Haverlom v Leviciach. V septembri príde do kín nový slovenský film režisérky Kataríny Šulajovej O dve slabiky pozadu, kde si zahrá jednu z postáv. Marek Majeský, patrí k hereckej generácii, ktorá si už pomaly ale isto zvyká, žiť bez "záväzkov" v divadlách. Na košickej scéne je, ako tvrdí, pomaly doma. Najnovšie Marek Majeský stvárňuje vychýreného zvodcu žien Valmonta v hre Nebezpečné známosti podľa románu Choderlosa de Laclos, ktorú režíroval Dušan Bajin.
Úlohy milovníkov a zvodcov vám režiséri zverujú radi.
- Dúfam, že nie som úplne zaškatuľkovaný v takýchto postavách. Predsa len si myslím, že v inscenácii Boj černocha so psami som si zahral trochu inú postavu, keby som to skúsil decentne pomenovať išlo o impotentného alkoholika s mindrákmi. V Robertovi Zuccovi som si zas zahral vraha, utekajúceho pred spoločnosťou a pred samým sebou. A vo Valmontovi hrám teraz milovníka a zvodcu. Klamal by som keby som povedal, že sa takéto postavy neobjavujú v mojej hereckej výbave.
Nebezpečné známosti už niekoľkokrát sflimovali. Mali ste čo robiť aby ste sa vyhli napodobňovaniu niektorého z predstaviteľov Valmonta? Napríklad Johna Malkovicha?
- Mal som možnosť, okrem Formanovho Valmonta alebo snímky Stephana Frearsa, čo boli asi najznámejšie z posledných spracovaní, vidieť ešte snímku režiséra Rogera Vadima z roku 1959 s Jeanne Moreauovou a Gérardom Filipom. A potom aj úplne poslednú verziu, americkú, posunutú do súčasnosti, ktorá sa volá Veľmi nebezpečné známosti. Bola zas o zlatej americkej mládeži. A videl som aj predstavenie Vlada Strniska s Jožkom Vajdom na Malej scéne Národného divadla. Tých interpretácií som mal teda možnosť vidieť viac, takže som sa neporovnával iba s Malkovichom ale myslím, že sa nám podarilo vyhnúť akémukoľvek čerpaniu z niečoho. Nechali sme sa možno niečím podnietiť, ale prebrali sme si to hlavne cez seba v rámci skúšania. Dúfam, že to bude hlavne naša spoločná výpoveď, a že to bude o nás.
Čím vás oslovila postava Valmonta?
- Pre mňa je Valmont úžasný v tom, že je absolútne nadčasový. Tie jeho interpretácie sa pohybujú v rôznych aj dobových súvislostiach, ale vzťah medzi mužom a ženou ten je vždy nadčasový. Tá cynická hra medzi mužom a ženou, keď zvádzajú do partnerských vzťahov iných ľudí, sa mi veľmi páčila v tom, že sa vlastne obrátila proti samotnému Valmontovi, ktorý keď naozaj zistí čo za pocit je láska, odrazu ostane sám zaskočený. Lebo dovtedy sa on zahrával so svojimi obeťami a teraz je presvedčený, že on sám je obeť. A práve to ma na tejto hre veľmi oslovilo.
Dnešná doba so sebou prináša pocit odcudzenia aj v partnerských vzťahoch.
- V dnešnom pretechnizovanom a odcudzenom svete mám pocit, aspoň v mojej generácii tridsiatnikov, že vidím veľa mužov a žien, ktorí žijú samostatným životom. Snívajú o predstave nejakého ideálneho partnera a pritom žijú sami. Vo svete, kde je kopec počítačov, televízií a všetko funguje na zoznamkách si každý hľadá nejakého partnera, ale ľudia nie sú schopní sa osobne stretnúť, porozprávať, držať sa za ruky a pozerať si do očí. Tento príbeh sa mi zdá veľmi silný v tom, že môže byť návodom na to, aby sme si uvedomili, ako potrebujeme občas sa stretnúť a rozprávať, vidieť sa. Všetci vlastne iba snívame. Mám pocit, že sa cez také veci ako internet odcudzujeme. Ľudia už necítia potrebu stretávať sa a iba mailujú, chatujú a vydávajú sa za niekoho iného pod nejakými nickmi. Vymýšľajú si o sebe vybájené osoby a osobnosti, a keď sa potom niekde stretnú, zrazu zistia, že spolu nedokážu komunikovať. A to je veľmi smutné.
Táto hra by mohla teda nastaviť zrkadlo?
- Bol by som určite rád keby hlavne pritiahla do divadla divákov. Už iba to, že prídu a uvidia tento príbeh. Osloví ich v tom zmysle, že nemusia sedieť doma pred televízorom a ťukať ovládačom. Alebo sa nechajú stiahnuť týmto príbehom a možno sa nad sebou aj zamyslia, uvedomia si akí sú naozaj.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
