"Bol som stále tam, kde môžeš dať gól. Furt som chcel vyhrať!"

"Niekedy v štyridsiatomôsmom bola košická Jednota na zájazde v Maďarsku. Bývali pri Balatone a chodili hrávať zápasy turnaja na Megyeri út, chýrny štadión Újpestu, proti Ferencvárosu i Vasasu, za ktorý vtedy kopal aj slávny Kubala. Ja som bol ešte dorastenec a keďže som mal známych v Budapešti, využil som príležitosť, zobral kamaráta a vybrali sme sa ta, aby sme tie veľké mužstvá videli. Cez hranicu by sme sa ťažko dostali, tak sme to vzali naokolo, cez kukuričné pole a v Hidasnémeti sme nastúpili do vlaku. Keby nás chytili, určite by sme dostali poza uši, ale malé dobrodružstvo nám stálo zato. Ba, keď ma vedenie mužstva videlo, že chodím na ich zápasy, volali ma aby som išiel s nimi na Balaton..."

To je iba malý úryvok z príbehu, ktorý sa pokojne dá nazvať "Sága rodu Gajdošovcov". Svoje rozprávanie ním začal prostredný z futbalovej rodiny, Ján, dnes už sedemdesiatdvaročný, stále aktívny tréner.

Ten príbeh sa začal oveľa skôr, ako jeho kukuričné dobrodružstvo. Otec Eugen Gajdoš sa narodil na prelome storočí, v roku 1900. "Hrať som ho nikdy nevidel, keď končil s aktívnou činnosťou, mal som iba tri roky, ale viem, že bol záložníkom a vraveli o ňom, že bol futbalista slušnej úrovne. Obliekal dres Törekvésu a KAC-u," drží v ruke zubom času trochu poznačenú fotografiu jeden z jeho dvoch synov. "Starší brat, tiež Eugen, už nežije. Ale toho otec k futbalu nedokázal pritiahnuť."

Jánovi však lopta rýchlo prirástla k malému srdiečku. "Nebola nedeľa, žeby sme s otcom nešli na zápas. Nie, nikdy ma nenútil do futbalu, ja som sa mal k nemu sám. Loptu, samozrejme vypchatú handrami, sme naháňali po ihrisku na Rozálii, kde sme mali rodinný domček. Kde bol voľný priestor, tam sme trénovali hlavičky, s teniskou. Väčšinou sme hrávali na malé bránky, mali sme pouličné družstvá a v škole som robil ich zostavy," spomína Ján Gajdoš na svoje futbalové začiatky.

Otec bol maliar-natierač. "Dnes by sa tomu hovorilo - podnikateľ." Časy boli ťažké, ale vyžiť sa dalo. "Ba, aj k športu som mal všetko, čo som potreboval, rodičia mi i loptu kúpili," možno tušiac, čo by sa z neho mohlo vykľuť.

Na ihrisko Jednoty nebolo z Rozálie ďaleko. "Vtedy sa ulica na ktorej vyrástlo volala tuším Tompa Mihály utca, po vojne Solovjevova." Šikovné chlapčisko strieľalo góly jedna radosť, za žiakov i dorastencov, jeho talent dlho nezostal bez povšimnutia.

Košická Jednota si krátko po vojne získavala meno i v celoštátnej lige. Aj zásluhou maďarských repatriantov, ktorých radi prichýlili slovenské kluby. "Jedného dňa však z Košíc zmizli a vedenie potrebovalo hráčov do prvého mužstva, aby mohlo pokračovať v súťaži. Tak zavolali aj mňa."

Písal sa rok 1948 a do Košíc prišla slávna Sparta. "Hneď som jej dal jeden gól, o týždeň Slavii dva a o miesto v zostave som mal postarané," usmieva sa Ján Gajdoš. Pravda, vtedy to bol iný futbal ako dnes. "Do módy prichádzal WM-systém (tri-dva-päť), hrával som pravú spojku, čosi medzi obranou a útokom, teraz by sa tomu hovorilo ofenzívny záložník. Podľa postov sme mali aj čísla na dresoch, ja som nosil osmičku, ľavá spojka desiatku, center deviatku, pravé krídlo sedmičku a ľavé jedenástku."

Malý štadión často záujmu fanúšikov nestačil. A keď tu prišli tímy ako Luton Town z Anglicka, či brazílska Bahia, temer praskol vo švíkoch. "Keď tu hrali Brazílčania, ľudia viseli aj na stromoch, na Angličanov bolo zvedavých sedemnásťtisíc divákov. Ešte na nich mám niekde spomienku, zapaľovač s vyrytým názvom klubu. Ale aj priateľské zápasy s maďarskými mužstvami, tých sme hrali ´iks´, plnili tribúny až po okraj."

Ale Ján Gajdoš veľmi rád hrával proti dobrým mužstvám aj na ich ihriskách, či v Prahe, alebo v Bratislave. "Lebo som si mimoriadne vážil veľkých futbalistov ako boli napríklad hráči bratislavského ŠK Reimann, Tegelhoff, Chodák, Marko či Malatinský. A proti nim sa mi zvyčajne darilo, neraz sme im dokázali vytrieť kocúra. Raz sa ŠK vrátil z veľkého zájazdu v Mexiku a my sme hrali u nich ako prví. Boli veľkí favoriti, veď mali najlepších hráčov zo Slovenska. Strelil som dva góly, vyhrali sme 3:1 a bolo po favoritovi."

A chýrny Dodo Reimann si poňho prišiel osobne. "Veď ma dobre poznal, pár gólov odo mňa inkasoval. Chceli ma do Bratislavy i v Bohemianse Praha." Ale počas šestnásťročnej kariéry bol jeho jedinou cudzou štáciou pražský Tankista. Musel byť, vojenčine sa nedalo vyhnúť. "A na desať mesiacov, v roku 1953, aj Tatran Prešov, len na čas, keď Košice nehrali prvú ligu."

Tankista, klub s čudným, nefutbalovým názvom (ale také boli povojnové časy), však patril do trojice silných armádnych celkov, spolu s ATK-ÚDA a Krídlami vlasti. A bolo o ne patrične postarané. "Na obdobie vojenčiny mám skvelé spomienky. Mali sme sa tam výborne, šesťstopäťdesiat korún mesačne plus stravná jednotka - štyridsaťdeväť korún, bol vtedy veľký peniaz. A stravovať sa s olympionikmi Skoblom, Mandlíkom, Zátopkovou či Bosákovou nebolo najhoršie. Po zápasoch sme sa zvykli zabaviť v pražskej Lucerne a za tridsať korún sme boli taxíkom späť na Strahove. Chodili sme hrávať tenis, veslovať, okrem kopačiek nám dali i tretry a maratónky, každý mal aj vlastnú loptu... Nechýbalo veľa a skoro ma zlákali. Dva mesiace pred koncom vojenčiny prišli za mnou, či by som nepodpísal, že by som hneď dostal nadporučíka a bol by som už hodnostne aj platený. Túžba po domove však bola silnejšia. Akurát ma aspoň stihli povýšiť z desiatnika na čatára. Už som bol prakticky v civile, keď sme hrali posledný zápas za Tankistu proti Sparte. Porazili sme ju 1:0 mojou hlavičkou. Do šatne prišiel generál Janko, ktorý mal v mimoriadnej obľube hráčov zo Slovenska. Za víťazstvo som dostal frčku navyše."

S manželkou Margitou, rodáčkou zo Spišskej Novej Vsi, sa občas prehrabú hŕbou starých fotografií, na ktorých je jej Janči zväčša s inou priateľkou - futbalovou loptou. "Vedela som koho si beriem, takže som si bola vedomá, že vždy ho doma pri sebe nebudem mať." Aj keď to pred ňou jej nápadník sprvu tajil. "Chodila na gymnázium na Šrobárke, dlho som sa nepriznal čo robím. Až som ju raz pozval na zápas s MTK Budapešť. A nerozišli sme sa po ňom..."

Tie fotky si radi prezerajú obaja. "Ale novinové výstrižky u nás nenájdete, nemám ani jeden článok. Viete, vtedy mi na tom akosi nezáležalo. Ani keď som svoje meno videl v titulku." A skvelý technický futbalista Ján Gajdoš z nich žiaril často. Trebárs keď dal štyri góly v jednom zápase. "Žiline. Chytal doktor Beluš," rekordný strelecký zápis navždy zostáva v pamäti.

Vždy bol taký, zbláznený do gólov: "Bol som stále tam, kde môžeš dať gól. Dostaneme dva? Chcem dať tri! Furt chcem zvíťaziť!" Vtĺka to aj do hláv svojich zverencov, zväčša v mládežníckom veku. Za tých štyridsať rokov, čo trénuje, ich prešlo jeho rukami na stovky. Dzúrik, Zabavník, Urban, Janočko, Kozák mladší, Oravec, Timko... "Mám relatívne dobré oči, viem vytypovať, kto má aké schopnosti. Málokedy som sa mýlil. A tak trošku robím aj psychológa medzi chlapcami. Ale je to nevďačná robota..."

Futbal miloval a miluje dodnes. Ale držal sa zásady - bez remesla ďaleko nezájdeš. "Som vyučený hodinár, chvalabohu. Dobre som si vybral, lebo aj tá robota ma bavila. Asi preto, že som mimoriadne pokojný, trpezlivý. A keď som nemal splnený plán, futbal išiel bokom." S remeslom sa vybral aj za oceán, len čo zavesil kopačky na klinec. "Jeden Stropkovčan mal v Košiciach veľkoobchod s hodinami a poskytol mi robotu v New Yorku. Býval som v Newarku a dochádzal za prácou na ôsmu ulicu. Dokonca mi ponúkol, aby som prevzal obchod s dielňou v Miami Beach. Po čase ho však nejaký dobrák dostal do problémov, tak som sa musel vrátiť."

Aj u detí dával Ján Gajdoš na prvé miesto prácu, vzdelanie, hoci by nedbal mať oboch synov tiež futbalistov. Mladší, Pavol, chorľavý na priedušky, výkonnostne športovať nemohol, no starší, Ján, sa predsa podal na otca. Ako žiak začal v Lokomotíve, prešiel do VSŽ a ligové ostrohy získal vo VSS (vtedy už ZŤS).

Keď dozrel čas, že budú aj vnúčatá, dedo sa potešil. "Mám tri, všetko chlapcov. Aj najstaršieho, Jančiho, som na záhrade učil s loptou narábať, ale keď som sa otočil, už ho nebolo. Pri futbale ukázal, aké má rýchle nohy, nik mu na ihrisku nestačil. Povyhrával stredoškolskú ligu v atletike, krajské kolo majstrovstiev republiky a futbalu dal zbohom. Robí šprint na veľmi dobrej úrovni. Dvanásťročný Gabi zas nerád behá, o to radšej papá, dobre sa učí a sedí pri počítači. Treba ho vziať do parády, chcel by som ho dať na hádzanú. A najmladší, päťročný Danko? Je štíhlejší, obratnejší, niečo z toho určite spravíme," mohli by sa športové korene ságy Gajdošovcov preplietať aj ďalším storočím.

Bohuš MATIA

Autor: Poznáte svoje mesto?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári