Kto počúva ´fado´, má chuť skočiť z útesu

Už dva týždne je Portugalsko miestom konania majstrovstiev Európy va futbale. V tejto krajine na Pyrenejskom poloostrove sa zišli desaťtisíce fanúšikov z celého ´starého kontinentu´ a prostredníctvom médiíí i zástupcovia zo zvyšku sveta. Tentoraz ich do Portugalska pritiahol futbal, ale táto krajina láka turistov i svojimi prírodnými krásami či inými atrakciami. Svojho času ju navštívil i Košičan Tomáš Tarčík. Cestovateľ, ktorý si dal pred rokmi za cieľ, osobne navštíviť všetky krajiny Európy.

Do Portugalska T. Tarčík nedostal priamo, ale z Maroka, kde istý čas pôsobil ako lekár. Vylodil sa na najzápadnejšom kontinentálnom cípe Európy - Cobo de Sao Vicente. "Viaže sa k nemu povesť," spomína košický cestovateľ. "Loď s ostatkami svätého Vincenta, umučeného v štvrtom storočí vo Valencii, stroskotala na miestnych strmých skaliskách. Vrak bol vytiahnutý až v roku 1173 a jeho zvyšky prevezené do Lisabonu. Na skalách, vo výške 75 metrov nad oceánom, bola postavená pevnosť, ktorá sa postupom času zmenila na najsilnejší európsky maják. Okolo neho, ako to už inak, v súčasnosti ani nejde, sa rozmnožili stánky s pizzou, hamurgermi, zmrzlinou a gýčmi všetkého druhu."

Človek má predsa len zvláštny pocit, keď sa pozrie na ´Atlantik´ a za tou obrovskou masou vody tuší svetadiel menom Amerika. My to vieme, ale námorníci v 15. či 16. storočí to nevedeli. Sadli si na často malé loďky a šli do neznáma. Krištofa Kolumba síce s jeho myšlienkou na novú cestu do Indie z kráľovského dvora vyrazili (uspel potom v Španielsku), ale aj portugalskí moreplavci sa zapísali do dejín objavov zlatými písmenami. Stačí si spomenúť na mená ako Bartolomeu Dias, Vasco da Gama či Fernando Magalheans. Aj vďaka nim je portugalčina siedmy najpoužívanejší jazyk na svete. Hovorí ňou vyše 200 miliónov ľudí na štyroch kontinentoch.

Smutné piesne o láske a smrti

Všetci vedci a lekári, ktorí sa zaoberajú ľudskou psychikou už dávno potvrdili, že slnečný svit má blahodárny vplyv na ľudské telo i psychiku. Možno i preto majú všetky národy Európy, žijúce pri južných moriach a oceánoch, k životu oveľa pozitívnejší vzťah, než suchozemci. Podľa tohoto pravidla by malo platiť, že Portuglaci musia byť jedni z najverselších ľudí kontinentu, lebo v južnom kraji tejto republiky, v Algarve, svieti slnko v priemre 3000 hodín ročne. "Nie je to však pravda, aspoň čo sa týka obyvateľov vidieka," tvrdí T. Tarčík. A prečo sú práve oni takí nostalgickí a smutní? "Všade bolo cítiť, že zložité dejiny tejto krajiny so storočiami nadvlády nad polovicou sveta a na druhej strane zas storočiami útlaku urobili s portugalskou osobnosťou svoje. No sú to nesmierne milí, jemní a pohostinní ľudia, na ktorých sa dá spoľahnúť. Pre ich zádumčivé povahy sa im hovorí ´Severania juhu´."

T. Tarčák tvrdí, že mu stačílo vypočuť si miestne smutné ľudové piesne ´fado´ a hneď mu bolo jedné, o čo ide. "Fado sa v Portugalsku objavilo koncom 18. storočia," vysvetľuje košický cestovateľ. "Tiahle melódie vyjadrujú obrovský smútok nad zložitosťou života v tomto svete. Speváka či speváčku obvykle doprevádzajú dvanásťstrunové gitary. Zľahka predklonení s privretými očami spievajú piesne o lúčení, nešťastných láskach, beznádeji a smrti." Najlepší speváci ´fado´ sú rovnako slávni, ako futbalisti či toreadori.

"Ja som mal možnosť vypočuť si fado niekloľkokrát," spomína T. Tarčík. "Najviac sa mi páčil šesťčlenný zbor v meste Albuferia, vzdialenom asi 40 km od najväčšieho mesta na juhu - Faro. Vydržal som ich počúvať dve hodiny a ani po nich sa mi nechcelo vstať a odísť. K tomu sa popíjalo ľahké vínko a jedli vyprážené ryby." Počúvať tieto piesne dlhší čas a nemať chuť skočiť z najbližšieho útesu do mora je vraj skutočné umenie. Ak si Portugalci posilňujú psychiku práve týmto spôsobom, tak je to ako liečiť si otvorené rany vtieraním soli. Každopádne to patrí k ich životu. "Fado rovnako často ako na vidieku počuť i vo veľkých mestách a nechýbajú ani na cédečkách."

Na trhu sa zastavil čas

Na výročnom trhu v meste Castro Verde, ktorý má vyše 400-ročnú tradíciu, bol síce v času návštevy T. Tarčíka hitom známy Ketchup song, ale fado bolo počuť na každom kroku. "Na trhu sa handlovalo s dobytkom a nefalšovaní cigánski baróni uzatvárali dôležité obchody," spomína Košičan. "V ohradách sa rodili žriebetá, cigánske dievčatá tančili ako o život, mamky dojčili svoje deti a predavači sa prekrikovali, vychvaľovaním svojho tovaru. Pripadalo mi to, akoby sa svet vrátil a sto rokov dozadu." Turistov z iných krajín tam T. Tarčík nevidel žiadnych. No krajanov zo širokého okoli vari 500 km tam bolo neúrekom. Prichádzali na koňoch, povozoch i v karavanoch. "Mnohí si rozložili stan, vyložili stoly s tovarom a predávali ho. Bola to robota mužov, lebo ženy varili. Takmer spoza každej takej miniosady sa šírila omamná vôňa jedla. Najčastejšie mäsa."

Okrem účasti na tradičnom trhu nemohol T. Tarčík vynechať ani ďalšiu atrakciu pyrenejského poloostrova, a to býčie zápasy, nazývané touradas. Konajú sa od Veľkej noci až do októbra a sú neprístupné deťom do šesť rokov. "V turistických sprievodcoch sa píše, že tie portugalské býčie zápasy sú ďaleko humánnejšie, než španielské," vysvetľuje Košičan. "A je to pravda, aspoň z pohľadu býka. Ten sa totiž v aréne nezabíja a toreadori - cavaleiros, sú na koňoch. Ide o akýsi neškodný tanec silného býka, proti elegantnému štíhlemu jazdovi na ušľachtilom koni."

V hľadisku corridy v juhoportugalskom meste Faro sedeli okrem tisícok domácich divákov aj turisti, medzi nimi T.Tarčík. Ako všetci, i on držal v ruke plechovku s pivom, ktoré vraj v kombinácii s horúcim slnkom vyprovokuje obecenstvo k mohutným pokrikom. "Po predstavení všetkých súťažiacich prišlo na rad samotné divadlo. Do arény vbehol býk a pozeral sa okolo seba," opisuje T. Tarčík priebeh corridy. "Znenazdajky sa pri ňom objavil jazdec na koni a než si býk uvedomil, aké mu od neho hrozí nebezpečenstvo, zapichla sa mu do väzov prvá ´farpa´. Zviera je zmätené a nevie, čo sa deje. Jeho smutné oči sa pýtajú: Prečo? Než sa trochu zorientuje, na chrbte má ďalšie ´pichliače´, na konci ozdobené stužkami či kúskami látky, ako na prvého mája."

Býk zúfalo kýve hlavou a chce ich striasť, lenže kópie majú na hrotoch malé háčiky. Tie pevne držia v koži i v svaloch a spôsobujú, že rana stále viac a viac krváca. Býka to štve a začne svojho mučiteľa naháňať po žltkavom piesku arény. "Ak je kôň i jeho jazdec neopatrný a neuskočí včas, tak sú v corride zranené zvieratá dve. Býk i kôň, ktorému obvykle útočica opacha poraní bok. Ale iba trochu. Všimol som si, že všetci býci mali opilovené hroty rohov. Raz dokonca pri naháňačke spadol jazdec z koňa a býk ho nabral. Hoci to z diaľky vyzeralo strašidelne, až zviera odolákal ďalší jazdec, ten prvý vstal akoby nič. Diváci mu i tak volali na slávu." Ako sa potom T. Tarčík dozvedel, za niekoľko rokov dozadu nezomrel v aréne mesta Faro ani jeden toreador a vážnych zranení bolo iba niekoľko.

Ako prílohu mal ďatelinu

V hoteloch, ktorých je v Algarve v rôznych kategóriách dosť a dosť sa turisti i ten zo Slovenska stretávajú s nápisom Viingský bufet. "Nie je to nič tajomného," vysvetľuje T. Tarčík. "Ide o portugalské označenie švédskeho stolu, na ktorom je veľký výber lahôdok medzinárodnej i miestnej kuchyne. Od ostatných švédskych stolov sa snáď odlišuje iba miskou s čerstvou ďatelinou, na prvý pohľad podobnou, ako rastie u nás. Tou si môže každý obohatiť rôzne šaláty alebo ju medzi jednotlivými chodmi jesť iba tak. Ďatelina vraj prispieva k lepšiemu tráveniu."

Rovnako, ako sa od seba líšia krajiny, odlišné sú i kulinárske špeciality. V Algavre si vraj nesmiete necať ujsť kura na spôsob piri-piri, ktoré ponúkajú na každom kroku. V hoteloch, reštauráciách i na trhoch, dokonca sa tam pripravuje priamo o pred zrakmi budúcich konzumentov. "Recept je jednoduchý," tvrdí Košičan. "Kura, ktoré sa griluje medzi dvoma roštami, je neustále potierané zmesou pálivých papričiek piri-piri. Čím viac korenia, tým väčšia páľava v ústach. Strašne potom chutí pivo." Ďalšou algarvskou špecialitou je ´Ameijoas na Cataplana´ - zmes mušlí, nakrájaných klobás, šunky, kapusty, cesnaku a korenia.

Mimochodom, všetky morské potvory a ryby sú na tamojších stoloch samozrejmosťou. Turisti sa radi chodia pozerať na rybárske člny, ktoré sa ráno i večer vracajú z mora. Na brehu už stoja kuchári z miestnych hotelov i reštauráciií a obchody sa uskutočňujú priamo na palubách. O pár hodín je tovar spracovaný a končí na tanieri. "Môžete si byť stopercentne istí, že čo dostanete jesť, je čerstvé. Čo sa nezje do dvoch dní, končí v kontajneri," tvrdí T. Tarčík. "Ja som z jedál, o ktorých som dovtedy počul iba z rozprávania, ochutnal chápadielká malých sušených chobotničiek. Musím priznať, že mi chvíľu trvalo, kým som sa dal prehovoriť a strčil prvé sústo do úst. No stálo to za to. Bola to delikatesa. Chrumkali mi medzi zubami ako slané tyčinky."

Ostal trčať na toalete

Skôr, než T. Tarčík Portgalsko opustil, vyskúšal si ešte jednu atrakciu, ktorá do Algarve ročne priláka desaťtisíce turistov. Bo to golf. Na pobreží, ktoré meria 150 km, je vybudovaných vyše 20 špičkových golfových ihrísk a ďalšie pribúdajú. Výstavba toho najznámejšieho, vyšla istého sira Henryho Cottona na 2,5 milióna libier. Pravda, ten je pre bežných smrteľníkov väčšinu sezóny uzavretý. Hrajú na ňom hviezdy šoubiznisu, politici i významní turisti.

Po týždni sa pobyt v tomto kraji pre košického cestovateľa skončil. "Veľa nechýbalo, a odlet z algarvského letiska v meste Faro by som nestihol," pridáva posledný zážitok. "Potreboval som si ´odskočiť´ a keďže na letisko bolo ešte ďaleko, taxikár mi poradil využiť pouličné toalety. Pri jednej sme zastali a po rýchlej inštruktáži som vošiel dnu. Ako sa dalo čakať, nevedel som potom von. Našťastie, taxikárovi sa zdal môj pobyt vo vnútri trochu pridlhý a šiel sa pozrieť, čo ma zdržalo. Podľa jeho navigácie som potom dvere otvoril a odlet do Madridu som stihol len tak tak."

Ako vyplýva z textu, Španielasko bolo pre T. Tarčíka ďalšou zastávkou na ceste po Európe. Ale o zážitkoch z nej až niekedy nabudúce.

Róbert BEJDA

Autor: Osvieži aj mätový čaj

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári