po tretí raz. Vynikajúco zvládnutý jazykový prejav štyridsaťročného čudáka, ktorý je mentálne na úrovni desaťročného chlapca, ju zaradil medzi najvýraznejšie zjavy súčasnej slovenskej literatúry a najpredávanejších autorov súčasne. Daniela Kapitáňová sa nedávno vybrala spolu s Tomášom Janovicom a Kornelom Földvárym na stretnutia s čitateľmi na východe Slovenska. Stretli sme sa v košickom kníhkupectve Artforum.

Istý čas ste spolupracovali aj s košickým divadlom Thália. Ako si na to spomínate?

Maďarské oblastné divadlo v Komárne a košická Thália mali vtedy spoločné vedenie. Tak som sa dostala aj do Košíc. Patrilo by sa povedať, že to boli najkrajšie roky môjho života, ale neboli, pretože ako mladej režisérke tesne po škole mi dávali režírovať všetko, čo nechceli robiť starí skúsení harcovníci. To znamenalo socialistický realizmus slovenskej proveniencie. Musela som režírovať všetko, od Soloviča po kadejakých prazvláštnych autorov. A vlastne to bol aj dôvod, prečo som z divadla odišla, nie kvôli divadlu, ale kvôli vtedy povinnej dramaturgii.

Ako ste vymysleli autora Knihy o cintoríne?

Pokúšala som sa podať parodické svedectvo o Slovákovi, ktorý sa vždy snaží byť taký istý ako všetci ostatní a nikdy v ničom nevynikať. Ja som si Samka vymyslela a zhodou okolností v Komárne naozaj chodí taký jeden človiečik, ktorého som začala kopírovať. Takže sa dá povedať, že je tam málinko, asi tak jedno percento pravdy a deväťdesiatdeväť percent vymýšľania.

Aký je váš vzťah k cintorínom?

Kladný. Spomenula som si na také úslovie, ktoré mal môj otec: "Blúdi ako somár po cintoríne." Ja som presne ten typ. Chodím tam preto, že je malá pravdepodobnosť stretnúť živého človeka, našťastie, aj malá pravdepodobnosť, že stretnem mŕtveho. Ale mám rada ten pokoj. A potom rada fabulujem a vymýšľam si príbehy k pomníkom, ktoré vidím.

Píšete teraz novú knihu?

Píšem. Konečne.

O čom to bude?

Bude to, samozrejme, niečo úplne odlišné. K tomuto spôsobu vyjadrovania sa už nedá vrátiť. Vlastne, ani sa nesmie vrátiť. Hovorím o tom s pocitom trémy, že niečo vykecámm, potom to tak nebude a budem vyzerať ako idiot. Takže túto tému radšej dokončíme, až keď kniha bude hotová.

Robíte ešte v divadle?

Už nie. Som na voľnej nohe.

Dá sa vyžiť?

Keby som veľmi poctivo a dennodenne pracovala, asi by sa dalo vyžiť. A možno som lenivá. Alebo sa to jednoducho nedá - osem hodín, päť dní v týždni písať. Takže by som potrebovala ten boží dar, nejde ani o talent, tomu sa hovorí skôr plechový zadok, čiže vedieť si sadnúť k počítaču a povedať si, že teraz napíšem desať strán, či mi to bude trvať dvadsať minút, alebo dva dni. Nie som však takýto zarytý konštruktívny typ. Dalo by sa to, ale ja na to nemám energiu, aby som vyžila z literatúry.

Prečo ste si zvolili pseudonym Samko Tále, chcete byť v anonymite?

Kvôli lepšej mystifikácii môjho hrdinu. Fejtóny uverejňujem pod svojim menom. Okrem Knihy o cintoríne som všetko písala pod svojim menom .

Prečo mužský pseudonym?

Mňa to napadlo ako hra. Ale na Slovensku mala každá spisovateľka mužský pseudonym, Timrava, Zuzka Zguriška, napokon najnovšie aj Maxim Matkin, teda, čo žena, to mužský pseudonym.

Záhadný Maxim E. Matkin je žena?

Počula som. (tvári sa záhadne)

Takže, viete, kto to je? Lebo sa tvrdilo, že ste to práve vy.

Nie, to teda skutočne nie... Možno sa o tom špekulovalo kvôli tomu, že som už použila pseudonym. A možno to nejako presiaklo, že autorka je žena, tak sa to spojilo. Ale môžem vyhlásiť na svoje vedomie a svedomie: Nie som Matkin.

Ako sa cítite v Košiciach?

Cítila som sa tu vždy veľmi dobre. Ale mrzí ma, že v Bratislave, keď poviete Košice, tak sa každý zarehoce a povie: "Anakonda?" Mňa to mrzí, že si všetci automaticky začali Košice spájať iba s ich bývalým primátorom. Ony si to nezaslúžia. Mám pocit, že by ich mohol reprezentovať skôr svetoznámy spisovateľ Sándor Márai.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári