betónový kotol pôsobil vo vlahom podvečere trochu strašidelne, posvätné ticho rušilo len dunenie lôpt a pokrik trénujúcich hráčov. Medzi vysokými tribúnami bol každý zvuk niekoľkonásobne intenzívnejší, hrôza pomyslieť, čo bude o deň neskôr, keď sa ozve šesťdesiattisíc Škótov...

Brankárov si vzal do parády Jozef Móder, bývalý česko-slovenský internacionál, stredopoliar, ktorý vystrieľal reprezentačnému mužstvu účasť medzi elitnou štvoricou na záverečnom turnaji, pre nás nezabudnuteľného európskeho šampionátu v Juhoslávii 1976. V Glasgowe, ako asistent trénera tigrov, mal o dvadsať rôčkov viac, dres košickej Lokomotívy i národného mužstva už dávno viseli na klinci, ale s loptou na kopačke pôsobil tak, ako by ich tam zavesil iba nedávno. Norbert Juračka si po jeho strelách fúkal dlane, štípali, hoci ich chránili veľké brankárske rukavice. V nohe trénera bol stále ekrazit, ako onehdy v sedemdesiatomšiestom, keď po jeho góloch zmeravel v údive stotisícový kyjevský štadión. "Sovieti" na meno Móder dodnes určite nezabudli. V štvrťfinále im dal dokopy tri góly (ten tretí v Bratislave) a jeden z favoritov kontinentálneho šampionátu (obhajca striebra) zostal doma.

"To boli všetky moje góly v reprezentácii. Predtým, v kvalifikačnej skupine som triafal iba tyčky a brvná, pamätám, že najmä na Cypre som mal veľa smoly." Motor košickej Lokomotívy si šetril muníciu na "Rusov", aj futbalisti mali na našich bratov ťažké srdce. "Kyjevský zápas je určite pre mňa najväčší v reprezentačnej kariére. Oba góly ešte viem podrobne opísať, len ma mrzí, že ich nemám nahraté. Zháňam ich, ale už neverím, že by som sa k nim dostal, zápasy so Sovietmi sa nejako záhadne stratili z archívov. Pri prvom góle som mal aj trochu šťastia, pretože som trestný kop zahrával z veľkej vzdialenosti, takmer štyridsať metrov. Spoluhráči mi kričali: kopni to čo najďalej od našej brány! Aby sme získali čas. Ja som to však skúsil na bránu a prekvapujúco to v nej skončilo. Druhý gól už padol po akcii, po kombinácii s Dobiašom a jeho spätnej prihrávke, vypálil som z behu, Rudakovovi rovno nad hlavou, ani nestihol zareagovať."

Ani vyradenie ZSSR a predtým v skupine Angličanov a Portugalcov nič nezmenilo na tom, že na záverečný turnaj do Juhoslávie sme cestovali ako outsideri. Nadutí Holanďania, ktorí práve priviedli totálny futbal k absolútnej dokonalosti, očakávali v Záhrebe ľahší tréning. Duel Dávida s Goliášom potom označil waleský rozhodca Clive Thomas za najťažší v jeho kariére, za najtvrdší aký dovtedy pískal: "Bolo to najmä kvôli poveternostným podmienkam, ustavične pršalo a hralo sa od podlahy. Holanďania to mali v krvi a my sme odpovedali rovnakou zbraňou, vyrovnali sme sa im po všetkých stránkach. Často sme sledovali ich hru, video už fungovalo. A pripravili sme sa aj psychicky. Pri jednom modelovanom zápase na Letnej kázal tréner Ježek pustiť z reproduktorov rev fanúšikov, ako by sme hrali v holandskom kotli, hoc bol štadión prázdny. Aby sme v Záhrebe nemali roztrasené kolená."

V ten uplakaný júnový večer však štadión Maksimir z väčšej časti patril Čechoslovákom. "Prišlo dosť našich fanúšikov a fandili nám aj domáci. Najskôr preto, že vo finále budeme pre nich ľahším súperom..." Splnilo sa im len to prvé - vo finále bola ČSSR...

Suverenita nespadla z Holanďanov ani po semifinále. "Ani dresy si s nami nechceli vymeniť. Ja som po zápase vbehol do ich šatne a našiel som Neeskensa kúpajúceho sa vo vani. O výmene dresov nechcel ani počuť. Ktovie, možno preto, že tie naše sa ich značkovým nemohli ani rovnať. Už pred zápasom sme s nimi mali patáliu. Boli také obrovské, že siahali až po kolená, ako nočné košele. Museli nám ich na hoteli prešívať upratovačky, aby sme si ich vôbec mohli obliecť.

