Zblízka. Reč je o speváčke Lucii Šoralovej, ktorá momentálne brázdi Slovensko spolu s Milanom Markovičom a Zbyňom Džadoňom, s ktorými účinkuje v predstavení "Sorry!alebo Markovič za dverami". S tým sa nedávno predstavila aj tunajšiemu publiku. A nám zas venovala chvíľu, počas ktorej vznikol tento rozhovor.

Ako vlastne vznikla tvoja spolupráca s pánom Markovičom?

- My sme sa s pánom Markovičom stretli zhodou okolností v Čechách na projekte Slováci v Prahe alebo čosi také. A tam som mu dala svoje cédečko. Možno si na mňa potom spomenul, akurát keď pripravoval tento projekt... Mne sa to zdalo zaujímavé, tak sme sa zišli. Navyše som rýchlo zistila, že si ľudsky rozumieme, čo je veľmi dôležité. Obzvlášť ak spolu pracujú traja ľudia. Lebo keď sa tam s jedným nezhodneš...

Vyhovuje ti teda satira Milana Markoviča?

- Mám rada jeho humor. A priznám sa, že politike veľmi nerozumiem, takže politickej satire, ktorej sa predtým venoval, som až tak nerozumela a ani ju necítila. No toto predstavenie je o niečom inom. Politici v ňom vystupujú nanajvýš ako figúrky v príbehoch. Takže to nesúvisí s politikou, len s tými osobami, ktoré sú viac vtipné, než funkčné.

Nezaujímaš sa o politiku vôbec?

- Tieto veci ovládam len veľmi zbežne a jemne, lebo, priznám sa, nemám chuť sa v tom rýpať a ani by som tomu nerozumela. A neviem, či sa tomu vôbec rozumieť dá, lebo to je vo veľkej miere založené na sympatiách a antipatiách. Po čase som získala pocit, že všetci, keď sa dostanú na určité miesta, robia to isté a že sa to asi ani veľmi inak robiť nedá. Dá sa ich iba z času na čas vymieňať, aby prišli noví, ktorí sa budú aspoň chvíľu snažiť. Neviem. Nejak som stratila ilúzie...

Takže teba by sme aj v budúcnosti márne hľadali v parlamentnej lavici?

- Ježiši Kriste! Len toho ma ochráň!

Čo plánuješ na najbližšie obdobie?

- Ja som sa už dávnejšie rozhodla neplánovať, lebo to nemá veľký zmysel. Jediné, čo viem, je, že by som toho roku mala vydať ďalšie cédečko. Veľmi to chcem, dúfam v to a nechám sa prekvapiť, čo ďalšie mi život prinesie. Ani v súkromí nechystám žiadne zásadné zmeny.

Prezradíš niečo o pripravovanom albume?

- Malo by vyjsť na jeseň, už mám nejaké veci hotové a singel by sa mal pustiť do rádií už niekedy teraz. Zmena bude v tom, že sa singel, ale iný, dostane aj do Čiech.

V akom hudobnom duchu sa ponesie novinka?

- Môj debut bol veľmi rôznorodý a bolo to dosť nekomerčné, hoci mne sa zdalo, že som dosť ústretová. Aj vo mne to však všetko zreje a dospela som k záveru, že moja hudba má vychádzať zo mňa, ale aby bola aj pre ľudí. A napokon som sa bez nátlaku na svoju osobu a bez znásilňovania dopracovala k niečomu, čo ľúbim aj ja, čo sa však ešte dotýka stredného prúdu. Najpodobnejšie je to asi piesni Dievčatko z prvej platne.

Aké priority máš v živote?

To je široká otázka... Momentálne pracujem na sebe, na tom, aby som sa zbavila nejakých blokov a problémov, ktoré si každý nesie so sebou ešte z detstva alebo možno ešte z minulých životov. U mňa je asi najväčším a najzásadnejším problémom strach. A keď sa svojich problémov zbavím, krásne sa pootváram, tak si myslím, že potom už nebude nič v živote problém. Lebo, myslím, že hodnoty mám zoradené správne, len potrebujem držať v rukách opraty svojej vlastnej osoby.

Z čoho máš najväčší strach?

- To sú také prastrachy z prapodstaty existencie. Sú to často nevysvetliteľné veci...

Keď si účinkovala v Čechách, nestretávala si sa s nepríjemnými reakciami tamojších kolegýň, ktorým si, nadnesene vyjadrené, brala prácu?

- Stretla som sa s tým všetkým, s čím sa stretávam všade a s čím sa človek všade stretnúť môže. Na svete existuje kopec zlých vecí. Ale tak ako v iných ľuďoch, tak je to aj v nás, lebo všetci sme vlastne všetko. Sme z jedného cesta. No myslím, že keď vyriešim to, čo je vo mne, stanem sa imúnna voči všetkým týmto veciam a stanem sa - tak ako mi to dnes Zbyňo Džadoň povedal, že ideálny stav je, keď je človek ako rieka - čokoľvek doňho padne, akýkoľvek kameň, tak sa hladina na chvíľu rozčerí, ale potom sa rieka opäť zleje a ide ďalej.

Vravíš, že všetci sme všetko - teda anjel i diablik. Ako potláčaš ty toho svojho diablika?

- Ten sa nesmie potláčať, to je ten problém. Ja som ho, tak ako väčšina ľudí, potláčala. Ale to má veľmi krátkodobý účinok. Lebo keď ho potlačíme, iba sa naštve a vylezie niekde úplne inde v nečakanej a nezmyselnej situácii. Musíme ho prijať, pochopiť a dokázať ho vychovávať. To je jediné, čo funguje. Naše vyššie ja s ním proste musí komunikovať a to tak, aby hovorilo ono a nie ten malý egoistický diablik.

S čím najčastejšie bojuje tvoje vyššie ja?

- So strachom, z ktorého potom vyplýva aj zlosť. Už som sa dokonca stretla s tým, že niekto na základe komunikácie so mnou povedal, že som arogantná alebo namyslená. A ja som ostala stáť a pomyslela si: "Preboha, ja som všetko ostatné, len nie toto". A potom mi došlo, že z toho strachu, aby ma niekto nevidel v pozícii, o ktorú nestojím, aby si niekto niečo nepomyslel, alebo iných nezmyslov, som si vytvárala obranné systémy. A človek si ani neuvedomí, že obrátenou stranou strachu je potom zlosť alebo odstup, ktorý môže niekto chápať ako aroganciu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári