rodák z Užhorodu maďarskej národnosti a dokonalý prototyp Stredoeurópana, už 22 rokov. Veľkú časť života, 36 rokov, prežil v Rusku. Vyštudoval v St. Peterburgu na Vysokej škole užitého umenia odbor sklo a keramika.
"Koncom vojny bol Užhorod takmer výlučne maďarské mesto, ale potom prišli Rusi s tankami a Maďari vedeli, že buď odídu, alebo ich odvedú, takže utekali kade ľahšie. Zúril stalinizmus. Do Košíc som sa dostal náhodou, býval tu môj brat. A ja som prišiel za ním aj s rodinou, takže tu žijem 22 rokov, ale poznám každý kameň aj v Užhorode. Leningrad bolo vznešené mesto a dalo mi veľa. Prišiel som ako dedinský chlapec a okamžite som trafil do Ermitáže, múzea obrovského ako parížsky Louvre," spomína si. Na maľbu sa preorientoval v Košiciach, lebo v panelákovom byte nebolo kde tvoriť keramiku. Na výstave nájdete aj obraz, ktorý namaľoval medzi prvými. Je na ňom sivá panelová džungľa. "Prišiel som v roku 1983 a zdalo sa mi, že nikoho nepoznám, býval som na sídlisku Terasa a tam samé steny a steny, ani trošku prírody tam nebolo. Takže takto nejako som cítil prvý dojem z tohoto mesta."
Duncsák sa pozerá sa na svet s humorom a nadhľadom. Ba na niektorých obrazoch doslova. Zachytil totiž pohľad na grécku krajinu, tak ako si ho priniesol v spomienkach z dovolenky - z vtáčej perspektívy.
Jeho práce pôsobia trochu surrealisticky, zdanlivo popierajú akúkoľvek logiku, avšak ľahko si z nich dokážete poskladať myšlienku. S obľubou vkladá do svojich obrazov portréty krásnych žien, alebo známych ľudí, nezriedka aj svojich predkov aj spomienky na vlastné detstvo. V cykle, ktorému hovorí Rozprávka o Košiciach, zobrazuje známe fragmenty mesta, ale v súvislostiach s vlastnými zážitkami a predstavami. Medzi Dóm svätej Alžbety, sochy z oltára a uličky mesta zakomponoval svoju babku. V uličkách jeho predstáv sa preháňajú nahé slečny. Medzi novšími vecami sú aj koláže, ktoré vznikli z výstrižkov fotografií jeho diel. Môžeme na nich spoznať napríklad známy portrét Henrycha VIII.
"Nechcem maľovať len to, čo vidím, ale maľujem koláže. Zbieram si motívy, vlastné zážitky, ktoré nosím v hlave a potom ich uplatním na svojich obrazoch. Mám rád intímne zákutia Košíc, kochám sa v starých dvoroch v centre mesta. Najradšej mám keď odtiaľ trochu vidieť na kostolné veže. Aj Dóm je zaujímavý, lebo má zakaždým iné svetlo. Alebo uličky okolo Kováčskej sú malebné. Nikdy sa neprechádzal len tak. Ak idem do kostola tak si v ňom posedím, pospomínam si na niečo a potom začnú prichádzať myšlienky pozerám sa na tie vitráže, sochy a kamennú majestátnosť a filozofujem. Tieto obrovské zážitky sa potom snažím dostať na svoje obrazy. Nerobím teda realistickú maľbu," tvrdí. Medzi košickými motívmi sa vyníma parížsky Montmartre, ulička umelcov, vystihol jeho bohémsku atmosféru s kaviarničkami, uponáhľanými turistami a umelcami, trpezlivo vyčkávajúcimi kedy sa nich usmeje šťastie. Jedno vystavené dielo je dokonca zo zbierky múzea. Autoportrét, ktorý Attila Duncsák namaľoval ako 26 ročný. "Poprosil ma Löffler, aby som mu ho dal, lebo zbiera autoportréty. Zaplatil mi zaň vtedy 800 korún. Nie je to teda celkom náhoda, že vystavujem práve v jeho múzeu. Poznali sme sa osobne, pomáhal mi trochu keď som prišiel do Košíc," prezrádza autor.
Výstavu Attilu Duncsáka nájdete v Múzeu Vojtecha Löfflera až do 8. júla.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
