filmovej réžie. Jeho snímka Želary na motívy novely spisovateľky Květy Legátovej žne úspechy najnovšie aj v slovenských kinách. Predpremiéru v Košiciach podporil osobnou účasťou spolu s hlavnou predstavieľkou Aňou Geislerovou. O filme sa veľa hovorí aj vďaka tomu, že získal nomináciu na Oskara.
Keď vznikol tento rozhovor, Ondřej Trojan ešte nevedel, že k tomuto úspechu si Želary priberú ešte jedenásť nominácií na cenu Český lev. Ako producent má podiel práce aj na nominovanej snímke Pupendo. "Je to valec na České levy" tvrdia jeho kolegovia. Na pódiu sa zvykne striedať so svojim mladším bratom Ivanom, úspešným filmovým hercom (Samotári, Smradi, Jedna ruka netleská).
Veľká časť filmu Želary vznikla na Slovensku. Ako sa vám tu pracovalo?
- V Terchovej sa veľa nakrúca a sú už na filmárov zvyknutí, ale my sme si vybrali Zázrivú, kúsok vedľa. Ani sme netušili, že tí ľudia to tak vážne zoberú, že sa filmuje u nich. Najskôr sa na nás pozerali nedôverčivo, či sme normálni, ale potom nám pomáhali. Keď napršalo a do kopca nám nevyšiel ani traktor, chlapci zapriahli kone a vozili sme všetku techniku na vozoch. Tých extrémov bolo počas nakrúcania neúrekom. Točili sme, keď bolo vonku mínus dvadsať. Ale keď sme tam nakrútili nejaké zábery na videokameru, zistili sme, že to môže byť hocaká úplne stará chalupa, pred ňou môže ležať pogrcaný chlap, vždy to bude malebné a krásne. Vôbec sa to nedalo urobiť tak, aby to vyzeralo zúfalo a biedne. A my sme potrebovali výrazne oddeliť svety mestského dievčaťa Elišky - Hany a dedinčana Jozu. Napokon sme vymysleli vlastné nárečie, aby dedinskí ľudia hovorili inak.
Predstaviteľka Elišky - Hany, Aňa Geislerová sa netají svojou tvrdohlavosťou. Bolo ťažké s ňou vyjsť?
- Od prvej verzie scenára som pochopil, že hlavnou postavou musí byť vnútorne silná, zaťatá tvrdohlavá mladá žena a takou Aňa bezpochyby je. Veľmi dobre sa mi robí s niekým, kto nechce byť iba vodený. Keď som tento film obsadzoval, vedel som, že chcem rozprávať príbeh. Snažil som sa vytvárať priestor nielen pre nejakú vlastnú kreativitu a nápady, ale som ich aj prijímal od hercov.
Ruskí vojaci sú v Želaroch, odohrávajúcich sa počas druhej svetovej vojny záporní hrdinovia, zahrali si ich herci z prešovského divadla Alexandra Duchnoviča. Ako sa vám s nimi pracovalo?
- Mňa hrozne tešilo, že ich to bavilo hrať tých ruských vojačikov. A páčilo sa mi aj to, že títo ľudia spomínajú na Československo s takou nostalgiou. Ja som si myslel, že sa im niektoré veci v scenári budú priečiť. Pretože tie fragmenty, čo sme točili, boli vytrhnuté z kontextu. Mohlo to z tých kúskov, čo sme nakrúcali, vyzerať, že vyjdú za blbcov.
Ako ste objavili poviedku Květy Legátovej?
- Jej študenti ju poslali do konkurzu na scenáre, ktorý vypisuje Barrandov. Boli tam desiatky námetov a scenárov. A toto bola taká útla strojopisne napísaná vec a scenáristu Petra Jarchovského hneď zaujala. Nosil ten námet dlho v hlave. Prvý raz mi o tom povedal uprostred nakrúcania Pelíškov. Producenti si vyberajú podľa toho, či nebude realizácia veľmi drahá. Jarchovský tvrdil, že je to ideálny scenár: Chalúpka kdesi v horách a dvaja, ktorí sa majú radi. A potom k tomu ešte prišli vojaci, luxusné byty, nemocnica, vlaky no hrôza. Takže Jarchovský ešte stále nepochopil, ako urobiť lacný scenár. Vlaky nás finančne vykrvácali. Len zapožičanie historickej lokomotívy stálo 150 000 korún na deň a k tomu ešte platiť všetko okolo.
Podpísali ste zmluvu o zahraničnej distribúcii so spoločnosťou Sony Pictures Classic. Akú stratégiu ste zvolili?
- Hlavne by som nechcel, aby nastal taký dojem, že Oskara dostane iba ten, kto má najsilnejšiu distribúciu. Ale vplyv na úspech filmu to určite má. Naozaj sa zo zahraničných filmov v USA stal veľký biznis. Ale tým, že idú proti sebe distributéri, sa to úsilie anuluje, lebo cestu k divákovi si musí nakoniec nájsť film sám. A to je 95 percent práce.
Aké sú očakávania?
- Sme v drobnej nevýhode. Máme totiž veľkú konkurenciu, švédsky film Evil bodoval v Karlových Varoch a Japonský film The Twilight Samurai má tiež veľké šance. Tieto filmy však ešte nemali doteraz podpísanú zmluvu s americkým distributérom. Ale na druhej strane sú to bohaté štáty a bohaté kinematografie s veľkými skúsenosťami a nie sú tam zastúpené po prvý raz. So Sony sme tieto veci konzultovali a zvolili sme taktiku.
Ťažko odhadnúť ako v Amerike zarezonuje film z kopaníc. Ale má jednu výhodu, a síce silný príbeh, ktorý by mohol zaujať hocikde.
- Reakcie sú zatiaľ nad očakávanie. Prebehla projekcia pre akademikov a táto sofistikovaná časť publika, teda filmári a recenzenti, ho zatiaľ prijali veľmi dobre. Hneď potom mi volali ľudia, ktorí tam boli, že na projekciu ich prišlo okolo 200. A čo je slušné, nikto vraj počas filmu neodišiel. To je vraj veľmi neštandardná vec. Oni totiž tým, že musia zvládať toľko filmov, ak ich niečo nezaujme, odídu.
Spoznali ste už aj závisť kolegov?
- Ani nie. Narážky boli skôr iba zo strany médií a to skôr iba niektorých novinárov. Kolegovia nám to želajú.
Myslíte si, že by ste mohli získať Oskara?
- Nemá zmysel o tom špekulovať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
