zaradil choreograf Ondrej Šoth do baletného večera v Štátnom divadle. Prvý tanečník pražského Národného divadla, herec známy z filmov Jak vytrhnout velrybě stoličku, Jak dostat tatínka do polepšovny, Operace mé dcery, alebo Den pro mou lásku - Vlastimil Harapes - momentálne hosťuje v roli choreografa v tunajšom divadle.

Ako prišlo k tomu, že ste sa ocitli v Košiciach?

- Oslovil ma Ondro Šoth, aby som sem prišiel urobiť choreografiu pre tanečný večer.

Aký máte pocit z tohto súboru?

- Je na veľmi dobrej úrovni. Videl som ho v Prahe pri hosťovaní v Štátnej opere a bolo vidieť, že majú dobrú školu. Je dobré, že majú kmeňového choreografa, ktorý vtláča súboru tvár. Ondrej je tvorivý človek, ktorý dokáže vytvoriť špeciálny repertoár.

Vybrali ste si pesničku Hany Hegerovej. Prečo?

- Páči sa mi Denim Blue. Vymyslel som naň choreografiu o rozchode páru.

Aký máte s pani Hanou vzťah?

- Poznáme sa dobre. Ale nevybral som si jej pesničku iba kvôli tomu. Mne sa vôbec páči jej platňa "Potměšilý host" a práve tá vec ma inšpirovala k tanečnému vyjadreniu.

Čo porábate v pražskom Národnom divadle?

- Už dva roky tam nešéfujem, hoci som mal zmluvu do roku 2003, ale v divadle sa vymenili riaditelia a nový si nominoval svojich šéfov. Teraz som tam baletným majstrom na pol úväzku. A mám kopu ďalších projektov. Nedávno som napríklad vyučoval na rímskej akadémii tanca a robím ešte činohru.

Hráte vraj aj s Martou Vančurovou, vašou filmovou partnerkou zo snímky Den pro mou lásku.

- Inscenáciu Posledné leto Sarah Bernhartovej. Marta stále píše nejaké filmové scenáre. A zahrali sme si znova vo filme Bolero. Hráme rodičov zavraždenej dievčiny. Je to na motívy skutočného kriminalistického prípadu, ktorý sa kedysi odohral na Slovensku. Je to smutná záležitosť. Takže sme si po dlhom čase zahrali zasa rodičov.

Máte teraz radšej divadlo ako balet?

- Vždy som ho mal rád. A teraz hrám päť rôznych činoherných rolí. Tú najväčšiu hrám práve s Martou Vančurovou. A nie je vylúčené, že prídem s tou hrou do Košíc v rámci Českých dní. Sú to memoáre slávnej herečky, ktoré diktuje svojmu tajomníkovi. Je to veľmi slávna hra, v Paríži ju teraz hrá slávna herečka Elizabeth Ardenová. Máme už dnes za sebou asi 55 repríz. Baví nás to a hráme to radi a je fajn, že aj ľudia to berú.

Prischli vám roly princov.

- Áno, zopár som si ich zahral. Viac som ich však tancoval.

Mne sa najviac páčila Kráska a zviera.

- Krásku a zviera som teraz päť rokov hral v Prahe ako muzikál. A opäť sa mi ozvala produkcia, takže sa to zrejme zas obnoví.

Spievate?

- Naspieval som množstvo pesničiek. Dokonca mám s Hankou Zagorovou duet.

To ona vás dotiahla k spievaniu?

- Naopak, ja som jej povedal, že by som si to chcel skúsiť. A ona, že sa tomu musím veľa venovať. Tak sme veľa skúšali, až z toho bolo manželstvo. To tak niekedy býva. Teraz pripravujem CD, budú na ňom pesničky z filmov. Je to taký zvláštny žáner, možno ho definovať slovami relaxačný šansón.

Dokonca za mnou prišla študentka hudby, ktorá mi zložila nové pesničky. Ja som ich dal Hanke Zagorovej, aby si ich vypočula a keby sa jej nejaká páčila, tak by som mal celkom chuť vrátiť sa k spoločným duetom. Mohli by sme možno naspievať platňu.

Aký máte vzťah ku Košiciam? Kedysi ste tu často hosťovali...

- Ku Košiciam mám zvláštny vzťah. Lebo vôbec najväčší úspech som zažil naozaj v tomto divadle. Robil som tu Labutie jazero. Boli sme tu aj s Martou Drottnerovou. Tančil som tu s Kristínou Lučkovou a inými sólistkami. Rád som sem chodil, lebo je to skvelé divadlo a krásne publikum. A dalo by sa povedať, že mám v Košiciach sentimentálne korene. Moja mama tu prežila kúsok detstva. Dedo sem bol preložený na vojne. A ona videla práve v tomto divadle tančiť slávnu balerínu Annu Pavlovovú. Hosťovala tu so svojím programom. Mama ju videla tančiť slávnu umierajúcu labuť. Keď sa jej pýtali, po kom som mohol zdediť talent, spomenula si na ten zážitok. Mala vtedy asi tak 16 rokov, prišla domov a malý brat sa jej pýtal, čo bolo v divadle. A ona, taká nádherná pani tam tančila lietajúcu labuť. Brat jej hovorí: "Tak mi to ukáž". A moja matka začala spievať a tancovať, umierala, umierala a naraz počula fňukanie. "Prečo plačeš," pýta sa ho. A on: "Mne je tej labutienky ľúto." A z toho usúdila, že zrejme mala obrovský talent, lebo dojala malé dieťa. Preto si myslí, že som ho zdedil po nej. Za moju kariéru teda skutočne môžu Košice.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári