obrovské nákladné lode a prúdové Jumbá neexistovali, sa mohol tento žiadaný artikel do západného sveta dostať len po súši. Cez nekonečne rozľahlé územia Strednej Ázie až k Perzskému zálivu putovali karavány po legendárnej ´hodvábnej ceste´. S odstupom stáročí si túto púť zopakovali štyria Slováci. Jedným z nich bol aj Košičan Pavol Kepič.

"Cesta bola naplánovaná už dávno, aj keď v inom zložení," začal svoje rozprávanie. "Z kníh a rôznych príbehov sme mali predstavu, aké to vtedy mohlo byť a chceli sme si vyskúšať, ako tieto končiny vyzerajú teraz. Išli sme štyria, traja kamaráti z Bratislavy a ja. Žiaľ, do Číny, odkiaľ sa hodváb a priadka morušová k nám dostali, sme nedostali víza. Na ´hodvábnu cestu´ sme sa tak mohli napojiť až v Kirgizstane. Je to bývalá sovietska republika, ktorá je od roku 1991 nezávislým štátom."

Do začiatočného bodu putovania sa Slováci dostali letecky cez Moskvu. Cieľom ich cesty nebolo len striktne sa držať trasy, kadiaľ putovali karavány. Aj tak to v mnohých úsekoch nebola jedna "diaľnica" ako by sme si mohli myslieť v súčasnosti. Cez rozľahlé pustatiny si každá karavána hľadala tú svoju najlepšiu cestu. Preto v každej prechádzanej krajine chceli Slováci vidieť to najlepšie, čo ju charakterizuje.

Brodili sa v snehu po pás

"Kirgizstan je nádherná krajina," spomína P. Kepič. "Našincami zatiaľ neobjavená, ale s veľkou budúcnosťou. Najvyššie položenému jazeru na svete Issyk-Kul v pohorí Ťanšan, ktoré leží v nadmorskej výške 1600 metrov, sa už začínajú chodiť rekreovať Holanďania. Z pohľadu turistiky je to budúce Švajčiarsko. S nedotknutou prírodou, mohutnými pohoriami, štítmi a jazerami." Zvýšeným turistickým ruchom však začínajú byť miestni obyvatelia ´nakazení´. Sú pripravení zdierať prišelcov o peniaze, ktorých sa tu nikomu nedostáva. Sezóna je len v lete. Jún a júl. "Práve vtedy sa snažia získať čo najviac. Jedna domáca nás takmer naháňala s nožom v ruke, keď sme odmietli zaplatiť nekresťanské peniaze za obed. V ostatnom období roka, podobne ako ich dávni predkovia, pasú ovce. Pôvodom sú Peržania. Aj keď je tu moslimské náboženstvo, necítiť to takmer vôbec.

Oproti krajinám, ktoré ich ešte čakali, bola v Kirgizstane veľká voľnosť a sloboda. Ešte za čias Sovietskeho zväzu prebiehalo veľké miešanie národov a národností bolo to na ľuďoch aj vidieť. V Džalabáde, hlavnom meste, keď miestni zistili, že Slováci nie sú žiadni ´valutanti´, ktorí by oplývali peniazmi, prejavila sa ich príslovečná srdečnosť. "Taxikár, ktorý nás celý deň vozil po meste, sa tváril, že mu ide o tvrdý biznis," spomína P. Kepič. "Ale podvečer, keďže sme sa už ako-tak poznali, nás nakoniec pozval na jednu oslavu narodenín. V srdečnej atmosfére sme sa okamžite cítili úplne uvoľnene a otvorene sme sa bavili."

K predstavám o ubytovaní, s ktorými sa Slováci vydávali na cestu, patrili aj jurty. Typické okrúhle stany kočovných pastierov. Trek, pešia výprava cez pohorie Ťanšan, ich mala dostať do oblasti, kde by ich mohli naživo vidieť. Lenže tam, kde očakávali rozsiahle pasienky s veľkými stádami oviec a kôz, sa rozprestierali len záľahy bieleho snehu.

Príroda má svoj životný rytmus a neinformovanosť neospravedlňuje. K sklamaniu Európanov ešte prispel fakt, že ani náhradný program, výstup na niektorý zo známych vrcholov pohoria, sa nedal uskutočniť. "Keď sme sa po pár krokoch po pás zabárali do snehu, pochopili sme, že to naozaj nepôjde. Tak sme sa cez známe horské sedlo Ala-Kol pobrali ďalej na svojej ceste. Tá viedla do Uzbekistanu."

Každý pobyb pozorne sledovali

Už na hraniciach postrehli zmenu. Oproti predchádzajúcej uvoľnenosti sa ocitli v celkom novom prostredí. Samozrejmosťou sa stali prísne policajné kontroly, ktoré zisťujú, čo veziete, koľko máte peňazí, kde budete bývať, či máte rezerváciu v hoteli. "Viezli sme sa taxíkom do Taškentu, hlavného mesta krajiny. Každých asi štyridsať kilometrov nás zastavila hliadka. Boli všade. Na hocijakej zastrčenej odbočke, poľnej ceste. Už hlboko vo vnútrozemí nás dokonca šokovali otázkou: ´A kde je ten piaty?´ Pôvodne sme totiž na túto výpravu mali ísť piati a v tom zmysle sme aj vybavovali víza. Lenže kamarát nakoniec ostal na Slovensku. Vtedy sme si uvedomili, že vlastne každý náš pohyb po krajine je pozorne sledovaný. Mali prehľad, kde práve sme, kam mierime. Bol to zvláštny, nepríjemný pocit."

Aj samotný taxikár, ktorý ich viezol, bol zrejme spoluzodpovedný za ich ´slušné´ správanie. Zastavili v nejakej dedinke uhasiť smäd. V podniku, kam vošli, boli v plnom prúde oslavy narodenín. "Bez možnosti odporu nás vtiahli do zábavy a začali núkať jedlom a pitím," s úsmevom na príjemný zážitok spomína P. Kepič. "A tunajšie pitie veru nie je sranda. Pije sa zásadne vodka a určite nie v menších množstvách ako 100 gramov. Menší pohár ani nemajú. Takto nie je problém veľmi rýchlo sa dostať do nálady a už sme aj tancovali, bláznili sa. Došlo k pokusom o výmenné obchody s domácimi kabátmi a huňatými čiapkami. Lenže mali sme pred sebou dlhú cestu, nikomu sa nechcelo ťahať to so sebou. Keď náš vodič videl, že sa ´naša´ oslava začína vyvíjať nezdravým smerom, rázne zasiahol. Odpratal nás do auta a už sme uháňali preč. Aj z jeho ďalšieho správania sme usúdili, že by mal z toho zle, keby sme niečo vyviedli."

Na rozdiel od nepríjemného sledovania úradmi sú obyčajní ľudia veľmi milí a priateľskí. Z rozhovorov vysvitlo, prečo mnohí z nich poznajú Slovensko, respektíve bývalé Československo. V rámci Červenej armády mnoho z nich slúžilo na základniach u nás. Páčilo sa im tu a odchádzali od nás po ´nežnej revolúcii´ veľmi smutní.

Prišli po teroristoch

Po príjazde do Taškentu si naši cestovatelia pozreli trhovisko, kde krátko predtým došlo k teroristickému útoku. "V prvom momente sme videli miesto, kde ruiny a neporiadok naznačovali, že práve tu sa odohrala tragédia. Lenže z omylu nás vyviedli trhovci veľmi rýchlo. To je len obyčajná prestavba, pretože hneď na druhý deň po incidente bazár fungoval ďalej, akoby sa nič nestalo. Z rozhovorov s miestnymi sme sa dozvedeli, že oni sa medzi sebou vôbec nezabíjajú . Frakcia separatistov sa zameriava len na útoky proti vojakom a policajtom. Dokonca niektorí tvrdili, že ani žiadna bomba nevybuchla, že sa len ´trochu´ strieľalo. V zložitých vnútropolitických otázkach však nie sme dostatočne zorientovaní, takže ťažko bolo urobiť si z toho nejaký záver."

Najzaujímavejším zážitkom v Taškentu však bolo, že naši cestovatelia na vlastné oči mohli vidieť, ako vznikajú hodvábne nite. Navštívili totiž fabriku na ich výrobu. "Základná surovina je zámotok zakuklenej húsenice priadky morušovej," rozpamätáva sa P. Kepič na odborný výklad. "Sú malé, asi dvojcentimetrové. Zbierajú sa z kerov, kde sa v podstate pestujú. Húsenice obžierajú tieto kríky a potom sa zakuklia. Keby ich nechali tak, vyliahli by sa z nich motýle. To sa však nestane, pretože ľudia tieto kokóny ručne zbierajú a zvážajú do fabrík. Sú to tony, napriek tomu, že samy osebe sú veľmi ľahké."

Predpríprava na spracovanie spočíva v ochladení, až zmrazení zámotkov a následnom prudkom zahriatí. Tento proces slúži na ľahšie odstránenie vrchnej nekvalitnej poškodenej vrstvy. "Potom už nasleduje takmer zázračná práca. Ženy prstami nájdu koniec vlákienka, z ktorého je celá kukla namotaná. Vlákno je také tenučké, že ho takmer ani nevidno. Tenšie ako ľudský vlas! Keď sme videli, ako zručne a rýchlo to tie ženy robia, nedalo sa tomu ani veriť. Konce šiestich až dvanástich vláken navlečú do cievky, kde namotávaním vzniká rôzne hrubé vlákno. Originálne prírodné vlákna hodvábu majú maslovú, takmer bielu farbu. Výslednú produkt, látka, sa tu ale nevyrába. Rusi už krajinu nepodporujú a niet náhradných dielcov na tkáčske stroje. "

Tajomstvá výroby kobercov sa dedia

Zručnosťou udivovali aj miestni remeselníci. Na trhoch a bazároch ponúkajú rôzne ručne vyrobené predmety, od vyrezávaných darčekov, cez ručné zbrane až po neuveriteľne spracované koberce. Mnohé sú aj z hodvábu a všetky sú strašne drahé. Tajomstvá ich výroby sa dedia v rodinách, ktoré sa tomuto remeslu venujú celý život. Nepreberné množstvá pochúťok, záľahy koláčov a cukroviniek by určite poriadne potrápili nejednu dámu držiacu diétu.

Okrem Taškentu si naši vyslanci prezreli v Uzbekistane aj ďalšie historické mestá. Samarkand, Buchara, Chiva. Vo všetkých je nádherná osmanská architektúra s mešitami. Budovy sú väčšinou zachovalé, zreštaurované. Vidno, že sa o ne starajú. Celkovo vidno, že vplyv moslimského náboženstva je silnejší, ako v predchádzajúcom Kirgizstane. "Z Chivy sme zamierili k hraniciam s Turkménskom. To, čo sme tu našli, prekonalo akékoľvek naše predstavy. Čo-to sme už tušili, pretože už počas prípravy cesty, ešte na Slovensku, sme museli podstúpiť úradnícku tortúru. Ale realita krajiny nás doslova šokovala."

Na hraniciach s Turkménskom sa zatiaľ s našimi cestovateľmi rozlúčime. V rozprávaní o ďalších dvoch krajinách hodvábnej cesty budeme pokračovať nabudúce.

Róbert BEJDA

Autor: ela

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári