ho však hnev prešiel, ba dokonca žartoval. Keď sa totiž zodpovední radili o zmene pôvodne stanovenej ďalšej trasy, spýtal sa ich vraj: Myslíte, že na mňa bude spáchaný ešte nejaký atentát? A naozaj sa tak malo stať. Po zdvorilostnej obhliadke sarajevskej radnice sa sprievod arcivojvodu vydal tou istou trasou späť. V aute následníka trónu, ktoré viedol Čech Leopold Stojka, sa viezli arcivojvoda s manželkou, generál - polný zbrojmajster Potiorek a šéf dopravnej jednotky, plukovník gróf František Harrach.
V istom momente začalo následníkovo auto odbočovať doprava, čo nebolo pôvodne dohodnuté. František Ferdinand zareagoval tak, že prikázal šoférovi zastaviť. Bolo to práve na mieste, kde stál ďalší z atentátnikov Gavrilo Princip. V neprehľadnom dave ľudí atentátnik nezaváhal vytiahol automatickú pištoľu a zo vzdialenosti najviac ak tri metre dvakrát na arcivojvodu vystrelil. Prvý výstrel zasiahol Františka Ferdinanda do pravej strany krku. Strela poškodila tepnu, prerušila veľkú žilu a uviazla v krčnom stavci. Druhý výstrel bol tiež určený arcivojvodovi, ale Principovi sa chvela ruka a tak strela trafila iba karosériu auta. Od tej sa však odrazila a zasiahla arcivojvodovu manželku do slabín tak nešťastne, že poškodila hlavnú tepnu. Obaja upadli do bezvedomia. Okolo jedenástej hodiny zomrela na vykrvácanie kňažná, chvíľu po nej aj následník trónu.
ARCIVOJVODA A JEHO ŽENA
Hlavná obeť sarajevského atentátu, František Ferdinand d´Este sa narodil v Štajerskom Hradci 18. decembra 1863. Jeho otec arcivojvoda Karol Ľudovít bol bratom cisára Františka Jozefa. Keď sa v roku 1889 zabil jediný cisárov syn Rudolf, stal sa následníkom rakúsko uhorského trónu Karol Ľudovít, no keď v roku 1896 zomrel aj on, prešlo následníctvo na jeho syna Františka Ferdinanda, cisárovho synovca. Cisár sám bol však k svojmu následníkovi chladný a vyhýbal sa kontaktov s ním. Prečo ?
František Ferdinand sa určitým spôsobom spomedzi väčšiny Habsburgovcov vymykal. V prvom rade tým, ako sa oženil. Zamiloval sa do Žófie Chotkovej, spoločensky k nemu neprimeranej ženy bol a iba grófka. No následník trónu si smel vziať iba partnerku z vládnucej európskej šľachty. František Ferdinand však neustúpil a sobáš presadil. Vzdal sa kvôli nemu nástupníckeho práva pre deti pochádzajúce z tohto manželstva. V každom prípade to bol šťastný vzťah, plodný deťmi, a arcivojvoda, pokiaľ žil, ho nemusel nikdy ľutovať. Žófiu po svadbe menovali kvôli dekoru kňažnou a neskôr vojvodkyňou z Hohenbergu. Dvor ju však nikdy úplne neakceptoval, čím sa prezentoval aj na pohrebe zavraždených manželov. Jej rakvu umiestnili na nižší podstavec a položili na ňu biele rukavičky s vejárom symbol toho, že voľakedy bývala "iba" dvornou dámou.
František Ferdinand bol tiež jedným z mála Habsburgovcov, ktorý pochopil, že monarchia nemá šancu na prežitie, ak bude ďalej fungovať na dualistickom princípe. Znamenalo to, že v predlitavskej /rakúskej/ časti dominovali Nemci nad nenemeckými národmi, ktoré však tvorili väčšinu obyvateľstva, a v zalitavskej časti /Uhorsku/ sa snažili Maďari "zmaďariť" nemaďarské národy, ktorých bola tiež väčšina. Následník trónu sa netajil tým, že potom, ako sa ujme vlády, sa veľa vecí zmení a že habsburská monarchia potrebuje federálne usporiadanie. Vo svojom sídle, viedenskom letohrádku Belvedere, sa stretával so zástupcami rôznych uhorských národov a debatoval s nimi o tomto probléme /Slovákov tam zastupoval doktor Milan Hodža/. Maďarským politikom z toho samozrejme stáli dupkom vlasy.
František Ferdinand mal ešte jednu známu vlastnosť. Bol vášnivý poľovník. Precestoval veľký kus exotického sveta a všade lovil. Uvádza sa, že za svoj život /prvú poľovačku absolvoval ako deväťročný/ skolil neuveriteľný počet 274 889 kusov zvere. Len jeleňov vraj bolo vyše šesťtisíc. Poľovačke a loveckým zbraniam následník trónu rozumel. Podľa jeho požiadavky dokonca vyvinuli zvláštny lovecký náboj. Hovorievalo sa mu Kronprinz Patrone náboj korunného princa.
VYHLÁSENIE VOJNY
Smrť Františka Ferdinanda v Sarajeve síce monarchiu navonok zdesila, mnohým však zahrala do kariet. Medzi politickou a vojenskou elitou rakúskej i uhorskej časti krajiny bolo dosť ľudí, ktorí si doslova vydýchli. Nevedeli si predstaviť, že by arcivojvoda po nástupe na trón zrušil dualizmus a pokúsil sa o federálne usporiadanie monarchie. Bola tu zároveň aj silná provojnová strana, ktorej bolo slobodné Srbsko, príklad pre iné slovanské národy monarchie, tŕňom v oku. Najradšej by sa naň z preventívnych dôvodov ihneď vrhli. Málokto si robil starosti s faktom, že Srbsko je vojenskopoliticky viazané na Rusko a prostredníctvom neho vlastne na všetky dohodové mocnosti.
Rakúsko uhorská diplomacia v dňoch po atentáte predvádzala dokonalý príklad toho, ako jednať spôsobom, ktorý určite povedie k vojne. Vtedajší minister zahraničia, gróf Leopold Berchtold von Ungarschitz, bol známy ako veľký bonviván, znalec koní, poľovačiek a lev salónov. Podľa hodnotení vtedajších vyslancov vo Viedni mu však úplne chýbalo jedno predpoklady byť ministrom zahraničia. Noc pred odoslaním rakúsko uhorského ultimáta Srbsku neskôr okomentovala jeho manželka tak, že "Polderl /to je domácky Leopold/ niekoľkokrát vstal z postele a ultimátum prepracovával v strachu, že nakoniec bude pre Srbsko prijateľné".
Vojna sa teda nedala oddialiť a skutočne, 28. júla 1914 aj vypukla. Tesne predtým sa na hraničnom prechode pri Belehrade odohrala scéna, ktorá dnes pôsobí až neskutočne. Rakúsko uhorská armáda priviedla k hranici vrchného veliteľa srbskej armády vojvodu Putnika a vypoklonkovala ho domov. Putnik bol totiž v čase krízy, ktorá vznikla sarajevským atentátom, na liečení v Karlových Varoch. Deň potom zaburácali delá a začali rozorávať Belehrad. Rakúsko uhorsko napadlo Srbsko. Vzápätí začalo mobilizovať armádu Rusko, potom sa do "hry" pridalo Nemecko, Francúzsko, Anglicko... a už sa to mlelo.
Veľká vojna, ako nazývali tento konflikt dovtedy, kým nevypukla druhá svetová vojna, sa stala pre Európu hrozným šokom. Nebolo to iba počtom mŕtvych, ktorý dosiahol takmer desať miliónov - a ranených bolo samozrejme viac. Len v habsburskej monarchii, ktorá mala 42 miliónov obyvateľov, bolo do armády mobilizovaných v priebehu konfliktu takmer desať miliónov mužov! Čo však v roku 1914 málokto očakával, boli obrovské politické zmeny, ktoré vojna spôsobila. Doslova sa rozložili veľké ríše Rakúsko uhorská, Ruská, Osmanská. Vznikla spústa nových štátov, nové mocensko politické zoskupenia a nové "národné" krivdy, ktoré nakoniec viedli k ďalšej svetovej vojne. Myslieť si však, že toto všetko zapríčinili dva výstrely v Sarajeve, by bolo naivné. V Európe by bola vypukla vojna tak či tak. Vražda následníka trónu však na to bola vítanou zámienkou.
OSUDY ATENTÁTNIKOV
Duchovným otcom sarajevského atentátu bol šéf srbskej spravodajskej služby, plukovník Dragutin Dmitrijevič, nazývaný Apis. Ten ešte v roku 1911 založil spolok, ktorý mal za cieľ územne zjednotiť všetkých Srbov, teda aj tých, ktorí žili na území Bosny. Spolok sa stal známym pod menom Čierna ruka. Keď v roku 1914 najímal Apis medzi bosenskými emigrantami a študentami v Belehrade atentátnikov pre zavraždenie Františka Ferdinanda, vedel veľmi dobre, že to môže viesť k vojne proti Srbsku. No bol rozhodnutý "zasadiť úder Rakúsku" za každú cenu. A tak najal a nechal zacvičiť gymnazistu Gavrila Principa a jeho dvoch krajanov Nedjelka Čabrinoviča a Trifka Grabeža. Vybavil ich zbraňami a jedom, ktorý mali požiť v prípade dolapenia, a vyslal ich do Sarajeva.
Tam prevzal riadenie akcie istý Danilo Ilič a k trojici atentátnikov pripojil troch svojich ľudí, Vasa Čubriloviča, Cvetka Popoviča a Mehmeda Mehmedbašiča. Okrem posledného menovaného polícia pochytala všetkých buď už v čase atentátu, alebo tesne po ňom naviac množstvo ľudí, ktorí im pomáhali v prípravách. Atentátnici boli postavení pred sarajevský súd, ktorý vyniesol rozsudky už 28. októbra 1914 to už vojna zúrila plnou silou. Ilič a jeho pomáhači dostali trest smrti obesením /popravili ich 3. februára 1915/. Paradoxne vyviazli samotní atentátnici s ľahšími trestami. Všetci totiž mali menej ako dvadsať rokov a v Rakúsko uhorsku tým pádom nemohli dostať trest smrti. Princip, Čabrinovič a Grabež dostali po dvadsať rokov ťažkého žalára, Čubrilovič šestnásť a Popovič desať rokov.
Ani jeden z prvej trojice sa však nedožil konca vojny. Ťažký žalár bol v tej dobe ozaj ťažký žalár. Znamenal samoväzbu, málo stravy, zimu, vlhkosť a desaťkilové okovy. Všetci si ho odpykávali v Malej pevnosti v Terezíne. Čabrinovič a Grabež zomreli na tuberkulózu ešte v roku 1916. Gavrilo Princip vydržal dlhšie. Rozožratý kostnou tuberkulózou a s predtým amputovanou rukou podľahol 28. apríla 1918. Čubrilovič a Popovič, väznení vo Viedni Möllersdorfe, sa dožili v zúboženom stave konca vojny.
Tragický bol aj osud plukovníka Dmitrijeviča Apisa. Samotná srbská vláda ho v roku 1917 obvinila z pokusu o atentát na následníka srbského trónu Alexandra, plánovanie zvrhnutia srbského premiéra Pašiča, srbskej kráľovskej dynastie a nastolenie generálskeho režimu. Územie Srbska bolo v tom čase okupované Rakúsko uhorskom a srbský s armádou sa zdržiaval na území Grécka. Apis "vyfasoval" trest smrti. Vykonali ho 26. júna 1917 o jednej hodine v noci neďaleko Solune. Priviazali ho o stĺp a zastrelili. Spolu s ním zastrelili aj Mehmeda Mehmedbašiča, jediného zo sarajevských atentátnikov, ktorý ušiel rakúsko uhorskej polícii.
Text: Jozef Duchoň, reprodukcie: archív autora.
Nabudúce: naviažeme na seriál o Hnilnej bráne
Autor: Veľké nejedovaté hady
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
