Dokladajú pokrok a zároveň tradíciu
Minulý týždeň sme čitateľom tejto rubriky predstavili štyri z deponovaných zbraňových zbierok Východoslovenského múzea. Boli unikátne z rôznych dôvodov buď svojou konštrukciou, svojim osudom, či svojim určením. Dnes budú nasledovať ďalšie tri zbrane a jedna ďvojica zbraňových súčiastok. Ilustrujú na jednej strane perfektnú konštrukciu, no zároveň aj silný konzervativizmus, a na druhej strane aj nesmierny pokrok, ktorým vývoj strelných zbraní v 19. storočí prešiel.
DVE KRESADLOVÉ ZÁMKY
Počas dlhých stáročí existencie zbraní nabíjaných ústím hlavne, teda predoviek, sa ich konštrukčné systémy líšili hlavne systémom, ako u nich došlo k zapáleniu pušného prachu. Svojho času bola konštrukčným vrcholom týchto systémov francúzska kresadlová zámka vynájdená v 17. storočí Marinom de Bourgeois. Užívala sa až do prvých desaťročí 19. storočia. Dvojica voľných zámkov /nenamontovaných do zbrane/ z múzejných zbierok, ktoré vám predstavujeme, je osobitne nápadná. Je krásne vyrobená z chromovanej ocele, drobná, na svoju dobu priam miniatúrna. Takéto zámky sa inštalovali na pravú stranu pištole, naše zámky sú však zrkadlovo symetrické jedna pravá a jedna ľavá. Sú teda určené pre dvojhlavňovú pištoľu, ktorá má osobitný zámok pre každú hlaveň.
Ako sa u kvalitnej súčiastky patrilo, je aj signovaná - na pravej zámke CASTIGLIONI E GRASET, na ľavej zámke BRESCIA. Na vnútornej strane majú dokonca dátum zhotovenia 5. apríl 1824. V severotalianskej Brescii a na okolí boli oddávna sústredení najskvelejší puškári. V čase, keď tu pôsobili na našich zámkach uvedení puškári Castilioni a Graset, patrila Brescia do Habsburskej monarchie. Nevieme, akému puškárovi u nás boli zámky ako polotovary pre výrobu pištole určené. Nepochybne ich však mali zabudovať do luxusnej civilnej zbrane. No ako také už boli anachronizmom.
V tej dobe sa už aj na našom území začali v civilnej sfére používať perkusné zbrane, v ktorých sa namiesto kresadla používala zápalka kapsľa /konzervatívne vojsko však kresalo pazúrikom až do štyridsiatych rokov/. Puškár, ktorý si tieto zámky zaobstaral, bol buď sám zbytočne konzervatívny človek, alebo mal zákazníka staromilca. V každom prípade zámky nikdy neboli inštalované do zbrane a dostali sa do múzejných zbierok v podstate ako nové.
NAŠA POSLEDNÁ PERKUSNÁ PIŠTOĽA
Písal sa rok 1862. Američania sa navzájom kántrili vo vojne Severu proti Juhu šesťranovými Coltovými a Remingtonovými revolvermi a Spencerovými opakovacími puškami. Európske armády postupne zavádzali revolvery do svojej výzbroje, ba dokonca ich malo zavedené aj rakúske námorníctvo, kým dôstojníci pozemného vojska si ich mohli súkromne zaobstarávať a služobne užívať. V tomto roku zaviedla rakúska armáda do výzbroje jazdeckých jednotiek nový typ pištole, konštrukciu viedenského puškára Jozefa Lorenza. Táto masívna perkusná jednoranová a veľkorážna /13,9 mm/ zbraň vyzerala síce impozantne, ale bolo to dieťa konzervatívneho myslenia. Už od roku 1870, teda osem rokov od zavedenia, bola vymieňaná za šesťranový revolver Gasser.
Mnoho z týchto pištolí sa dostalo do civilných rúk a ich noví páni si ich upravovali. Najčastejšie vyzdobením. Východoslovenské múzeum má takýchto zbraní celý rad, viaceré majú individuálnu zdobne vyrezávanú pažbu, a niektoré nemajú ani len vojenské preberacie značky, čo znamená, že ich civilní majitelia kupovali priamo z výroby. Najskôr ich používali na športovú streľbu. Najkrajšie individuálne zdobené Lorenzove pištole získalo múzeum v roku 1971 kúpou od istého pána G. E. zo Slanca. Z toho istého zdroja pochádzajú aj iné kvalitné zbrane z rovnakého obdobia. Natíska sa teda otázka, komu asi pôvodne patrili ?
Pravdepodobne grófovi Štefanovi Forgáchovi /1854 1916/, ktorého život je spojený so Slancom narodil sa tu, žil tu a tu i umrel. Bol to nevšedný človek, nielen aristokrat, poľovník a milovník konských dostihov, ale aj fotograf, klavirista, amatérsky telegrafista /v časoch, ked sa vysielalo morseovou abecedou/ a amatérsky hodinár, ktorý pre svoj slanecký kaštieľ vyrobil všetky hodiny vraj od vreckových po vežové. Najskôr on dal vyhotoviť skvostnú drevorezbársku výzdobu pažieb na Lorenzove pištole, ktoré sa časom dostali do múzea.
BÉRANGER NA ĽVOVSKÝ SPÔSOB
Okrem vojenskej a loveckej streľby sa odjakživa pestovala aj streľba športová. Košice neboli v tomto smere výnimkou a v 19. storočí mali svoj strelecký spolok i meštiansku strelnicu na území dnešného Mestského parku. Okolo polovice 19. storočia sa rozšírila výroba špeciálnych športových zbraní, ktorých konštrukcia bývala veľakrát technickým prínosom. Jednou z takýchto zbraní bola aj pištoľa zadovka, skonštruovaná Francúzom Bérengerom.
Podstatou konštrukcie bola nábojová komora, ktorá sa otáčala vo vodorovnej rovine o 90 stupňov. Keď ste zbraň potrebovali nabiť, komoru ste pomocou páčky v podpažbí vytočili nabok, zasunuli do nej náboj a vrátili ju do pôvodnej polohy. Pištoľa bola síce jednoranová ale dala sa pomerne rýchlo nabíjať. Pištoľa takejto konštrukcie je aj v zbierkach Východoslovenského múzea. Vyrobil ju okolo roku 1880 puškár Wisniowiecki v Ľvove, ktorý bol v tom čase súčasťou Rakúsko uhorska.
Keďže táto "Bérengerka" vznikla mnoho desaťročí po vynájdení systému, zmodernizoval puškár Wisniowiecki zbraň na použitie jednotného náboja s centrálnym zapaľovaním. Pôvodné Bérengerové pištole boli ešte perkusné. Nábojová komora ľvovskej "Bérengerky" je dlhá 30,25 mm, má ráž 9,6 mm a lôžko pre okraj náboja s priemerom 11,8 mm. Moderným metrickým spôsobom by sa ráž náboja tejto zbrane vyjadrila najskôr ako 9,6 x 30R.
V dnešných prehľadoch nábojov /aj historických/ sa náboj s približne takýmito parametrami pre dané obdobie nenachádza. Pravdepodobne sa v pištoli užíval takzvaný zákaznícky náboj, pod čím treba rozumieť fakt, že v tých starých zlatých časoch vám vyrobili akýkoľvek náboj ste chceli.
PUŠKA Z LUNÍKA IX
Posledná predstavovaná zbraň nie je aj napriek medzititulku žiadnou rómskou konštrukciu čo by bol svetový unikát. Unikátom je skôr to, ako sa tam vlastne dostala, čo sa už asi nikto nikdy nedozvie. Je to krásna subtílna jednoranová poľovnícka zadovka, trochu aj zdobená, ľahučká a vyvážená. Hlavne však konštrukčne neobvyklá, keďže v sebe spája prvky dvoch dnes dobre známych amerických systémov zadoviek, zavedených, prípadne vynájdených Christianom Sharpsom /†1874/ a Philom Remingtonom /1816 - 1889/.
Preslávené Sharpsove lovecké a ostrostrelecké pušky mali masívne blokové uzávery ovládané pákou, ktorou bol oblúčik spúšte. Keď ste oblúčik sklopili dole, posunul sa dole aj záverový blok, odhalil ústie nábojovej komory a umožnil do nej zasunúť náboj. Takto konštruovaný, pákovo ovládaný záverový blok, ibaže nápadne subtílnejší, má aj naša puška z Luníka IX. V odbornom anglickom žargóne sa takémuto systému hovorí "Lever action".
Remingtonov záver fungoval na inej finte. Puška mala akoby dva "kohútiky". Ten prvý bol v skutočnosti záverový blok a až druhý bol bicí kohút. Navzájom do seba zapadali tak, že v odpálenej polohe zadný /kohút/ znehybňoval, teda uzamykal predný /záverový blok/. Keď ste chceli nabiť, museli ste najprv stiahnúť dozadu kohút a potom podobne aj záverový blok, až tak sa ukázala nábojová komora. Práve tento spôsob uzamykania má aj naša puška. Jej blokový záver sa pri nabíjaní odsúva dole /ako Sharps/ a počas streľby je uzamykaný bicím kohútom /ako Remington/. Všetko sa to ovláda pákou spojenou so spúšťovým oblúčikom.
Konštruktér tejto pušky, ktorá vznikla okolo roku 1880 je neznámy, rovnako ako typ v nej užívaného náboja. Ten bol okrajový so stredovým zápalom, ráže asi 10,5 mm. Od istého pána Baloga z Hrebendovej ulice kúpilo múzeum túto pušku v roku 1985. Ktovie odkiaľ ju "vypriadol". A tá cena iba čosi cez šesťtisíc. Staré zlaté časy!
Dodnes je to nielen strelná, ale i bicia a od 17. storočia vďaka bodáku aj bodná zbraň
Premena pušky v dejinách
V prvom storočí existencie pušky ako vojenskej zbrane to mali strelci arkebuzieri, či mušketieri, dosť ťažké. Nemohli operovať samostane, pretože keď vystrelili, ostali bezbranní na relatívne dlhý čas, kým zbrane znovu nenabili. A tak sa strelci pohybovali vždy spolu s pikaniermi /to boli muži vyzbrojení dlhou kopijou pikou/ ktorí ich chránili v čase, keď nabíjali zbrane. Ak náhodou nepriateľ rozohnal zovreté tvary pikanierov, neostalo strelcom nič iné, ako brániť sa pobočnými zbraňami, alebo mlátiť nepriateľa pažbami. Tým sa zo strelnej zbrane stával obyčajný kyjak.
Neskôr, koncom 17. storočia, došlo k vynálezu bodáku, ktorý sa na pušku nasadil tak, že sa jeho primerane tvarovaná rukoväť zasunula do hlavne a puška sa zo strelnej zbrane stala zbraňou bodnou, akousi náhradou kopije. Časom sa to vylepšilo tak, že bodák sa nevkladal do hlavne, aby ju neblokoval pre prípadnú streľbu, ale navliekal na ústie špeciálnou tuľajou, pričom čepeľ bodáku bola vyosená od hlavne. Vojak teda mohol pušku nabíjať a strieľať z nej aj s nasadeným bodákom. Musel si však dávať pozor pri nabíjaní, pretože sa mohol veľmi ľahko škaredo porezať. Tu treba priznať, že vojenská puška bola v tých časoch strelnou zbraňou iba na začiatku bitky a po vystrieľaní streliva sa menila na kopiju, prípadne opäť na obyčajný kyjak.
Pozíciu bodáka neohrozilo ani zavedenie rýchlo strieľajúcich zadoviek a neskôr opakovačiek. V niektorých armádach bolo bodákový boj vyslovene preferovaný a ako taký aj vysoko cenený. Je známe heslo ruskej cárskej armády: "Guľka je slepá, bodák je chrabrý junák". A tak boli pušky stále zbytočne dlhé. V polovici 19. storočia merala bežná pechotná puška hocijakej armády s nasadeným bodákom takmer Dva metre. Za prvej svetovej vojny to bolo už iba okolo 130 až 150 centimetrov, ale mnohé bodáky boli ešte impozantnými zbraňami pripomínajúcimi skôr kordy, či šable.
Práve v zákopoch prvej svetovej vojny sa prišlo na to, že dlhá puška s dlhým bodákom sú v zákopovom boji neohrabané, ba doslova zavadzajú. A tak sa prestali v zbrojovkách vyrábať dlhé pechotné pušky a nahrádzali ich skrátené varianty karabíny používané predtým iba jazdectvom, prípadne četníkmi či policajtami. Inou zmenou pre vedenie boja v obmedzených priestoroch bolo postupné zavádzanie guľometných pištolí, čo bol pôvodný názov pre samopaly. Klasický puškový bodák dostal za druhej svetovej vojny podobu útočného noža. Na väčšinu samopalov sa v tom čase bodáky nedali nasadiť. No stále platilo, že v boji muža proti mužovi sa "mančaft" v prípade potreby mlátil zbraňami ako kyjakmi.
Dnes je väčšina armád vyzbrojená takzvanými útočnými puškami, čo je zbraň strieľajúca dávkou, prípadne jednotlivo, strelivom síce výkonnejším, ako klasické pištoľové, ale na druhej strane slabším, ako je klasické puškové. No aj tieto zbrane majú možnosť nasadenia útočného noža /bodáku/ na koniec hlavne a tiež pažby týchto zbraní, hoci z drevotriesky, či plastu, sa musia dať použiť ako kyjak.
Pôvod slova puška, flinta a ešte čohosi iného
Čo sa vyvinulo z Pyxisu?
Placka: Historická perlička
Slovanský výraz puška má prapôvod v latinskom slove "pyxis", čo pôvodne znamenalo krabicu, či schránku. Časom sa z neho vyvinul nielen nám známy termín puška, ale aj nemecké "Büchse" a maďarská "puska". V ruštine toto slovo získalo význam dela.
Čitateľom opatrne prezradíme, že latinské pyxis sa používalo ako neslušný výraz pre dámske prirodzenie a malo svoj ďalší vývoj až po naše... no vráťme sa k teraz k tej flinte. Vďačíme za ňu Angličanom. Od istých čias sa pužíval na vznietenie prachu v strelných zbraniach kameň pazúrik. Po anglicky sa pazúriku povie "Flint" a kresadlový zámok je "Flintlock". Snáď to ďalej nemusím vysvetľovať.
Jozef Duchoň
Nabudúce: Hnilná brána
Autor: Na chorobu sa nehnevajte
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
