Názov, ktorý mnohým Košičanom nevonia
Od roku 1999 prinášala táto rubrika svojim čitateľom články o bývalých košických mestských bránach, ktorých bolo v minulosti päť. Najprv to bola archeologicky odkrytá a široko medializovaná Dolná brána, po nej Katova bašta, čo je vlastne areál stredovekej Maľovanej brány. Nasledovala Horná brána a v minulom roku Mlynská brána. Ostala už iba brána, ktorá stávala od konca 13. do konca 18. storočia na konci dnešnej Alžbetinej ulice. Tá však mala historické meno Faul Gasse Hnilná ulica a podľa nej bola aj táto brána pomenovaná ako Faul Tor Hnilná brána. Ňou a ďalšími tromi krátkodobejšie fungujúcimi bránami sa bude zaoberať dnes začínajúci seriál.
PREČO PRÁVE HNILNÁ
Väčšina východoslovenských miest s veľkým ústredným šošovkovitým námestím, mávala v minulosti tri mestské brány, ktoré zvykli byť dokonca rovnako nepríliš nápadito pomenované: Horná, Dolná a Malá brána. Už zo samotných týchto mien je jasné, podľa čoho boli vyberané. Pokiaľ Horná a Dolná brána uzatvárali konce šošovkovitého námestia, teda hlavnej komunikácie toho ktorého mesta, patrilo pomenovanie Malá brána vždy objektu uzatvárajúcemu priečnu, obyčajne druhú najdôležitejšiu mestskú komunikáciu. Stredoveké Košice patrili tiež medzi mestá so šošovkovým námestím a ich najstarší urbanizmus sa riadil rovnakými pravidlami. Aj v Košiciach vznikla od samého počiatku ich existencie výrazná priečna komunikácia dnešná Alžbetina ulica. Po vybudovaní prvých mestských hradieb postavili na jej konci mestskú bránu, no nepomenovali ju Malá, ale Hnilná.
Názov je to pre súčasného človeka trochu zvláštny, ak nie odpudzujúci. Ale nedá sa nič robiť. V nedávnej minulosti sa našlo dosť ľudí, ktorí sa snažili interpretovať toto meno inak prijateľnejšie a vznešenejšie. Stredoveké nemecké Fawlthor vychádza zo slova Faul, ktoré má síce celú plejádu významov /zhnitý, skazený, zotletý, práchnivý, lenivý, nečistý, smradľavý, zlý, neistý, rozdrobený/, ale paralelne sa vyskytujúce latinské pomenovanie ulice ako Platea putrida /Hnijúca ulica/ je jednoznačné. Neskôr sa začal užívať pre ulicu i bránu maďarský termín "Forgács", čo je trieska, stružlina, íver, takže sme opäť pri čomsi, čo je odpadok.
Faktom je, že zatiaľ nepoznáme starý slovenský, či slovanský termín zodpovedajúci nemeckému slovu Faul. U košických Slovákov sa už od 18. storočia zažilo maďarské pomenovanie v slovakizovanej podobe Forgáčska brána. V tom čase začali dokonca aj tunajší Nemci používať germanizovanú podobu názvu ulice "Forgachise Gasse". Novodobý preklad do podoby Hnilná ulica, či Hnilná brána je dielom doktora Halagu, a u tohto vedca sa nemusíme obávať, že by nemal dostatočný jazykový cit. Použijeme aj argument presvedčivejší. Existuje viacero textových prameňov, ktoré uvádzajú dnešnú Alžbetinu ulicu ako nadmerne zamokrenú a dokladujú to aj viaceré archeologicky preskúmané výkopové práce v okolí ulice. No a nakoniec niečo ako útecha. V stredoveku vonkoncom nemusel byť výraz Faul chápaný tak, ako dnes. Aj v iných mestách bývali brány pomenované bizarnými názvami napríklad v Jeruzaleme mali Hnojnú bránu!
NOVÁ VEŽA, PRIEKOPA A MOST
Aj keď postavili košickú Hnilnú bránu v polohe, kde zvykli stáť brány pomenované termínom Malá /a ony skutočne bývali menšie/, rozhodne nebola menšia ako nám dobre známa Dolná brána. Hranolová veža brány vybudovaná v období rokov 1270 až 1290 mala pôdorys asi 8 krát 8,4 metra, zaklenutý prejazd a nad ním ďalšie dve podlažia, takže bola približne 12 metrov vysoká. Čelné, teda západné murivo veže bolo 185 cm hrubé, bočné múry mali asi 150 a tylový múr asi 170 cm. Predpokladáme, že mala masívne a železom okované drevené vráta a snáď aj spúšťaciu mrežu, akej stopy boli objavené na Dolnej bráne. Komunikácia z tejto brány viedla k západným predmestiam Košíc, k takzvanej Richtárskej vsi a Zemi svätého Leonarda, a potom ďalej k Myslave a Klatovu.
Keď neskôr po roku 1392, za panovania cisára Žigmunda Luxemburského, obohnali Košice predsunutým nižším hradobným múrom a vytvorili tak parkan, Museli Hnilnú bránu upraviť tak, aby cezeň presahovala. To vyriešili tak, že k nej pristavali ďalší objekt, ktorý archeoložka skúmajúca v roku 1997 túto lokalitu nazvala predbránie. Ak by to tak bolo, potom by sa jednalo o akýsi opevnený nekrytý dvor naprieč parkanom, ktorý vybiehal asi meter za novú parkanovú hradbu. Jeho mierne lichobežníkový pôdorys mal rozmer zhruba 7,6 x 11,2 x 8,2 x 11,2 metra. Čelný múr /ten najkratší/ bol asi dva metre hrubý. V predbrání boli až tri prechody: Hlavný, ktorým sa vychádzalo von z mesta a dva postranné menšie, ktoré viedli do susediacich sektorov parkanu.
Lenže ja v existenciu predbránia neverím. Pôdorysom i rozmermi sa toto "predbránie" veľmi blíži preskúmanej situácii na Dolnej bráne, kde však v tom istom období postavili novú vežu brány, s troma zaklenutými podlažiami. Pochybovať sa tu nedalo, petože sa zachovalo pomerne podrobné zameranie objektu, čo sa v prípade Hnilnej brány bohužiaľ nestalo. Som toho názoru, že na konci 14. storočia pôvodnú vežu Hnilnej brány takmer celú zbúrali a namiesto nej tu postavili novú, viac dopredu vysunutú vežu s vyššie uvedenými rozmermi a pôdorysom. Musíme ešte dodať, že počas tejto stavebnej etapy vyhĺbili pred Hnilnou bránou vodnú priekopu a logicky teda museli postaviť aj prvý most k nej. Archeologický výskum tu však nemal nádej byť taký dôkladný, ako na Dolnej bráne, takže zbytky pravdepodobne dreveného mosta neboli objavené.
PRVÝ KOŠICKÝ BARBAKAN
Prelom 14. a 15. storočia priniesol nečakane rýchly pokrok vo využívaní palných zbraní, hlavne delostrelectva. To sa uplatňovalo pri obliehaní, ale aj pri obrane hradov a miest. Akcia však prináša vždy aj protiakciu a tak sa technika opevňovania rýchlo prispôsobila novej technike dobíjania. Mestá začali pred svojimi bránami, dovtedy najzraniteľnejšími prvkami obrany, stavať predsunuté pevnôstky nazývané barbakany. Niekoľkokrát sme o ich na stránkach tejto rubriky písali, pričom osobitnú pozornosť sme venovali aj barbakanu, ktorý vznikol pred Hnilnou bránou až za vodnou priekopou. niekedy v tridsiatych rokoch 15. storočia, na sklonku Luxemburskej éry v Uhorsku.
Tento prvý košický barbakan bol relatívne malý, mal mnohouholníkový pôdorys, ktorého časť je dnes naznačená v dlažbe Alžbetinej ulice, a hlavne mal pekné architektonické detaily, ktoré naznačujú, že bol stavaný v mierových časoch a v hojnosti, teda keď bolo dosť času i peňazí. Tým sa líši od ostatných štyroch neskorších košických barbakanov, stavaných v nepokojných Jiskrových časoch. Do istej miery sa tento barbakan podobal dodnes zachovanému a zreštaurovanému bardejovskému severovýchodnému barbakanu.
Barbakan mal tylový múr široký takmer 19 metrov a východozápadnú os dlhú necelých 18 metrov. Výskumm odkryl v jeho obvodovom murive Štyri komory so strielňami, v skutočnosti ich však bolo viac, ibaže sa celá plocha barbakanu nedala odkopať, pretože bola čiastočne zastavaná. Tieto strielne neboli určené pre delá, ale iba pre palné zbrane menšej ráže /hákovnice?/. Jedna z nich mala obzvlášť pekné kamenné ostenie tvarované ako obrátené T. Kolmým úsekom sa strelec díval a vo vodorovnom posúval podľa potreby hlaveň zbrane. Podstatou každého barbakanu bolo skomplikovanie vstupu do mesta tým, že vstupná komunikácia sa v ňom zalomila. V prípade barbakanu hnilnej brány sa zalamovala smerom na sever, kde kedysi musela byť v barbakane brána, ale toto miesto bolo pre výskum neprístupné, keďže je zastavané domami na Alžbetinej ulici číslo 53 a 55.
ZHLUK ARCHITEKTÚR
Až do polovice 15. storočia neohrozoval Hnilnú bránu žiaden významnejší útok na mesto. Výnimkou bolo obdobie boja Košíc s rodom oligarchu Omodeja, obzvlášť krátke obliehanie mesta v roku 1312, tu však musíme konštatovať, že nie je celkom isté, že k tomuto obliehaniu vôbec došlo. Až s príchodom Jána Jiskru do tunajšieho kraja sa sem dostala skutočná horúca vojna a s ňou aj dve obliehania Košíc Poliakmi v roku 1441 a 1442. Mesto vtedy odolalo a rovnako tak aj v rokoch 1490 až 1492, počas vojny kráľa Vladislava II. Jagellonca s jeho bratom Jánom Albrechtom. To sa už okolo mesta staval nový pás hradieb, ktorého stavba dorazila k Hnilnej bráne niekedy v časoch moháčskej katastrofy, čiže okolo roku 1526.
Istú dobu bola táto druhá hradba /hovorme jej jagellonská, pretože v tomto období vznikla/ pribudovaná k severnému boku barbakanu, no južný bol zatiaľ voľný. Od tých úsekov korvínovských hradieb, ktoré sa zachovali podnes, sa líšila svojou konštrukciou. Už to nebol prostý kamenný múr so strieľňami, ale masívny dva metre silný múr s mnoho metrov hrubým zemným valom v tyle, veľmi blízky kurtinám /rovným úsekám/ bastiónových pevnostných systémov systémov. Až niekedy medzi rokmi 1530 až 1540 tu postavili kurtinu /už nie hradbu/ aj južnej strane, no bolo to v chvate a evidentne len ako núdzové riešenie. Táto dočasná kurtina bola tvorená totiž iba masívnym zemným valom armovaným na vonkajšej strane výpletom zo silného prútia. Chvat spôsobilo jednak turecké nebezpečenstvo, ale hlavne boje medzi vojskami cisára Ferdinanda a vzdorokráľa Jána Zápoľského, prebiehajúce na okolí Košíc.
Na objekte Hnilnej brány sa tak teraz stretli tri rozličné systémy opevňovania: solídna kamenná architektúra luxemburskej doby, murovano zemná architektúra jagellonskej doby a nakoniec čisto zemné palánkové opevnenie pomoháčskej doby. Nemalo to však trvať dlho. Po veľkom požiari mesta v roku 1556 a hlavne po nástupe Lazara Schwendyho z Hohenladsbergu do funkcie hornouhorského kapitána, sa začalo s radikálnou prestavbou opevnenia mesta vtedy moderným bastiónovým spôsobom. To bol definitivny koniec Hnilnej brány. Schwendyho inžinieri sa totiž rozhodli znížíť počet mestských brán, a tak Maľovanú, Mlynskú a Hnilnú nechali zamurovať.
MALÁ BRÁNA
Zrušenie Hnilnej brány neznamenalo automaticky jej koniec. Objekt naďalej stál a využíval sa. Stará luxemburská veža ako sklad obilia, ale tiež hákovníc a tarasníc s pušným prachom a strelivom, objekt barbakanu ako depot erárneho vozatajstva. Medzitým barbakan obsypali zeminou a vytvorili tu bastión, ktorému sa neskôr hovorilo Schartacken Zubatý. V neďalekom susedstve, na ploche kde sú dnes zadné trakty domov z Alžbetinej 24 až 32, postavili okolo roku 1570 ďalšiu navŕšenú a obmurovanú zemnú plošinu pre delá, takzvaný kavalier. Aj napriek tomu, že pôvodnú Hnilnú bránu zrušili, pretože práve tu bolo najvhodnejšie miesto na budovanie bastiónu, jej komunikačnú úlohu museli čímsi nahradiť. Viedla totiž do najľudnatejších stredných predmestí a potreba spojenia sa tu nedala ignorovať.
Vyriešilo sa to vytvorením nového menšieho bránového prechodu, asi sto metrov severne od bývalej Hnilnej brány. Túto bránku, ktorú je tak dobre vidieť na známej Houfnagelovej vedute Košíc, pomenovali Malá brána. Musíme ju pritom považovať za úplne nový a samostatný objekt, v poradí už šiestu bránu v stavebných dejinách mesta. Vstup do tejto bránky bol dostatočne chránený a zároveň sťažený postrelom zo severného boku neďalekého bastiónu, jednak nutnosťou prekonať vnútornú vodnú priekopu za ňou. V prípade, že sa očakávalo obzvlášť veľké nebezpečenstvo, bývala Malá brána dočasne zamurovaná.
Text a fotografie: Jozef Duchoň
Nabudúce:
Seriál odsunieme, pretože bude výročie atentátu v Sarajeve
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
