Sú ako Svätoplukove prúty, ktoré sa nedajú zlomiť
V detských domovoch na Slovensku žije okolo päťtisíc detí, z toho 906 v rámci Košického kraja. Do niektorej z foriem náhradnej starostlivosti - predovšetkým adopcie alebo pestúnskej starostlivosti, je voľných 544 detí do 18 rokov. Do domovov sa deti dostali väčšinou preto, lebo pre ich rodičov sa stali príťažou, niečím, čoho sa treba zbaviť, odložiť do ´záložne.´ Našťastie, sú aj rodiny, ktoré chcú dať deťom z ´decáku´ nový domov. Dnes vám predstavíme dve z nich.
Pre manželov Máriu a Ľuboša Ivanových z obce Valaliky sa všetko začalo pred viac ako piatimi rokmi, keď ich dcéra Lucka vážne ochorela. Pri jej nemocničnom lôžku si predsavzali, že ak sa operácia podarí, určite budú pomáhať druhým deťom. K rozhodnutiu byť práve náhradnými rodičmi, čiastočne prispela aj asi dvojročná Katka, s ktorou sa zoznámili v nemocnici. Dievčatko sa tam okrem rán na tele liečilo aj z vážnej traumy - týrania vlastnou matkou.
"Keďže dcérka vyzdravela, hneď ako sme si premysleli, čo a ako, prihlásila som sa, vtedy ešte na okresnom úrade, že mám záujem byť náhradným rodičom," spomína M. Ivanová. "Nebudem sa rozpisovať, ako na túto informáciu zareagovali úradníci a ako dlho nám trvalo, kým sme absolvovali všetku papierovú vojnu, vrátane sedení u psychológa. To by bolo veľa slov."
S čím sa Ivanovci ťažko vyrovnávali, boli stretnutia s psychológom, pretože ich, ako budúcich náhradných rodičov obracal z ľavej aj pravej strany. Pritom, keď sa dvojiciam pritrafí splodiť dieťa, biologických rodičov nikto netestuje, či sú vhodní zvládnuť aj jeho výchovu. Stvoritelia nového života bez ťažkostí vyhovujú, kým náhradných rodičov treba popreverovať až tak, že to niektorých môže aj znechutiť.
"My sme ale všetko zvládli a naše pestúnske zariadenie Košická vranka sa vytvorilo. Viac ako rok sa však žiadne právne voľné dieťa nenašlo. Rozhodli sme sa teda, že budeme hľadať i sami. Tak sa začalo naše putovanie po detských domovoch. Sprvu ani to neprinieslo efekt. Snáď okrem poznania, že niekde riaditelia ako keby nechceli, aby dieťa odišlo do rodiny. Možno sa obávali, že sa im postupne zníži počet detí a čo by robili s prebytočnými pracovníkmi?"
Kto hľadá, ten nájde
V istom domove sa Ivanovci predsa len stretli s asi osemročným chlapcom, ktorý im padol do oka. Jeho mama, tiež niekdajšia chovankyňa domova, ho mala v sedemnástich a o dieťa nejavila záujem. Referencie o ňom hovorili, že je to zdravé biele dieťa.
"Realita? Ukázalo sa, že jeden z dedkov bol Róm," vraví M. Ivanová. "To by nám nevadilo. Horšie bolo, že vo veku školáka sa ešte v noci pomočoval a mal ťažké sny. Okrem toho mal na hlave zdureninu, ktorá sa mohla odstrániť len chirurgicky." Róbert, lebo o ňom je reč, je dnes už v poriadku. Po operácii sa však matka začala ozývať, párkrát ho i navštívila a nakoniec mu prisľúbila, že ho zoberie so sebou do Nemecka. "Neviem, čo sa pri jednom zo stretnutí stalo, no z vycestovania nič nebolo. Robo je stále u nás."
Momentálne prežíva pubertu, preto je občas tvrdohlavý a tvrdí, aj pred ostatnými deťmi, že on je Róm, a preto nie je povinný nikoho počúvať. "Na rómsku tému zabrnkal i jeho dedko, keď mi vyčítal, prečo som si ja, gadžovka, zobrala z domova rómskeho chlapca. Či som vraj neplodná ako stará jabloň, a tak je mi dobrý aj ´romák´? Pritom som biologickou mamou trom deťom...,"
Podľa M. Ivanovej Róberta mama svojimi návštevami a následnou mlčanlivosťou zdeptala a hoci je stále u nich, nevie, dokedy ostane. Veľa sa okolo neho nabaľuje negatív - krádeže, nedodržiavanie hygieny, tvrdohlavosť, občas arogancia a hlavne, robí všetko preto, aby sa dostal späť do domova.
Pribudli Matej a Vlado
Keďže pri pestúnskom zariadení, aké majú Ivanovci, je povinnosť mať štyri deti, hľadali ďalšie. Záujem mali o miléniovú Veroniku či päť detí mediálne známeho vdovca. Nič však nevyšlo. Znovu sa teda začalo putovanie po detských domovoch a návštevy Krajského úradu, pretože len tam mohli dostať ´požehnanie ´ na kontakty s deťmi.
"Po článku v istom časopise k nám prišli manželia z Košíc. Stratili sociálny byt a pod most s deťmi ísť nemohli. Po návštevách na Krajskom úrade, kde vysvetlili svoju situáciu, sa ich dvaja chlapci dostali k nám." Ani pobyt dnes 10-ročného Mateja a 5-ročného Vladka, nebol bezproblémový. Doteraz nepoznajú mieru v jedení, po ktorom nasleduje zvracanie, hnačky, u mladšieho nočné pomočovanie a stále nie je samostatný. Postupne sa pri iných deťoch, aspoň v niečom, ich konanie začalo na lepšie obracať.
Príbeh štvrtého dieťaťa v pestúnskej starostlivosti Ivanovcov sa začal na školení. Tam sa pani Marika dozvedela o mame so 4-mesačným dievčatkom, ktorá sa z týrania partnerom psychicky zrútila. Bábätka sa vzdala a nemá sa oň kto starať. "Začali sa vybavovačky medzi Košicami a dotyčným mestom. Keďže sme mali pocit, že veci ´spia´, sadli sme do auta a hajde za malou. Keď nám ju priniesli, bola oblečená v snehobielom. A tie krásne okále... Úplne ako naša Lucinka. Bolo mi jasné, že táto slečna patrí do našej rodiny..."
Malá Júlia je u Ivanovcov už rok a nielenže je to miláčik rodiny, ale konečne sa pani Márii splnilo prianie mať v pestúnskom zariadení aspoň jedno dievčatko. Koniec trápenia ani tu ale nie je. Mama je s novým pobytom dcérky spokojná, no biologický otec je voči Ivanovcom arogantný. Telefonuje im, vyhráža sa, a žiadne paragrafy ich pred ním nechránia.
Kým sa do tohto prvého neštátneho pestúnskeho zariadenia na Slovensku deti dostali, Mária a Ľuboš Ivanovi dosť toho preskákali. Žeby to robili pre peniaze? Asi ťažko, lebo na kúpu domu pre vytvorenie zariadenia si zobrali pôžičky a ešte dlho ich budú splácať. A aká je ich odmena? "Manžel nemá žiadnu, lebo pestúnstvo robím ja, za čo, ak to finančne vyjde, dostanem 5200 Sk. Deti dostávajú po 2160 Sk výživné a od štátu spolu mesačný príspevok 26-tisíc Sk. Ročne je to 85-tisíc Sk na jedno dieťa, pričom v detskom domove sú výdavky na jedno dieťa od 175 do 225-tisíc Sk. Okrem tejto dotácie od štátu neštátne zariadenia nič iné nedostávajú. Záujem neprejavujú ani nadácie či sponzori. No len za plyn platíme mesačne 5-tisícovú faktúru, za elektrinu 2500 Sk. Nuž a kde je ošatenie, škola, jedlo a tiež naše tri deti,...," prestala rátať M. Ivanová.
Aj bez jej matematiky je jasné, že pestúnske zariadenie je podstatne viac ako len o peniazoch.
Teta, prišla si na návštevu?
Košičanka Štefánia Gažovská manželstvo uzavrela v zrelom veku, kedy sa o ženách hovorí, že ich biologické hodiny bijú na poplach. V jej prípade, hoci si s manželom výborne rozumeli, aj dotikali, pretože deti nemali a jedného dňa ´zubatá´ ich spolužitie prerušila. Manžel dostal infarkt a Š. Gažovská bola presvedčená, že z tejto rany sa nespamätá...
"Prešla som niekoľko detských domovov. Práve som stála na chodbe jedného z nich a čakala na stretnutie s riaditeľkou, keď sa akémusi chlapčaťu v návale upratovania podarilo do mňa dvakrát vraziť. Vždy sa previnilo pousmialo a ospravedlnilo," pamätá si Š. Gažovská každý detail, i keď sa táto príhoda odohrala pred piatimi rokmi. Dievčatko, približne vo veku tohto chlapca, zase po každýkrát, čo prešlo okolo nej, pozdravilo. Pri poslednej ceste sa natoľko osmelilo, že sa spýtalo: ´Teta, ty si prišla na návštevu?´
"V tej chvíli som vedela, že všetko je rozhodnuté," spomína Š. Gažovská. "Hoci pôvodne som uvažovala, že si do pestúnskej starostlivosti vezmem len chlapca, nedokázala som od seba oddeliť súrodencov. To zvedavé dievčatko - Marika, bolo totiž sestričkou šibala Miška."
Boli ako dve vyplašené vtáčatká
Keď deti po prvýkrát prekročili prah jej domácnosti, pripomínali ustráchané vtáčatká. Už raz v jednej rodine totiž boli, no nevyšlo to, museli sa vrátiť do "decáku." Na pani Števku čakala teda skúška odvahy, prekonávania bariéry a vzájomného hľadania cesty k sebe.
"Zvládli sme to, sme spolu už päť rokov, i keď ani teraz nie je všetko v úplnom poriadku. Stále sú noci, kedy sa Miško strhne zo sna a rozkričí. Marika si zase odkladá v izbe jedlo ´na ´horšie časy´. Alebo sa pri jedení veľmi ponáhľajú, aby ktosi neprišiel a nezjedol im ho." Je to dôsledok toho, že v domove sa musí aj bojovať. O miesto pri stole, o väčšiu dávku jedla i o to, aby si niekto vôbec všimol, že existujú.
Marika má rada kvety, tanec, hudbu a učí sa vyšívať. Miško je zručný manuálne, vie si poradiť s pílkou i kladivom, má športové vlohy. No je psychicky labilný, ovplyvniteľný okolím. Aby nebol pred kamarátmi baba, dostal sa už i do nepríjemných situácií. "Zlé príklady su na každom kroku, kým dobré... Aj cez zlé veci sa ale musíme preniesť. Hlavne návyky, ktoré si priniesli z tohto, ja tomu hovorím škaredého prostredia, sa teraz, v pubertálnom veku u mojich detí ešte výraznejšie prejavujú. Túžia najmä po voľnosti, kamarátoch, po tom, aby nemali povinnosti."
Š. Gažovská si uvedomuje, že o čo viac v živote Miška a Mariky nefiguruje iba ona, ale aj iní, o to viac musí byť v strehu, aby sa nedostali na zlé chodníčky. Bojovať musí tiež s názormi okolia, ktoré jej počínanie nechápe. "Ľudia za mojím rozhodnutím vidia len peniaze a nie to, že som po mužovej smrti ostala sama. Nevnímajú ani to, že Miško a Marienka sú moje všetko. Dnes sme tri Svätoplukove prúty, ktoré sa len tak ľahko nedajú zlomiť..."
Pani Števka dosť dlho zvažovala, čo má urobiť, či sa má takmer v päťdesiatke podujať byť mamou. Dnes je rada tomuto kroku. "Prežívam plnohodnotný život. Viem, ako krásne znie slovko mama. A moje dve slniečka zase majú komu toto slovko povedať," dokončila svoj príbeh Š.Gažovská.
Formy náhradnej rodinnej starostlivosti
Zverenie dieťaťa do výchovy iného občana než rodiča, o ktorom rozhoduje súd. Rodičia ostávajú zákonnými zástupcami dieťaťa, naďalej o ňom rozhodujú v podstatných veciach a majú k nemu vyživovaciu povinnosť. Obmedzené sú však ich rodičovské práva v oblasti výchovy.
Opatrovníctvo - ustanovený opatrovník dieťa vychováva, zastupuje a spravuje jeho veci namiesto rodičov, ak napríklad dieťaťu zomreli rodiča alebo majú súdom obmedzené rodičovské práva alebo sú týchto práv pozbavení. Najčastejšie sa takýmto opatrovníkom stáva niekto z príbuzných.
Pestúnska starostlivosť nahrádza starostlivosť rodičov, ak ju títo nezabezpečujú z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov. Pri tejto forme nezanikajú rodičom práva a povinnosti, zastupujú dieťa v podstatných veciach, zostáva im aj vyživovacia povinnosť a právo stretávať sa s dieťaťom, ale majú obmedzené právo výchovy. Pestúnska starostlivosť sa môže diať individuálnou formou v rodine alebo v pestúnskom zariadení s minimálnym počtom štyroch zverených detí.
Adopcia je najvýznamnejšia a pre dieťa najvhodnejšia forma náhradnej starostlivosti. Zakladá vzťah ako medzi rodičmi a deťmi, osvojitelia nadobúdajú práva a povinnosti rodičov v plnom rozsahu, pričom práva a povinnosti biologických rodičov zanikajú.
Chcete si vziať dieťa do pestúnskej či inej formy náhradnej starostlivosti? Kontaktujte Oddelenie sociálno-právnej ochrany detí a mládeže Krajského úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, Staničné námestie 9, Košice, T.č. 6805 547.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: Vedec nie vždy háji vedu
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
