Pavol Dubček, ktorý je lekárom. V expozícii nájdete množstvo rodinných relikvií, napríklad vyznamenania a rády , ktoré mu udelili svetové osobnosti.
Po invázii sovietskych vojsk bol Alexander Dubček krátko predsedom Federálneho zhromaždenia a neskôr mimoriadnym splnomocneným veľvyslancom v Turecku. "Nádejali sa, že otec emigruje. Ale on nikdy nad takým niečím neuvažoval," prezradil na vernisáži syn. Spomenul aj nezvyčajnú "dovolenku" v Juhoslávii. "Mal som vtedy osemnásť rokov a myslel som si, že ideme k moru. Zrejme sa schyľovalo k nejakým názorovým rozdielom medzi Moskvou a Československom a otec hľadal podporu u Tita. Ten totiž napriek tomu, že mal povesť diktátora, ponechal ľuďom určitú slobodu, dovolil občanom ísť pracovať do cudziny, mohli cestovať a my sme im iba závideli. Veď dokonca počas prezidentovania Tita malo Kosovo autonómiu. Nedokázal som však pochopiť, ako je možné, že bývalý partizán Tito žije v takom prepychu a má prestreté plyšové koberce dokonca aj na pláži," prezradil o tomto nevšednom stretnutí Pavol Dubček.
Jeho otec po vylúčení zo strany v roku 1970 pracoval ako mechanizátor v Štátnych lesoch. A celých 18 rokov žil pod dohľadom ŠtB. Naposledy ho zadržali 17. novembra 1989 počas manifestácie v Prahe. Onedlho na to stál na tribúnach "nežnej revolúcie".
Takmer sedemdesiatročný Alexander Dubček sa v decembri 1989 stal poslancom Snemovne národov a predsedom Federálneho zhromaždenia. "Nikdy som nebol v politike a ani nechcem byť. Zažil som politiku zblízka doma a to ma presvedčilo," tvrdí Pavol Dubček.
Vyštudoval medicínu, ale ako syn Alexandra Dubčeka to nemal ľahké.
"Odpratali ma do Malaciek. Išiel som do takej malej vidieckej nemocnice. Potom som odtiaľ chcel odísť, ale stále mi robili prekážky. Chcel som odísť, tak mi nakoniec ponúkli podnikový byt. S tým, že mi niečím prispejú a potom mi to dali všetko aj tak splatiť. Chceli ma mať pod dozorom. Keď som sa šiel nasťahovať a môj priateľ, ktorý robil v okresnom stavebnom podniku, mi hovorí: 'Paľo, vyhnali nás odtiaľ, lebo tam šli eštébáci, montovali ti do zástrčky odpočúvacie zariadenie.' Hovorím mu: 'Ako to potom vieš?' A on: 'My vieme všetko, však sme stavbári. Skús si zmeniť byt a uvidíš, že to nedovolia.' Aj tak aj bolo. Takže ja som potom hovoril do televízora a pritom priamo komunikoval s ŠtB. Oni mi síce nikdy neodpovedali, ale vždy som povedal, čo som mal na srdci.
Pán Dubček, stále mám pocit, že si vášho otca vážia viac v cudzine ako my tu doma.
"Povedal mi raz poľský kultúrny atašé, keď som sa mu zveril, že tu nie je taká odozva ako v zahraničí. 'V cudzine vedia, prečo si vášho otca vážili.' A napríklad aj v American Univerzity to vedia konkrétne pomenovať, že otec bol komunista a postavil sa proti moci a za to ho ocenili. U nás sa hľadá vždy to horšie. Viete, keď chcete niekoho odsúdiť tak poviete: 'To bol bývalý komunista!' Ale čo tí, čo tam sedeli do 89. roku a teraz sú vo vysokých štátnych funkciách? Môj osobný názor je, že tu komunisti nenašli odvahu ospravedlniť sa za tie krivdy, ktoré porobili v minulosti. Ale myslím si, že ťažia z chýb terajšej politiky a preto majú taký priestor, lebo je čo kritizovať. A môj otec bol nebezpečný, lebo vždy mal silné sociálne cítenie. Aj preto ho ťahalo k sociálnym demokratom. Jeho vzormi boli osobnosti ako Olof Palme alebo Willi Brandt, Francoise Mitterand... Tam hľadal oporu. A myslím si, že keby ešte žil, tak by mal v Európe veľmi silnú podporu. Keď sa to tak vezme, aj v Maďarsku vyhrali sociálni demokrati a v Európe majú silné zázemie."
Nebolo jednoznačne dokázané, ako vlastne prišlo k havárii vášho otca.
"Uzavreli to ako autonehodu."
Čo si o tom myslíte?
"Čo si myslím ja, nie je dôležité. Pozrite sa, čo si myslia Američania, koľko prezidentov už bolo u nich zastrelených a postrelených? Nikdy sa poriadne neprišlo na to, kto to v skutočnosti spravil."
Veľa ľudí si práve vášho otca vedelo predstaviť ako jediného prezidenta Slovenskej republiky. Jeho osobnosť mala totiž rešpekt nielen doma, ale aj v zahraničí.
"On netúžil po tejto funkcii. Ja som sa s ním veľa o tomto rozprával. Nechcel by byť prezidentom. Vedel, že tu vládne určitá nevraživosť. Rátal s tým, že by mu to narobilo dosť nepriateľov. Ale nie medzi občanmi. Skôr takí politici, ktorí nerobia politiku pre občana a skrývajú sa za nejaké prázdne slová, žiarlili by na lásku, aj na úspechy... Veď prečo bohatí ľudia závidia lásku? Lebo ju nemajú. Vlastne mi to povedal ten poľský kultúrny atašé, s ktorým sme sa rozprávali o otcovi: Áno, u vás sa teraz vyznávajú iné hodnoty ako morálne."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