Nemci už boli iní. Dodnes mám dres Rainera Bonhofa. Hrdo si ho stále oblečiem, keď idem hrať za starých pánov. Má už dvadsaťosem rokov a stále je to ´dres´, to bola kvalita... Za tie vymenené dresy sme si to aj zlízli, dostali sme pokuty. Boli to iba také handry, stáli možno štyridsaťosem korún, ale nás vyšli najdrahšie, tú cenu nám strhli z odmeny za titul..."

Veru, to sa o hrdinoch z Belehradu vtedy nepísalo. O legendárnom víťazstve nad Nemcami na belehradskej Marakane a ešte legendárnejšej Panenkovej jedenástke však určite vie každý futbalový prváčik. "Vtedy to však nebola taká sláva ako dnes. Turnaj sa hral necelý týždeň, ešte nemal takú propagáciu, teraz je to obrovský biznis. Za tie dva vyhraté zápasy sme dostali štyritisíc korún, až potom, keď nás pozvali na hrad, nám pridali po dvadsaťtisíc, desať od Husáka, desať od futbalového zväzu. Nemci mali tuším sľúbených tisíc mariek za titul, pri vtedajšom kurze to vychádzalo na náš milión. To už bolo naozaj slušné..."

Pre Jozefa Módera mala však najväčšiu cenu medaila. "Dodnes ju mám v trezore, nerád ju vyberám von, nechcem o ňu prísť." Aj preto sme ho nemohli presvedčiť, aby nám s ňou zapózoval pred objektívom. "Zaujímavé bolo, že medailu dostávali iba trinásti hráči, ktorí hrali vo finále, základná jedenástka a dvaja striedajúci. Náhradníkom a členom realizačného tímu sa neušla."

O čerstvých majstrov Európy stúpol záujem aj na futbalovej burze, no pre hráčov z Východu bolo čo i len pomyslieť na niektorý z veľkých západoeurópskych klubov tabu. "Futbaloví agenti vedeli, že nás nepúšťajú von, ale predsa nejaké pokusy boli. Keď sme leteli zo Záhrebu do Belehradu, na belehradskom letisku ma pristavil zväzový funkcionár docent Navara pri nejakom vyššom chlapíkovi. Vraj, či viem kto to je. Prirodzene, nemal som tušenia. Predstavil mi ho, že je to prezident Realu Madrid, pán Bernabeu a tlmočil mi jeho želanie, že by ma rád videl vo svojom mužstve. Neváhal som ani chvíľu: ´Idem hneď!´ - vyhŕklo zo mňa. No docent Navara ma okamžite schladil: ´To přece není možné!´ Mohol som na Real zabudnúť..."

Po návrate z Belehradu sa Móderovo meno objavilo v zostave národného tímu ešte tri-štyri razy. Ozvali sa zranenia. "Problémy som mal najmä s priťahovačmi. V reprezentácii ma vystriedal Kozák. Možno to bola taktika zo strany vedenia, ale nedovolili nám, trojici z Lokomotívy, nikdy hrať spolu. Možnosť sa naskytla v Bratislave proti Turecku, ale každý, Kozák i ja sme hrali iný polčas a Laco Józsa dostal príležitosť len posledných dvadsať minút. Asi to tak chceli. Tréner Ježek si obľúbil moju hru, ale po ME odišiel a každý nastupujúci tréner chce prísť s niečím novým..."

Paradoxne, Jozef Móder prežil najlepšie futbalové roky na klubovom fóre až po rozlúčke s reprezentáciou. "Keď som sa dostal predsa von. S GAK Graz sme hrali najkrajší futbal v Rakúsku. Vyhrali sme pohár, v lige sa prebojovali na popredné miesta. Priniesli sme trocha techniky do toho ich hurá futbalu..." Ale to je už o inom. Pred začínajúcim sa európskym šampionátom sa žiadalo pripomenúť si jeden z najväčších okamihov česko-slovenského futbalu.

Odvtedy uplynulo takmer tridsaťročie, Jozef Móder, jeden zo štyroch košických futbalistov (ďalší boli Ján Pivarník, Jaroslav Pollák a Dušan Galis), ktorí mali česť chvíľočku držať nad hlavou pohár Henriho Delaunaya, si určite nenechá ujsť ani EURO 2004 z Portugalska, a pritom aj pospomína na časy, keď chlapci s levíčaťom na prsiach štyri roky kraľovali futbalovej Európe. "Určite si EURO pozriem, aj keď nie všetky zápasy, pretože je ich veľa a už sa to nedá stráviť, zanalyzovať. Skôr si ich vychutnám ako fanúšik. Srdce mi bije pre Francúzsko, pretože hrá najkrajší futbal, ale medzi favoritov rátam aj Španielsko a Portugalsko..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári