vyše desať rokov pôsobiaci na Slovensku, Pavel Hanšut zo Združenia za sociálnu reformu a politický komentátor Peter Schutz. "Koľkí z vás vedia, ako vyriešiť systém sociálneho zabezpečenia?" opýtal sa Baker košického publika. "Ani tu nikto? Všade sa to pýtam a zatiaľ nikto nevedel. Problém je, že politický život nedovoľuje politikovi povedať, že nevie, ako to vyriešiť. Čo teda má robiť, keď netuší, čo má robiť?"

Americký expert navrhuje neskúšať ďalšie celonárodné programy, vopred odsúdené na zlyhanie, lebo chcú centrálne riešiť miestne problémy. "Ak však systém decentralizujete, môže, dokonca musí každý región experimentovať. Možno tak odskúšať niekoľko riešení súčasne. Decentralizácia znamená prevod finančných zdrojov i právomocí do každého regiónu, aby si samostatne mohol vytvoriť vlastné pravidlá. Nech každý samosprávny kraj vymyslí svoj individuálny systém tak, aby fungoval v jeho špecifických podmienkach. Zdôrazňujem, že experiment znamená, že môžete skúšať a zlyhať," uvádza Baker. Tu by potom nastúpila otázka kvality a zodpovednosti lokálnej samosprávy, ako sa vysporiada s decentralizovanými právomocami.

Ide o úspešný recept z USA, kde predtým, rovnako ako u nás, aj napriek zvyšujúcim sa dávkam sa nezamestnaní, pasívni poberatelia, mali, paradoxne, stále horšie a uviazli v sociálnom systéme. "V roku 1995 americká federálna vláda konečne pripustila, že nevie, ako problém riešiť. Splnomocnila jeho riešením jednotlivé štáty a vytvorila podmienky pre 50 experimentov v oblasti sociálnej podpory. Štáty boli nútené vymyslieť vlastné programy za jeden rok, niektoré experimenty fungovali, iné nie, úspešné programy potom aplikovali i ostatné štáty." Čím je podľa Bakera úrad centrálnejší, tým je vzdialenejší od reálnych problémov.

Svoj pohľad na našu doterajšiu deformáciu sociálneho systému ilustroval Američan na príklade nazvanom ´Keď je liečba horšia ako choroba samotná´: "Kedysi panoval názor, že príčinou väčšiny ochorení je zlá krv. V úsilí pomôcť púšťali medicínski experti pacientovi žilou. Keď onedlho aj tak umrel, doktor obvykle do správy napísal, že pacient bol ´priveľmi chorý´ na to, aby sa vyliečil. V skutočnosti z neho vytiahli priveľa krvi. Táto diagnóza prežíva v sociálnej politike dodnes. Doteraz nik nezisťoval, či problém nemôže spočívať práve v nefungujúcej liečbe. Prečo životy ľudí upadajú tým viac, čím dlhšie sú na podpore?"

Diskutéri sa zhodli, že keď bola v starom sociálnom systéme dávka nezamestnaného pri väčšom počte detí dokonca vyššia alebo len minimálne nižšia, ako by bol jeho plat, ak by robil, nezamestnaný sa správal racionálne, keď si prácu nehľadal a mal veľa detí. "S každým, kto bol na podpore, sa zaobchádzalo rovnako, bez rozdielu medzi tými, ktorí sa pokúšali vymaniť sa z chudoby, a tými, čo si na podporu zvykli. Neexistovali žiadne podmienky pre produktívne aktivity ako možnosť ´zarobiť´ si svoje peniaze. V skutočnosti ich ´zárobok´ narastal, len keď mali viac detí."

Čiže to, čo sa zdalo byť pomocou nezamestnaným, malo, práve naopak, negatívny, demotivačný účinok. "Dávkový systém funguje tak, že čiastka, ktorú nezamestnaný dostane, bude vždy natoľko malá, že zostane chudobný. Hlavnou ´prácou´ nezamestnaného je chodiť z úradu na úrad a zbierať dokumenty a pečiatky, aby dokázal, že nerobí nič, čím by si zarobil. Daňoví poplatníci potom neznášajú poberateľov podpory, sú presvedčení, že ju zneužívajú, ale neuvedomujú si, že zlý je systém."

Otázka podľa Bakera nestojí tak, či nezamestnaný chce pracovať, ale či chce, aby mu štát pomohol. Ak áno, musí pre to niečo urobiť.

"Najprospešnejšie programy vyžadujú aktívnu účasť odkázaných, ktorí sa tak učia brať osobnú zodpovednosť za svoje životy a podnikať kroky k samostatnosti. Naučia sa, že dávku budú mať ´zabezpečenú´, keď splnia konkrétne požiadavky vyžadujúce zodpovednosť a aktivitu, a tak prestanú byť pasívnymi účastníkmi."

Problémom ďalej je, že mnohí nezamestnaní Rómovia majú veľa detí, ale málo peňazí, aby sa o ne mohli dobre postarať. Riešenie spočíva v zodpovednom rodičovstve, sexuálnom správaní a osobnej zodpovednosti. "Chodím často do rómskych osád, minule som sa tam pýtal žien: ´Koľko je podľa vás ideálny počet detí?´ Odpovedali: ´Dve, tri, štyri.´ ´Ale veď vy máte šesť,´ vravím. A ony: ´No a čo môžeme robiť...´"

Súvisiacim problémom je, že aj napriek tomu veľa nezamestnaných Rómov fajčí a pije (a tipujeme, že ani mobil u nich nie je výnimkou). "Neporušujú tým práva svojich detí, keď tie sú hladné, otrhané a nemôžu chodiť do školy, no rodičia pritom míňajú dávky na cigarety a alkohol? Niektorí nezamestnaní Rómovia pomenovali veci, ktoré ich najviac trápia: Máme veľa voľného času, nudíme sa, máme rodinné problémy a málo peňazí."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári