regiónu, iné unikátom sami osebe. Jeho zbierka zbraní patrí k najväčším na Slovensku a naviac je typicky "mestskou" zbierkou, keďže v nej prevládajú hlavne bežné, roky používané lovecké i posádkové zbrane, oproti šľachtickým zbierkam na hradoch a zámkoch, kde sú skôr skvostne zdobené a na mieru vyrobené unikáty.
Nešťastím košickej zbierky je fakt, že len veľmi malá časť z nej je vystavovaná, naviac roztrúsene až v siedmych rôznych expozíciách. Väčšinu zbraní, keďže je deponovaná, nemá verejnosť možnosť vidieť. Keďže sa však už niekoľko mesiacov zbierka katalógovo spracúva a zároveň študuje, niektoré je doteraz neznáme kusy by sme vám chceli priblížiť ostatne pred rokom sme sa už o čosi podobné pokúsili s konštrukciami košického puškára Ľudovíta Alexyho.
ANI VALAŠKA, ANI PIŠTOĽA
Prvá zbraň, ktorej sa prizrieme bližšie, patrí k takzvaným kombinovaným. Je v nej konštrukčne spojená chladná i palná zbraň, konkrétne sekerka pripomínajúcu valašku s malou sebaobrannou pištoľou. Jej základ tvorí pekne opracovaná palica z lieskového dreva, ktorá slúži jednak ako palica, potom ako násada akejsi subtílnej sekerky pripomínajúcej valašku, a nakoniec aj ako pažba strelnej zbrane, ktorá je do nej na hornom konci osadená tak, že je hlaveň prechádza tuľajkou sekerky.
Múzeu ju daroval akýsi pán Jozef Színyi v prvých rokoch jeho existencie, čiže okolo roku 1880, predmet je však starší, používal sa okolo roku 1800 až 1830. Keď s ním svojho času jeho majiteľ vykračoval, nemuseli ste byť príliš vzdialení, aby ste vôbec nepostrehli, o akú zbraň sa tu v skutočnosti jedná. Z hľadiska dnešnej legislatívy by táto vecička mohla byť považovaná dokonca za "zákernú zbraň", no na druhej strane, keďže je to kresadlová predovka, nemožno sa na ňu dívať až tak prísne.
Najprv sa zastavíme pri jej "sekerkovej" funkcii. Železo sekerky je zdobené rytinou, ktorá pôsobí dosť moderne a znázorňuje na každej strane psa loviaceho akúsi zver. Ale na lov sa tento predmet použiť rozhodne nedal a ani na rúbanie dreva. Ešte tak na sekanie buriny, alebo na odohnanie dotieravého potulného psa, možno aj neodbytného žobráka. Najskôr to však slúžilo ako panská vychádzková palica. Nesmierne živo si viem predstaviť, že čosi podobné nosil so sebou košický kronikár, profesor doktor Plath, keď chodieval do svojej chaty na Heringeši.
A tá zabudovaná pištoľa? Nuž mala ráž zhruba 10 milimetrov a dĺžku hlavne 134 mm. Dnes by to vyzeralo na nebezpečnú zbraň, ale v časoch čierneho prachu a olovených gúľ to bol "poplašňák". Samozrejme, keby ste veľmi chceli niekomu ublížiť, dalo by sa. No najskôr to bola pištoľka na plašenie, pretože mieriť sa s ňou vážne nedalo. Ostatne nemala ani žiadne mieridlá, takže streľba mohla byť iba pudová. Jej drobný kresadlový zámok však dodnes dobre funguje, ba má dokonca aj poistný záskok takže ono je to stále ešte zbraň.
VLÁDNA I POVSTALECKÁ PUŠKA
Keď v marci 1848 vypukla v krajoch habsburskej monarchie revolúcia, cisárske armády boli práve čerstvo prezbrojené perkusnými puškami vzor 1840 a 1842, ktorých sústavu navrhol c. k. poľný podmaršal barón Vincent Augustin /1780 - 1859/. Časť týchto vojenských pušiek bola upravená zo starších kresadlových "ručníc" model 1798, časť však už bola vyrobená nanovo. Táto puška, kvôli unikátnej trubičkovej zápalke nepríliš šťastnej konštrukcie, bola základnou zbraňou cisárskych /čiže kontrarevolučných/ vojsk i uhorských /čiže revolučných/ vojsk. Podľa mňa ju užívali aj Štúrom organizovaní slovenskí dobrovoľníci, ale táto myšlienka je na dnešnú dobu zatiaľ príliš odvážna, ako sa dočítate v našej historickej perličke. Naviac sme stáli na cisárovej strane, pretože víťazstvo revolúcie tak, ako si to predstavovali Maďari, by bolo našou národnou smrťou.... ale o tom potom /to znamená inokedy/.
Niekoľko Augustinových pechotných pušiek sa nachádza aj v zbierkach Východoslovenského múzea, jedna z nich je však obzvlášť zaujímavá. Bola zničená v boji, pričom vieme presne, že to bolo 4. januára 1849, keď sa povstalci vedení generálom Pulszkym pokúsili neúspešne prepadnúť v Košiciach cisárskeho generála Františka Schlicka. Puška má ohnutú a stlačenú hlaveň, naviac prasknuté a čiastočne chýbajúce pažbenie /asi po nej "prerajtoval" kôň/. Jej zámok však dodnes funguje. Je to takzvaný "malý Augustin", takže sa jedná o vtedy novovyrobenú zbraň vzor 1842, nie prestavanú zo staršej, čo by bol vzor 1840.
Už asi nezistíme, ktorej strane slúžila. Napriek tomu sa z vojenských razidiel dá aj dnes vyčítať, že jej zámok bol vyrobený v roku 1844 a armáda ju prevzala až v roku 1848. Ktovie ktorá armáda to bola cé a ká, alebo honvédi? Vieme však presne, kde sa bojové stretnutie odohralo. Začalo sa v mieste bývalej Astórie na Južnej triede a skončilo v Barci. Povstalci od začiatku ustupovali, až ich nakoniec Schlick rozprášil. Utekali vraj tak rýchlo, že nestihli mať ani len straty, ktoré by stáli za zmienku. Počas boja sa Schlick správal ako dokonalý vojenský profík celý čas fajčil cigaru a klial.
UPRAVENÁ NA KOLENE
Pri meruôsmich rokoch sa zdržíme aj popisom nasledujúcej zbrane. Už na prvý pohľad je taká ohavná a neprofesionálne vyrobená, až sa človek čuduje, že čosi takéto je múzejný exponát. Podrobnejšia obhliadka však ukázala, že zbraň je nepochybne zaujímavá, ba že jej najdôležitejšie súčiastky pochádzajú z normálnej vojenskej pušky, pre zmenu ruskej pechotnej perkusnej ručnice vzor 1845, ktorá bola svojho času výzbrojou cárskych vojakov vedených generálom kniežaťom Paskevičom Erivanským /to je titul Jerevanský/, pomáhajúcich Viedni potlačiť povstanie v Uhorsku.
Desaťtisíce Rusov prepochodovalo v júni až septembri roku 1849 Košicami a ich okolím a niekoľko tisíc sa ich tu zdržalo buď ako posádka, alebo ako maródi vo vojenskej nemocnici, do ktorej zvážala cárska armáda svojich chorých. Mnoho ich tu umrelo a spočinuli v košickej pôde. Veľké množstvo vojska znamená aj veľké množstvo zbraní, a je celkom pochopiteľné, že sem tam tu nejaká ruská vojenská puška zostala, aj keď z iných prameňov vieme, že vtedajšia cisárska dočasná správa civilné obyvateľstvo odzbrojovala. No možno práve to bol dôvod, že sa strážnici, horári, ale napríklad aj pytliaci, snažili v tom armádnom chaose dostať k nejakej použiteľnej zbrani. Nemusel to byť až taký problém vykšeftovať si "ružje", alebo dokonca.... šlohnúť si ho.
Vtedajšia ruská vojenská perkusná puška za to stála. Bola pokrokovejšie konštruovaná, ako rakúska "Augustinka". A určite slúžila dlho predlho na pytliacke účely. Môžeme to smelo tvrdiť, pretože jej vtedajší majiteľ si ju nechal prepažbiť loveckým typom pažby - ten je v prvom rade ľahší. Úpravu však nevykonal odborník puškár, či pažbár /čo by sa mohlo rozniesť medzi nepovolaných/, ale najskôr sám vlastník, pochopiteľne neodborne. Dosť hrubo opracovanú pažbu vyrobil z mäkkého dreva a namiesto objímok, ktorými sa hlaveň a pažba spájajú, použil železný drôt. Hlaveň, perkusná zámka, bicí kohút a iné detaily ostali však pôvodné ruské, a podľa na nich vyrazených značiek dodnes vieme, že pušku vyrobili v Iževskej zbrojovke v roku 1949.
Muselo to byť začiatkom roka, pretože Iževsk leží na polceste medzi Uralom a Kazaňou, čo je poriadna vzdialenosť od Košíc. Pušku pritom musela prevziať armáda, prideliť ju vojakovi a ten sa s ňou pohyboval už v polovici roka 1849 na našom území. Našemu anonymnému civilovi zbraň musela dlho a intenzívne slúžiť, pretože sa na nej odtrhol piston /to je trubička, na ktorú sa kladie pred streľbou zápalka/, ktorý potom akýsi kováč dosť brutálne navaril naspäť. Dnes môžeme ľutovať hlavne to, že sa nevie, kto túto kurióznu zbraň múzeu venoval.
CESTOVNÉ ČUDO
Posledný predmet dnešného pojednania o kurióznych zbraniach ležal dlhé desaťročia neidentifikovaný medzi rôznymi hrdzavejúcimi súčiastkami starých pušiek. Bol považovaný za neúplnú puškovú zámku. Vďaka množstvu odbornej literatúry, ktorá sa u nás po roku 1990 vynorila, sa ho však pred pár rokmi podarilo identifikovať. Jedná sa o cestovné nástražné zariadenie z doby, keď sa ešte prespávalo v rôznych pokútnych ubytovacích hostincoch, alebo dokonca u cudzích ľudí tam, kde vás prikvačila noc. Konkrétne asi z roku 1820 až 1830. Múzeum ho získalo darom ešte pred prvou svetovou vojnou.
Nástražné zariadenie je vlastne malá vrecková perkusná pištoľa, ktorá sa spustí pohybom, alebo nástražným lankom stačila silnejšia niť, alebo obuvnícka dratva. Na pištoľu sa tá vecička vôbec nepodobá. Jej základom je 114 mm dlhá oceľová lišta, ktorá má na jednej strane zahrotenú závitnicu /pripomína vývrtku na fľaše/ a na druhej kĺb so silnou pružinou spojený s ramienkom upraveným ako bicí kohút. Drobná, iba 15 mm krátka hlaveň a perkusný piston sú vmontované do lišty naprieč. Ráž hlavne je 7,4 mm. Vedľa hlavne je dištančné ramienko s ovládacou páčkou, ktorou sa zariadenie spúšťalo. A ako to fungovalo?
Ubytovali ste sa na mieste, ktoré ste nepovažovali za celkom bezpečné a kde hrozilo, že kým budete spať, okradnú vás /v lepšom prípade/, alebo dokonca ovalia po hlave obuchom. Pre nedostatok miesta vám napríklad pridelili komôrku s dverami, ktoré sa nedali zamknúť, alebo ste dokonca museli ostať spať v senníku na dvore. Pred spaním ste zaskrutkovali nástražný systém do zárubne dverí /kovové vtedy ešte neexistovali/, natiahli ramienko s bicím kohútom a zaistili ho ovládacou páčkou o ktorú bola priviazaná nástražná niť. Hlaveň sa nabila prachom, na piston sa usadila zápalka a nástražná niť sa pretiahla čo najnenápadnejšie cez vstup do miestnosti, kde ste mali stráviť noc.
Ak by niekto v noci príslušnými dverami chcel nebadane prejsť, zachytil by sa do nite, spustil by kladivko a zariadenie by vystrelilo. Vás by určite prebudilo a votrelca snáď odplašilo. Zariadenie sa však dalo nabiť aj naostro guľkou takže mohlo aj zraniť. Malo však tiež jednu veľkú chybu. Do rána ste naň mohli zabudnúť a potom ste plašili sám seba, prípadne niekoho iného, komu nebolo určené /hostinského s raňajkami? alebo prítulne naladenú slúžtičku, s ktorou by ste ináč zažili kopu radosti?/.
Autor: Jozef Duchoň
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
