chodník spoza škodovky, ktorá tam bola zaparkovaná. Bol som od neho vzdialený asi jeden a pol metra. Ihneď som začal brzdiť, ale zrážke s ním som už nevedel zabrániť, nabehol mi na koleso," bránil sa pred samosudcom Okresného súdu Košice II Pavol B.
Dodal, že svedkom nehody bol obďaleč stojaci pán, ktorý prišiel k chlapcovi skôr ako on, zdvihol ho zo zeme a odovzdal mladej žene, ktorá k nim pribehla. "Ospravedlnil som sa a opýtal som sa jej, či je chlapec v poriadku, ale vôbec sa so mnou nebavila. Tomu pánovi, o ktorom som si myslel, že je otcom chlapca, však povedala, že je v poriadku," opísal okolnosti nehody cyklista. Obžalovaný zdôraznil, že keď sa ubezpečil, že chlapec nie je zranený a videl ženu, ktorá ho držala v náručí, ako s ním odchádza preč, nemal dôvod tam ďalej zostať a odišiel kúpiť farbu, ako to mal pôvodne v úmysle.
K nehode, o ktorej je reč, došlo v júni 2002 okolo 10.00 hod. na chodníku pri obytnom bloku na Ľudovej ulici v Košiciach. Nezostala však bez následkov, ako sa na prvý pohľad zdalo. Trojročný Patrik utrpel zlomeninu pravej píšťaly s posunom úlomkov, liečenie ktorej trvalo 4 mesiace. Jeho mama pred samosudcom uviedla, že v nemocnici bol len pár dní, kým mu nezafixovali zlomeniu sadrou. Tú nosil 6 týždňov, ale noha ho pobolievala aj potom, a bolí ho dodnes. "Tŕpne mu, a ak s ňou dlhší čas nepohybuje, má problém sa na ňu postaviť," uviedla Patrikova mama. Okrem toho dodala, že nebola svedkom nehody, pretože v tom čase bola v práci a o malého sa starala jej dospelá dcéra Jana.
Výpoveď tejto svedkyne samodca iba prečítal, pretože žije v Čechách a kvôli rizikovému tehotenstvu sa na pojednávanie nemohla dostaviť. Vyplynulo z nej, že v kritickom čase sedela s priateľkou na lavičke pred blokom a dávala pozor na brata, ktorý sa hral. Okamih zrážky nevidela, pozrela sa tam až potom, čo začula Patrika plakať… Čo sa dialo potom, opísala jej kamarátka Mária S.:
"Bežali sme k Paťovi, Jana ho vzala na ruky a začala tíšiť. Veľmi plakal, asi bol v šoku, a možno aj od bolesti, ale to sme vtedy nevedeli. Obžalovaný prišiel k nám, pýtal sa Jany, čo je s Paťom, ale ona mu neodpovedala. Vrátili sme sa na lavičku a asi po 10 minútach sa Paťo upokojil. Nebolo na ňom vidno žiadne zranenie, ani mu netiekla krv. Až neskôr, keď ho Jana zložila na zem, zistila, že sa nevie postaviť na nohy a išli sme s ním do nemocnice…"
Pavel B. priznal, že jazdil na bicykli po chodníku, ale bránil sa tým, že nešiel rýchlo. Znalec z odboru dopravy vypočítal, že sa pohyboval rýchlosťou 9,9 12,7 km/hod., pričom na zastavenie bicykla bola potrená vzdialenosť 4,6 5,9 m.
Vďaka dobrej viditeľnosti mohol zbadať hrajúce sa dieťa už v čase, keď bol od neho vzdialený najmenej 17,4 m a mal dosť času zastaviť bicykel pred miestom zrážky. Na margo verzie obžalovaného, že zbadal chlapca vybehnúť spoza auta, keď bol od neho vzdialený cca 1,9 m znalec uviedol, že v nadväznosti na miesto zrážky, by Patrik musel bežať rýchlosťou od 17,1 22,8 km/hod., čo je z technického hľadiska neprijateľné. Na záver znalec zdôraznil, že povinnosťou Pavla B. bolo bicykel po chodníku iba tlačiť, nie na ňom jazdiť…
Na základe uvedených skutočností samosudca uznal 42-ročného Košičana Pavla B. vinným z trestného činu ublíženia na zdraví, ktorým z nedbanlivosti spôsobil 3-ročnému Patrikovi ťažkú ujmu. Uložil mu za to trest 6 mesiacov s odkladom na skúšobnú dobu jedného roka. V prípade neposkytnutia pomoci, ktorého sa mal súčasne dopustiť, ho spod obžaloby prokurátora oslobodil. Z dokazovania vyplynulo, že pred odchodom z miesta činu sa u sestry zrazeného chlapca informoval na jeho zdravotný stav, ale tá mu neodpovedala… Rozsudok nie je právoplatný.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
