viacerí významní odborníci, ktorí mali možnosť pozrieť si pekne pokope to najlepšie, čo v tejto sezóne vzniklo. Každý deň s vedením jednotlivých súborov v neformálnej atmosfére diskutovali o inscenáciách a hodnotili ich. Opera sa v piatok uviedla predstavením pre deti Kocúr v čižmách a Donizettiho Donom Pasqualom.
"Je to také odpichnutie pre ďalšiu sezónu, aby sme vedeli, či pokračovať v tomto trende, ktorý máme, alebo skôr hľadať iné možnosti," prezradil nám umelecký šéf opery Karol Kevický. Ako dodal, jeho hlavným zámerom je, aby opera nebola len najakým nudným skanzenom. Snaží sa preto o spievanú činohru. V minulej aj v tejto sezóne si preto prizval k spolupráci režiséra Romana Poláka, ktorý naštudoval v tejto sezóne Mozartovu operu Don Giovanni.
Včera sme oslovili aj teatrológa z Divadleného ústavu Olega Dlouhého.
Ako vnímate sezónu činohry Štátneho divadla?
- Poviem to zoširoka. Videl som teraz veľmi veľa predstavení po Slovensku a musím povedať, že podmienky, v ktorých momentálne divadlo prežíva, sa tento rok prejavili veľmi výrazne na jeho zníženej úrovni. Takže v podstate sme túto sezónu nevideli žiadne vynikajúce, alebo skoro žiadne vynikajúce inscenácie. Pre mňa osobne to bola iba jediná výrazná z tých desiatok, ktoré som videl od Bratislavy až po Prešov. Aj táto Košická prehliadka mi ukázala, že tak, ako je v rámci celého Slovenska úroveň veľmi priemerná, sezóna v Košiciach je presne taká istá.
V čom je problém?
- Asi v tom, že divadlo ako také vlastne ani nevie, aké je jeho poslanie. Na jednej strane sú tu reči o komercii, o potrebe nahnať diváka do kasy a hovorí sa o tom, že diváci chcú chodiť do divadla za zábavou, že uprednostňujú ľahký repertoár, ale podľa mňa to, čo sa ponúka divákovi, je urobené strašne povrchne. Košické inscenácie, ktoré som videl, sú tiež priemerné. Chýba mi taká inscenácia, ako bola v minulých sezónach Witkiewiczova Malá kúria, alebo Bližšie od teba od Patrika Marbera. Pravdou však je, že žiadnemu z tých predstavení, čo som teraz videl, samozrejme s výnimkou Tanca nad plačom, lebo to je ťažký režijný omyl Patrika Lančariča, sa nedá uprieť úprimný záujem ponúknuť divákovi divadelný zážitok. Ale chýba tomu, napríklad aj Nebezpečným známostiam, zacielenie, o čom to vlastne chcú hrať. Diváci chodia do divadla za silným príbehom, za emóciami a nazdávam sa, že to, čo sa dnes produkuje v divadlách, nie je inšpiratívne, ale skôr priemerné. To si myslím o celej slovenskej divadelnej sezóne vôbec.
Čo teda chýba košickému divadlu?
- Ja si myslím, že riaditeľovi veľmi intenzívne chýbajú
dve veci. Veľmi mi by sa mu zišiel na poste šéfa
činohry partner, ktorý by bol schopný sformulovať víziu
tak, ako to presne vie napríklad šéf baletu Ondrej Šoth
a ako sa ju pokúša formulovať Karol Kevický v opere.
Preto som dosť nabrúsený na bývalého šéfa Romana
Poláka, ktorý to tu dobre začal a potom odišiel
a potom zdupkal aj Patrik Lančarič.
A druhá vec, divadlo zúfalo potrebuje dramaturgiu.
Poviem príklad: podľa mňa je riaditeľ v nešťastnej
situácii, lebo je aj koňom, ktorý v tom divadle ťahá, aj
kočišom, ktorý ho má riadiť. A to sa nedá zvládnuť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
