hokejové mužstvo kaučoval katolícky kňaz, volal sa páter Bauer. Pre mňa to bol akýsi príklad - reku, nie som už sám takýto výstredný," spomína s úsmevom dnes už deväťdesiatročný ThDr. Anton Harčar na časy, keď košickú Jednotu viedol farár. Aj na vtedajšiu dobu to bola rarita.

Ba, krátko po vojne bol Dr. Anton Harčar (ako ho vtedy prezentovali v tlači) aj v čele Východoslovenskej župy Slovenského futbalového zväzu, ktorý prechádal rozsiahlou reorganizáciou. Hneď na ustanovujúcom valnom zhromaždení "Východoslovenskej župy SFS" so sídlom v Košiciach (prvú septembrovú nedeľu v roku 1945) ho jednohlasne zvolili za predsedu. Východoslovenský futbal stál na prahu veľkých zmien...

"Mimoriadny vzťah k tomuto športu som mal už od mala, futbal som hrával amatérsky, ako útočník," snaží nájsť sa na dobovej fotografii akéhosi mužstva zo štyridsiatych rokov minulého storočia. Slabému zraku chvíľu trvá, kým sa zorientuje. "Vnučka ma tam objavila. Aha, tu som..." Položí prst na chlapca v hornom rade. "No do nejakého väčšieho mančaftu som to nedotiahol. Chcel som však čosi robiť aj organizačne, lebo ako predseda katolíckeho spolku v Košiciach som badal medzi mládežou veľký záujem najmä o futbal a hokej. Tak som raz dovliekol starú, niekoľkokrát zošívanú, opravovanú loptu do toho nášho ´zapadákova´, odkiaľ pochádzam (svetlo sveta uzrel A. Harčar 6. januára 1914 v dedinke Močidľany, dnes už pričlenenej k obci Jarovnice pozn. red.), pozbieral som niekoľkých miestnych chlapcov, pár študentov i Rómov, ktorí naozajstný futbal nikdy nehrali, ba ani ho hrať nevideli, a vyzvali sme susednú dedinu na zápas. Veľmi sa nám to neoplatilo, lebo nám to riadne natreli, ale bol to môj prvý organizačný počin na poli športovom..."

Pred vojnou boli slovenské kluby zaradené do futbalovej organizácie v Maďarsku. "A svoje zápasy sme chodili hrávať aj do Egru, či Miškolca. Celkom radi, lebo darilo sa nám aj tam. Po prechode frontu bol spoločenský i športový život na vzostupe, všetky maďarské spolky však boli rozpustené, ako napríklad známy Vasutas. Ako z Česka vyháňali Nemcov, tak odtiaľto Maďarov. Jeden z futbalistov ČsŠK však šikovne zverboval k nám funkcionárov i hráčov zo zaniknuvších klubov." A tak už jesennú časť I. ligy hrávali za Jednotu Košice vynikajúci hráči z Békešskej Čaby, Diósgyöru, budapeštianskeho Vasasu, ba aj rumunskej Oradey. "Odtiaľ prišiel brankár Klimčok. Dobre si ho pamätám, pretože ako prvý u nás chytal v rukavičkách. Pravda, neboli takej kvality ako dnes, v semišových rukaviciach by sa brankárovi teraz vysmiali. Bol to taký fajnový, ale veľmi veselý človek. K mojim obľúbencom patril aj Danko, Klimek či Zibrínyi, ktorý mi bol blízky aj tým, že chodil ku mne na náboženstvo," nerobí problém stále čulému deväťdesiatnikovi zaloviť hlbšie v pamäti po menách, ktoré písali povojnovú históriu košického futbalu. "Poznal som aj ucháňa Kvašňáka, keď hrával v našom doraste. Jeho schopnosti sa dali odhaliť už v chlapčenskom veku."

Čo hráč, to iná povaha, ale všetci mali jedno spoločné vzťah ku klubu. "Nepáči sa mi, ako sa to v súčasnosti zmenilo, všetko je zmaterializované, hrá sa iba pre peniaze, to oduševnenie už dávno zmizlo. Pravda, mecenáši boli aj vtedy, ale po vyhranom zápase bola odmenou maximálne spoločná večera." Za historický prvý titul majstra Slovenska v roku1946 však hráči Jednoty dostali od mesta nevídané náramkové hodinky a prísľub, že za ďalší titul budú zlaté... Nikdy ich však nebolo treba zháňať...

Medzi mecenášmi i funkcionármi povojnovej Jednoty boli viacerí zámožní židia. "Nikto však za svoju funkciu nebol platený, robilo sa to záujmovo. Zvlášť obetavý človek bol staviteľ, architekt Imrich Šoltés, postaral sa o drenáž na našom novom ihrisku i prebudovanie drevenej tribúny, od základov. V pláne mal vybudovať tu aj prvé umelé klzisko, ale zmeny po štyridsiatomôsmom mu v tom zabránili. Pozornosť budil i tým, že si postavil vilu s bazénom a to bola vtedy vec neslýchaná."

Kdeže sú časy, keď futbalom žilo celé mesto. Pätnásťtisícové návštevy na tribúnach štadióna Jednoty neboli nijako výnimočné. "Keď bol v nedeľu zápas, vyzeralo to ako na púti, doslova zástupy ľudí smerovali na štadión. A "Jednota do-to-ho!" znelo z tribún neprestajne, či sa darilo alebo nie. Veruže aj dievčat i žien chodilo na zápasy neúrekom. Futbalisti boli driečni mládenci , telesne dobre stavaní, tak nečudo. Vstupné vyberali chlapci z katolíckeho spolku a verte, zaplatiť musel každý, bez pardónu, nik nemal voľný vstup. Príjmy zo vstupného boli celkom slušné, aj keď nebolo nijako vysoké."

Pokladník sa však musel obracať, aby bolo na dresy, lopty, kopačky. "Tie boli najdrahšie, dresy sme si objednávali, ak dobre pamätám, v Schubertovom obchode. Aj klubový odznak sme si dali vyhotoviť, v Kremnici, hrdo sme si ho zapichli do chlopne na kabáte," vytiahol niekdajší predseda ŠK Jednota spomedzi zožltnutých novinových výstrižkov vzácnu predlohu, podľa ktorej pracovali kremnickí umelci...

Anton Harčar funkcionárčil aj medzi košickými maratóncami, trikrát vítal pretekárov v mene prípravného výboru maratónu "Maratónu slobody". Pre Slovenský katolícky kruh získal spolkový dom rozpusteného maďarského spolku "Legény egylet", v ktorom si ŠK Jednota otvoril klubové miestnosti spojené s výčapom i bufetom. "Črtala sa pred nami sľubná budúcnosť. Nebyť ´víťazného februára´..." Antona Harčara zatkla ŠtB. "Bol som stopäťdesiat dní v samoväzbe, bolo to pre mňa najťažšie obdobie, išlo mi o život."

Po prepustení ho komunisti vylúčili zo ŠK Jednota, ale vzťah k športu nezničili. "Vždy som sa oň zaujímal. Aj v base, nikdy som si nenechal ujsť pravidelnú desaťminútovku - čo robí strana a šport. Nedávno sa mi veľmi zhoršil zrak, preto už televíziu nepozerám. Vždy však počúvam večerné správy. Stravujem sa na biskupskom úrade a tam diškurujeme stále o futbale, o športe. Oči ma už opustili, ale pamäť mám výbornú."

A vzápätí ma ohúril takými vedomosťami zo sveta športu, že som nechápal, kde na to ten striebrovlasý pán odkázaný na informácie z rádia a od svojich známych, chodí. Vraj ho veľmi trápi osud košického futbalu, že je to následok korupcie, ktorá ním prenikla ešte za rezešovských čias. Veľmi sa pohoršoval nad tým, keď kupovali Spartu, že v našom futbale niet osobností, že sa mu pozdáva akurát Ružomberčan Števko, len akosi prestal dávať góly a vždy sa mu najviac páčil portugalský futbal. "Najmä Benfika. Pamätám si, keď v pohári prehrávala 0:3 a otočila to na 4:3. Aj teraz som držal palce Portu v Lige majstrov. A hokej? Z majstrovstiev sveta som počúval každý zápas. S pamäťou nemám žiadny problém. Nedávno sme si práve pri obede nevedeli spomenúť na nášho bývalého futbalového brankára. Už som bol na ceste domov, keď ma ťuklo Dodo Reimann! Musel som sa vrátiť, aby som to ostatným povedal."

Ťažko uveriť, ale vraj do osemdesiatky ešte na lyžiach zjazdoval. "Ba stihol som ešte aj presedlať na kratšie, karvingové lyže," perfektne ovláda najnovšiu techniku. "Teraz si už veľmi netrúfam spustiť sa zo zjazdovky, aby som si nohu nezlomil. Niektorým z priateľov sa to stalo aj pri jednoduchšej činnosti a bolo im to osudné. Už by som sa z toho asi nedostal."

So starým pánom je príjemná debata, ľúto mi je tak skoro rozlúčiť sa. Aj preto, že o časoch, keď brankári chytali v semišových rukavičkách a titul bol hoden náramkových hodiniek už takmer niet s kým rozprávať sa.

Bohuš MATIA

Autor: ela

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári