o to, že po škótskej stálici Nazareth, ktorá halu Cassosport rozhýbala v novembri, sme naživo videli ďalšiu rokmi preverenú klasiku, anglických Uriah Heep.
"Uriáši" z generácie "mocných Párplov a Zepelínov" sú na scéne už od roku 1968 a bez ohľadu na to, že "aj tak je to všetko len rock'n'roll" ich hudobná verejnosť nepovažuje len za klasikov hard rocku, ale tiež za priekopníkov progresívneho rocku a heavy metalu. Prinajmenšom na základe niektorých skladieb má tento názor opodstatnenie. Na Slovensku odohrali koncert na súkromnej akcii v Kamennom mlyne tuším v roku 1997, vraj sa v Košiciach objavili už mesiac po pamätnom koncerte Deep Purple vo VŠA po "revolúcii", ale to je bez záruky rovnako ako správy o ich návšteve pred rokom 1989...
Napriek doslova kriminálnemu nedeľnajšiemu počasiu bolo v starej športovej hale viac-menej plno. Začiatok koncertu mi ušiel kvôli krátkemu brífingu s Uriah Heep v Irish Pube a do haly som sa dostal až počas setu predkapely Brouci. Vekovo mladé kvinteto sa orientuje na repertoár The Beatles (Nepoznáte? Blahoželám...) a nesmrteľné pesničky o ťažkom dni, Lucke na oblohe s diamantami, včerajšku či žltej ponorke rozhýbali publikum, ktorého veková skladba sa pohybovala od rockerov i dnes už "sporiadaných občanov" vo veku členov Beatles a Uriah Heep až po teenagerov, pre ktorých techno, house či hip-hop skrátka nie je tým orechovým. A práve tých tu bolo snáď ešte viac ako na Nazareth, takže s budúcnosťou rockovej hudby to na Slovensku hádam nie je až také zlé. Záver setu Broukov obstarala skladba, ktorá podľa frontmana "má sedem minút a v závere obsahuje veľmi náročný vokálny part, s ktorým nám dúfam pomôžete..." Tejto pasáže sa publikum zhostilo skutočne s nadšením a je jasné, že vystúpenie "beatlemaniakov" bolo možno nie očakávaným, ale vydareným dramaturgickým nápadom.
Po úprave scény žiadne veľké "triky" ako pri Nazareth, len klasické pódium, vzadu plachta s logom a postavou vari čarodejníka, ukazujúceho kamsi do nebies, technici začali zvučiť. Chvíľu to trvalo, veď napríklad gitarista Mick Box mal k dispozícii hneď dve elektrické a dve akustické gitary a postarať sa bolo treba aj o to, aby bicie, basa a klávesy zneli tak, ako si to rockové legendy (v civile mimochodom už tradične skôr priateľské a bez manierov) predstavujú. Publikum si neodpustilo tradičný skandovací folklór "hej-hej hej-hej..., u-ria-hiip-u-ria-hiip..., hraj-te, hraj-te...", čo kapele nepochybne náladu vylepšilo ešte viac.
Čakanie sa skončilo, zhasli svetlá v hale, rozžiarili sa tie na rampe a v kúdoloch dymu sa nástrojov ujali gitarista a dnes jediný zakladajúci člen Mick Box, bubeník Lee Kerslake, ktorý je v kapele od 1. polovice 70. rokov a traja "nováčikovia", spevák Bernie Shaw, basgitarista Trevor Bolder a klávesista Phil Lanzon, ktorí sú u Uriah Heep od roku 1986... Úvod odpálili známou hitovkou "Easy Livin'", jednou z tých rýchlejších hardrockovo-metalových jázd, ktorá obecenstvo dostala do varu bez problémov. Už pri nej bolo vidno, ako to "starších pánov" (mohutný prešedivený Lee vyzerá skoro ako otec svojich "spolubojovníkov") baví, zvlášť Mickovi a Berniemu nezišiel úsmev z tváre počas ceého koncertu. Spevák sa po nasledujúcej "Shadows Of Grief" pozdravil s publikom, zhruba nejako v duchu "dobrý večer Košice, sme radi, že sme tu s vami, naposledy sme vo vašej krajine hrali asi pred siedmimi rokmi a preto si dnes užijeme rock and roll!" Pri sólových exhibíciách spoluhráčov, na ktoré je tvorba Uriah Heep bohatá zvlášť v členitejších, až art-rockových skladbách, nezabúdal podotknúť "videli a počuli ste bubeníka Mr. Lee Kerslakea" alebo "toto bol Mr. Phil Lanzon a jeho klávesy". Milovníci rocku naživo, mnohí možno po prvý krát, počuli hity ako "The Other Side Of Midnight", "I Hear Voices", "The Wizard", zasnenú "Sunrise", epickú "The Magician's Birthday", jednu z viacerých, kde Mick elektrickú gitaru menil za akustickú. Precízne hudobnícke výkony skupiny, ktorá už vďaka rokom nemusí ani skúšať a o to viac si môže užívať radosti pódia korunoval Bernieho vokál s pravým rockovým driveom, miestami trochu v štýle Roberta Planta alebo Davea Coverdalea. V zboroch mu často a veľmi dobre sekundovali všetci jeho spoluhráči.
Na svoje si v nedeľu prišli tak tí, ktorí prišli napríklad kvôli baladickej "July Morning", ako aj tí, ktorí čakali, kedy sa ozve "mal som len sedemnásť, keď som sa zaľúbil do cigánskej kráľovnej..." Bernie je celkom dobrý herec, pri "Gypsy" sa chytal za hlavu ako majiteľ vyrabovaného obchodu...
Pamätám sa, že prvou skladbou, ktorú som od "Uriášov" počul, bola "Look At Yourself". Zaznela, a po nej "Bird Of Prey". Bernie sa začal lúčiť s Košicami, bola aj "klaňačka", hoci Angličanom bolo jasné, že to nebudú mať ľahké. Ako to bolo vo "vianočnom" dieli South Parku "stále mi tu niečo chýba, čosi ako pointa" :-) Hudobníci sa teda opäť chytili nástrojov a Mick na "akustike" predniesol okrem iného aj "zmes známych melódií". A koncert zavŕšila až nesmrteľná, celou sálou odspievaná a kedysi aj pri každom táboráku alebo "čurbese" pretextovaná "Lady In Black".
Vydarený koncert sa skončil krátko po desiatej večer a myslím, že nielen ja sám som odchádzal s pocitom, že to, čo som videl a počul, rozhodne neboli "umelci za zenitom", ale páni hudobníci, ktorí majú veľa čo povedať napríklad aj o dve generácie mladším poslucháčom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
