jednom z dvojice hlavných hrdinov dnešného prípadu by do istého času nik nepovedal, že niekedy pripraví o život človeka. No okolnosti sa vyvinuli tak, že v istej chvíli nastal v jeho myslení i konaní skrat. Aký, o tom už viac vo vhodne upravenom príbehu.
V ten osudný deň Slavo vytiahol z kúta demižón s ríbezľovým vínom a nalial do dvoch obitých horčičákov. Maroš, jeho spolubývajúci, práve rozlepil oči a zapálil si pokrčenú marsku. Pasadil sa na moľami rozožratej epede a obsah pohára vlial do svojich útrob.
"Musíme trochu hamovať, lebo už máme iba také dva litre," drgol do neho Slavo.
"Škoda, že v tej pivnici už nie je ani kvapka," smutne skonštatoval Maroš. "Neviem, kto to vínko robil, ale nebol to žiadny amatér."
Tí dvaja spolu žili už tri roky. Boli priatelia, ktorých spájal osud notorického alkoholika, o ktorého nestála ani najbližšia rodina. Živili sa drobnými krádežami, najčastejšie v bytových pivniciach. Čo ukradli, to buď zjedli, vypili, alebo predali.
Slavo sa už ani nevedel presne rozpamätať, kedy sa dostal na okraj spoločnosti. Keď dokončil priemyslovku, našiel si dobre platenú prácu vo fabrike. Oženil sa a dostal 2-izbový byt. Narodilo sa im dieťa, potom druhé a všetko by bolo v poriadku, keby nezačal piť. Najskôr príležitostne, potom pravidelne. Až sa z neho stal notorik. Z roboty ho vyhodili, žena mu utiekla s deckami k rodičom až na Oravu a on ostal sám v zariadenom byte. Mal šťastie, že ho po revolúcii odkúpil, lebo inak by sa z neho pratal von. Slavo rozpredával všetko, čo malo cenu. Televízor, chladničku, práčku, nábytok i koberce. Až v celom byte zostala jedna posteľ a stôl so stoličkou.
Maroš mal podobný osud, iba s tým rozdielom, že nemal dieťa a neostal mu byt. Žena ho jednoducho vykopla na ulicu. Nečudo, keď jej chodil každý deň domov ožratý a špinavý tak, že prirovnanie ´ako prasa´ by bolo pre to zviera urážkou. A tak sa Maroš pretĺkal, ako vedel. Prespával pod mostmi i v kanáloch, okrádal deti aj starcov a občas si trúfol na trafiku či pouličný stánok s občerstvením. Slava stretol, ako inak, pri stánku, kde už o pol šiestej ráno nalievali. Slovo dalo slovo a obaja prišli na to, že majú rovnakú krvnú skupinu ´alkoholik pozitív´.
Slavo najprv pozval Maroša k sebe na pohárik. Tomu vôbec nevadilo, že jedinými kusmi nábytku v zasmradenom byte bola rozheganá váľanda a stôl so stoličkou. Podstatné bolo, že mali čo piť. Navyše, Marošovi pripadal tento byt, odpojený od teplej vody, elektriny i plynu, ako hotel. Veď tri posledné noci spal v čakárni na stanici, kde každú chvíľu hrozilo, že ho policajti vyhodia. Preto mu Slavova ponuka, aby ostal u neho, kým si nájde niečo lepšie, prišla vhod. Na druhý deň si odkiaľsi dotiahol starú epedu a o posteľ mal tak postarané. V byte sa poľahky pomestili a aj pijatika sa vo dvojici lepšie zháňala. Takto spolu vydržali pár rokov a boli by možno aj dlhšie, nebyť osudného septembrového večera.
Boli asi dve hodiny popoludní, keď naši hrdinovia vycedili z demižóna poslednú kvapku. "Čo budeme robiť?", položil Maroš rečnícku otázku.
Slavo sa nervózne pomrvil. "To si celý ty. Nikdy ti nič nenapadne, stále musím všetko riešiť ja. Skús aj ty trochu pohnúť rozumom."
Maroš si zapálil cigaretu. Zrazu si na niečo spomenul. "Pamätáš sa, ako sme šli okolo tej stavby? Bol tam kotúč medeného drôtu. Bude s ním babračka, kým z neho stiahneme izoláciu, ale i tak nemáme čo robiť. Taký kotúč môže mať aj dvesto kíl..."
Slavovi sa nápad pozdával. Dohodli pár detailov, a okolo šiestej vyrazili. Maroš si vzal pod kabát sekeru, aby mali čím preseknúť kábel, Slavo ťahal káričku. Bol sychravý večer a pomaly sa zmrákalo. Keď prišli k stavenisku, Maroš ukázal prstom na unimobunku s tmavým sklom. "Aha, strážnik je na pive. Ani nemusíme čakať, kým zaspí."
Vizuálne skontrolovali, či niet na okolí živej duše, potom preliezli plot. Podišli ku kotúču a s námahou z neho odvinuli prvé metre. "Tuná ho sekni," povedal Slavo, keď mali odtočených vari 20 metrov. Maroš sa napriahol a z celej sily zaťal sekerou do hrubého vodiča. Potom znova a znova. Asi na desiaty raz konečne kov povolil. Kým ho Slavo stáčal, Miro odvíjal ďalší kus.
Vtom sa za nimi ozval hlas. "Čo tam vy dvaja robíte?"
Otočili sa a zočili siluetu muža. V jednej ruke držal baterku, ktorou im svietil do očí, v druhej akúsi palicu. Obaja zlodeji stuhli. Utiecť nebolo kam. Za nimi bol plot, pred nimi strážnik. A nezdalo sa, že by chcel vyjednávať.
Maroš na okamih zaváhal. Už-už chcel sekeru pustiť, no zrazu, ani sám nevedel prečo, zodvihol ju a rozohnal sa na strážnika. Ten inštinktívne nastavil palicu, no nebolo mu to nič platné. Sekera ju preťala a trafila muža doprostred čela. Až vtedy ju Maroš pustil. Strážnik so zaťatou sekerou v hlave klesol na kolená a vzápätí i celý na zem.
"Ty idiot!", zvriesol Slavo. "Ty si ho zabil!" Priskočil k telu a pozrel sa na ranu. "Je mŕtvy. Ja padám preč a ty si rob, čo chceš." Nečakajúc na odpoveď sa Slavo rozbehol a zamieril k plotu. Maroš neváhal a rozbehol sa za ním. Obaja dúfali, že ich nikto nevidí.
Mýlili sa. Oboch videl preskakovať plot a kamsi utekať náhodný okoloidúci. Informoval políciu a tá bola na mieste do piatich minút. Vystopovať jedného z mužov bola pre pátracieho psa hračka. Slavo, ktorého trasúceho sa ako osika našli doma, okamžite všetko ´vysypal´...
Maroš padol do rúk polície až o tri dni. Súd ho uznal vinným z vraždy a poslal na 14 rokov za mreže. Slavo obišiel za pokus o krádež s podmienkou.
robo
Autor: Poznáte svoje mesto?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
