v košickom hoteli U leva. Ako tvrdí Boris Filan, odkedy začal vydávať knižky, jeho najmilšie čitateľské obecenstvo je na východe Slovenska.

Píšete radšej alebo rozprávate?

"Určite radšej píšem. Všetci si myslia, že rád vystupujem na verejnosti, ale pravda je taká, že sa k tomu vždy nútim. Som introvert a väčšinu života presedím zavretý v izbe."

Neverím.

"Fakt. V čase, keď som bol ešte dramaturg v telke musel som niekedy napísať pár slov a potom ich povedať na začiatku Elán party. Prvá vec bola, že mi strašným spôsobom stiahlo hrdlo a druhá, že som vždy meškal lebo som trémista a musel som ísť na záchod. A potom, nikdy som nevedel, že kvapky potu môžu byť poldecové. Stekali mi po tele tak, že som vyzeral ako keby som vyšiel zo sprchy. Som teda veľký trémista. Ale sa aj rád svojej trémy zbavujem."

Ako?

"Pomohol mi v tom Milan Lasica. S Julom Satinským robievali také programy, volali sa To je ono. V Štúdiu "S" herci improvizovane rozprávali. Dodnes nepochopím, prečo si ma Milan Lasica vybral ako svojho partnera a potom striedavo aj s Julom Satinským. Druhá vec bola, že Milan Lasica okrem toho, že je veľmi múdry a príjemný človek, je aj rovnako lenivý ako ja. Mal v rozhlase program s Paľom Danišovičom, ktorý sa volal Pianissimo a povedal, že to nebude robiť stále a že chce, aby sme sa striedali. To bolo veľmi príjemné, ale aj záväzné. A jedného dňa som zistil, že mám ešte stále trému a ako raz povedal Jack Nicholson o svojom hraní: ´Občas si myslím, že som nahovno, ale celkom nahovno to neni.´"

Súčasné texty mladých autorov málokedy oslovia, stále to zachraňujú dinosauri ako vy ...

"Takú lichôtku aj výčitku v jednej vete sa mi málokedy podarí dostať. Ale ja si myslím, že existuje dnes dobrá poézia a dobré texty to je iba otázka súkromných rádií, ktoré drsným spôsobom vysielajú to takzvané: hráme iba hity. Dnes určite s veľkou pravdepodobnosťou jestvuje rovnaké množstvo dobrých textárov a básnikov ako kedykoľvek, len sa nedostávajú do éteru a je to možno aj tým, že do popredia sa dostali obrazové médiá. Takže ten obraz aj vinou videoklipov už potláča dôležitosť textu."

Čo hovoríte na novú Slovenskú televíziu ?

"Ja televíziu vôbec nepozerám. Televíziu nevymysleli na to, aby sme ju pozerali, ale na to, aby sme v nej účinkovali. Jeden veľmi múdry režisér povedal takú vec, aká by mi nenapadala. Viete, prečo vznikol v Amerike film? Vznikol pre tých, čo sú takí hlúpi, že sa nevedeli naučiť ani čítať. A televízia je pre takých, čo ani tomu hlúpemu nerozumejú. My stále od nej očakávame niečo veľké a kontaktné a ona asi už vždy bude taká ako je."

Neoslovilo vás nové vedenie STV na spoluprácu?

"Oslovili ma. Ponúkol som im program, ktorý má pracovný názov Človečina. Oni chceli niečo, čo by sa viac podobalo na Gala. Ale televízia rozhodla, že košická relácia Kaviareň Slávia sa musí vysielať a že ten môj program by bol asi lepší ako tá Kaviareň Slávia, takže sa tam do toho piatkového vysielacieho termínu nehodí. Ponúkli mi s Richardom Müllerom a Milanom Markovičom nočný termín. A my s Richardom sme to odmietli. Takže nech žije Slávia."

Na Medzinárodný deň žien vám vyšla knižka textov k pesničkám s názvom Kamalásky. Vraj ste práve "kamalásku" napísali pre Eňu Vacvalovú.

"Eňu mám veľmi rád. Robíme spolu také zábavné veci. Napríklad, že ideme k dunajskému ramenu a nazbierame kvety bazy a ona mi z toho urobí malinovku a potom ideme na nejakú výstavu. Máme sa radi, aj keď sa vidíme zriedka, je to príjemná žena. A úžasne moderuje reláciu Sedem, s. r. o.. neviem si predstaviť nikoho, kto by to robil jemnejšie, citlivejšie a pohostinnejšie. Takže áno, tá pesnička patrí jej."

Je piaty Tam tam naozaj posledný?

"Od kamarátov som si požičal všetky moje knihy, ktoré som doteraz vydal a zistil som, že je to dokopy tisíc strán textu, plus 267 strán fotografií. Sám som nikdy netušil, že sa dá toho toľko napísať. Ale bol by som schopný aj hneď v tejto chvíli napísať Tam Tam šestku. Mám tých zážitkov v zásobe ešte dosť. Človek má vždy včas odísť z hry, kým mu ešte ide karta. Keď som robil Gala Borisa Filana, tak posledné bolo päťdesiate a keď som robil Pálenice, tiež som skončil po päťdesiatich. Mám rád mágiu čísel. Začínam zásadne písať buď v celú hodinu, alebo v takzvanom milom čase. Môže to byť napríklad 22 hodín 22 minút, alebo 11 hodín jedenásť minút."

Čo by vám teraz urobilo radosť?

"Bol by som strašne rád, keby sa mi podarilo s mojimi dvomi synmi, ktorí študujú v Bratislave, vykonať jednu veľkú spoločnú cestu po Južnej Amerike. Pretože je iné, keď cestujete s niekym známym a so svojimi synmi. S deťmi vidíme a cítime veci totožne. Lenže, ja si stále nahováram, že oni nemajú čas. A mám ešte skromný sen, aby sa podarilo vyliečiť môjho psa Pukiho, ktorého mám strašne rád a dokážem sa s ním rozprávať aj bez slov. Bol zranený a teraz ho dlhodobo liečime. Z toho vzniklo také silné spojenie medzi človekom a psom. Neveril som, že si toľko vecí dokážem so zvieraťom porozprávať. Mne môj pes splnil všetky želania. A preto ho volám chlpatý anjel."

Veríte na anjelov?

"Oni sa ku mne zlietajú, lebo anjeli sa kŕmia poéziou. A keď je otvorené lietajú do izby a zobú mi tam z knižnice."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári