stopách legendami opradenej hodvábnej cesty. Kedysi po nej putovali karavány cez nekonečne rozľahlé územia Strednej Ázie až k Perzskému zálivu prepravujúc z "Ríše stredu" Číny, hodváb a ďalšie komodity.
Prvým z charakteristických znakov Turkmenistánu je, že ho tvorí na 90 percent holá vyprahlá púšť Karakum. Jedine v krátkom období jari sa jednotvárna žltá pustina zazelená. Táto metamorfóza trvá len mesiac, výnimočne dva. Cesty zdanlivo bezcielne sa vinúce zvlnenou krajinou zvyknú byť zasypané pieskom.
Druhým a oveľa prekvapivejším znakom je zvláštny, ba priam neuveriteľný spoločenský systém. O tom, že Slováci vstúpia do jednej z najzvláštnejších krajín na svete, tušili niečo už počas príprav. Vtedy si totiž museli zabezpečiť a vyplatiť sprievodcu, ktorí ich bude na území štátu sprevádzať. Bez toho a bez dopredu vyplateného hotela, by ani vôbec nedostali víza. Po prekročení hraníc malo tipovanie, kto bude oným sprievodcom, šťastný záver. Ujala sa ich sympatická európsky oblečená dievčina, čo v týchto končinách nieje až také bežné.
Pred turistami zo srdca Európy bola dlhá cesta do hlavného mesta krajiny Ašchababu. Monotónna jazda pustatinou neprinášala veľa zaujímavostí, ktoré by upútali pozornosť. "Zastavili sme sa na benzínovom čerpadle, oddýchnuť si a doplniť zásoby tekutín," spomína P. Kepič. "V celkom príjemnom prostredí sme sa pokúsili niečo si objednať. Po krátkej diskusii, v ktorej nám predavač vychádzal v ústrety, sme pochopili, že nech už boli naše želania akékoľvek, ak sa chceme napiť, tak jedinou reálnou možnosťou je čaj. Ako tak sedíme a popíjame. Všimli sme si, že na ulici svietia pouličné lampy. Odpoveď na našu otázku, prečo svietia, ale nikto z nás nečakal. Načo vraj zhasínať, keď elektrina je zadarmo?"
Vcelej krajine je voda, elektrina a plyn zadarmo. Je to súčasť spôsobu vládnutia Turkmenbašiho, otca Turkménov. Vybudoval si neuveriteľný kult osobnosti. Okrem iného napríklad zmenil kalendár. Január nie je januárom, ale volá sa Turkmenbaši... Dni v týždni sú pomenované podľa jeho príbuzných. Energie zadarmo sú protiváhou k prísnym pravidlám, ktoré zväzujú každodenný život. Sťahovanie, či len pohyb mimo vyhradené územie nepripadá do úvahy, bez predchodzieho schválenia úradmi. Všade sú hliadky, ktoré dohliadajú na dodržiavanie "poriadku". Napriek tomu, že na území štátu sa nachádza množstvo nerastných surovín, ropy a zemného plynu, je jediným väčším mestom len Ašchabab. Zvyšok krajiny, roztrúsené dedinky, sú pusté.
Fajčiť na ulic bolo zakázané
Ašchabab má štyri milióny obyvateľov. Je celý novovybudovaný. "Všetky budovy sú honosné. Na obklady sa často používa taliansky mramor, ktorý sa mimochodom dováža z Iránu," spomína košický cestovateľ. "Dominantou, ktorú musí vidieť každý návštevník je vyše 70 metrov vysoká mohyla. Národný symbol, na vrchole ktorého je 12 metrov vysoká podobizeň Turkmenbašiho ako dieťaťa z čistého zlata." Slováci si ťažko zykali, že s portrétom tohoto pána sa stretali vždy a všade. Od veľkých podobizní na stenách budov, až po etikety na fľašiach, či zápalkových škatuľkách.
Na otázky, kde sú všetci, sprievodkyňa odpovedala stále rovnako v práci. Ale nazrieť do niektorej z množstva mramorových budov im nedovolila. Čo teda vlastne všetci robia, sa zistiť nepodarilo. Slováci nielen, že kládli zvedavé otázky, ale v záujme lepších uhlov na fotenie sa stále rozchádzali, rozbíjali skupinku. "Robili sme jej ´zle´," reprodukuje P. Kepič výraz, ktorým ich sprievodkyňa zhrnula problémy s jej zverencami. "Stále nás zháňala do kopy, aby na nás videla. Lenže komu by sa chcelo chodiť ako deťom v škôlke? Div sme sa nemuseli držať za ruky. Nechceli sme chodiť ako barani, len tam, kde nám ona ukázala. Chceli sme vidieť, čo nás zaujíma a nie čo nám chcela ukázať. ´Nie, tam nie!´ To bola jedna z jej najčastejšie používaných viet."
K zaujímavosti, ktorá už trochu hraničí s absurdnosťou, bol zákaz fajčenia na ulici. Samo o sebe by takéto nariadenie mohlo mať zmysel, lenže paradoxne vo vnútri budov, či auta sa fajčiť smelo. "Po prvý krát si kolega chcel zapáliť. Taxikár, keď to videl, zbledol a rýchlo ho tlačil do auta. A tak sme sedeli v aute a otvorenými oknami vyfukovali dym. Celé nariadenie vymyslel samozrejme ´Otec národa´, ktorý pri akejsi príležitosti prestal fajčiť a preto by vraj nemali ani ostatní. Zabrániť tomu však úplne nevie, tak nech to aspoň navonok nevidno," pokúšal sa vysvetliť zvláštne nariadenie P.Kepič.
Vo svetle doterajších zážitkov už neprekvapilo, že v hoteli veľkom asi ako Slovan, boli Slováci ubytovaní ako jediní. Vo veľmi luxusne zariadených priestoroch ich ohúrili drahé koberce, lustre, sprcha a toalety akoby sa zhmotnili zo stránok "imidžových" časopisov. Žiaľ, niekoľko prepichových budov bolo vlastne to jediné, na čo sa v tejto krajine vôbec dalo pozerať. Nečudo, že prechádzky po poloprázdnych uliciach v školáckej skupinke ich veľmi rýchlo prestali baviť. Preto padlo rozhodnutie, nepredlžovať toto utrpenie a pobrať sa ďalej.
V Masshade videli procesiu moslimov
Za prísne stráženou harnicou čakala kvarteto turistov posledná krajina výpravy, Irán. Do tohto silne moslimského štátu je zakázané privážať alkohol. Slovákom však bolo ľúto zničiť svoje zásoby "medicíny" a tak opúšťali nevšedný Turkmenistan vo veľmi dobrej nálade.
Iránska islámska republika v praxi znamená žiadne obnažené ženy, žiadny alkohol a minimálny kontakt s inými civilizáciami. Okrem pár študentov vo veľkých mestách cudzí jazyk tu neovláda nikto. Hľadanie odpovede aj na tie najjednoduchšie otázky typu, "ktorým smerom je...?", sa komplikovalo aj z iného dôvodu. "Ak položíte niekomu akúkoľvek otázku, okamžite sa zhŕkne skupinka ´odborníkov´ v ktorej si každý začne presadzovať svoj názor. Tak sa vlastne každý pokus o informovanie skončí vzájomnou hádkou miestnych a ich ruky ukazujú fakticky na všetky možné smery," s úsmevom spomína cestujúci Košičan.
Do prvého mesta Masshadu dorazili Európania v čase, keď sa schyľovalo k procesii šítskych moslimov. V nekonečnom sprievode sa muži v tranze rituálne bili korbáčmi po chrbte. Telesnými trestami zo seba zmývali hriechy. Sprevádzali ich speváci, ktorých žalostné melódie prechádzali chvíľami až do náreku. Niektorí z prizerajúcich sa, padali k zemi a nariekali. Sprievod postupoval celú noc k mešite, kde sa zhromaždila masa ľudí. "Celé to vo večernom šere pôsobilo veľmi ponuro a stiesnene," prezrádza svoje pocity P. Kepič. "Tieto náboženské záležitosti sú tam naozaj veľmi prežívané. Aj v televízii púšťajú jedine modlidby, plač, duchovné rozjímanie. Beží to na obrazovkách na autobusových a vlakových staniciach, ľudia to počúvajú a modlia sa. Iránci si veľmi zakladajú na tom, že sú Peržania a nie arabi."
Zážitkom, ktorý by málokto čakal od krajiny ležiacej v horúcom Perzskom zálive bola lyžovačka. Na severe krajiny je pohorie so štítmi vysokými aj 3800 metrov. Vleky a celé lyžiarske stredisko postavili kedysi Francúzi. Od ich odchodu je však všetko zariadenie neudržiavané. Kabínku lanovky je potrebné roztlačiť, aby sa vôbec pohla. Príslovečné je, že ešte pred rokom bola zjazdovka oddelená lanom na ženskú a mužskú časť
Na trhoch ponúkajú brilianty i zlato
Separácia pohlaví je dôsledná vo všetkých smeroch, až na výnimku, ktorá našim cestovateľom nebola jasná. V nočnom vlaku do Teheránu boli ženské, aj mužské kupé pomiešané vedľa seba. Naproti tomu v aute keď šoféruje žena, vezú sa iba ženy, muži nie. S železničným cestovaním v Iráne sa spája aj príhoda, o ktorej nie je celkom isté, či je skutočná, alebo patrí len do ríše cestovareľských legend. "Počul som ju pri jednom z rozhovorov s ľuďmi, ktorí boli v tejto krajine pred nami. Na jednej zo staníc si vraj jeden zábudlivejší cestovateľ zabudol batoh. Keď sa tadial o týždeň s partiou vracal, ten batoh tam bol. Ja osobne som radšej niečo také v praxi neskúšal," smeje sa P.Kepič.
V Teheráne sú k videniu trhy s briliantami, diamantami, zlatom. A pri pohľade na vrecia plné rôznych orieškov, kešu a pistácií, málokto odolá kúpiť si aspoň malé vrecúško. Neďaleko mesta Širáz sa nachádzajú vykopávky historického Perzepolisu. Rozsiahly komplex zrúcanín, soch, palácov a skalných hrobiek perských kráľov vykopávajú postupne z pod zeme už niekoľko rokov.
Jedným z posledných zážitkov bolo nocovanie neďaleko mesta Bushehr. "Zablúdili sme a chceli prespať na pláži," spomína košický cestovateľ. "Rozložili sme karimatky i spacáky. Prišla však vojenská hliadka a tvrdila, že sa vraj nachádzame na pôde vojenskej základne. Navyše, je tam údajne vysoký príliv, takže do rána by sme sa čľapkali vo vode. Ujali sa nás študenti, ktorých sme stretli obďaleč na ďalšej pláži a zobrali nás do svojho prenajatého domu. Z cudzincov boli celí bez seba. V dome nebol fakticky žiadny nábytok. Žiadna posteľ, žiadna skriňa, len chladnička a v jednej miestnosti klimatizácia."
Mladíci sa na druhý deň ráno nikam neponáhľali, napriek tomu, že bol všedný deň. Do školy chodia len skoro ráno, alebo večer. Deň majú fakticky voľný. Na naše pomery nezvyčajne pôsobí fakt, že všetky typy škôl sú separé, oddelene pre dievčatá a chlapcov. Priateľské a milostné radovánky typické pre naše internáty, si teda neužijú vôbec. Dokonca aj svadby sú vopred dohodnuté rodičmi.
Po týchto zisteniach sa našim cestovateľom zazdalo rodné Slovensko opäť o niečo krajšie a v pohodlných kreslách lietadla sa už naň neskrývane tešili. Aj keď už vtedy vedeli, že po čase ich opäť premôže zvedavosť a chuť niekam vypadnúť...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
