scéne, Krcheňa nesmrteľného na Malej scéne Národného divadla v Bratislave, stihol urobiť v Martinskom divadle Moliérovho Úbohého lakomca a Ďáblovu houpačku Fjodora Sologuba v pražskom Činohernom klube. Teraz sa opäť vrátil do Štátneho divadla ako režisér inscenácie Mozartovej opery Don Giovani, ktorú uvedú zajtra.
Ide už o tvoju druhú réžiu opery v tomto divadle. Baví ťa teraz viac tento žáner?
- Je to optický klam, že by ma viac bavila opera. Zdá sa ti to kvôli tomu, že v Košiciach inscenujem už druhý operný titul. Ale skôr Don Giovanni je téma, ktorú vlastne teraz spracovávam po štvrtý raz. Po prvý raz to bola inscenácia Maxa Friča ešte so študentmi na VŠMU - Don Juan alebo láska ku geometrii. Tam boli tiež hudobné úryvky z Dona Giovanniho. Potom to bola Dona Juana v Martinskom divadle, kde som prepísal Moliérovu hru tak, že hlavnú úlohu hrala žena. Potom som inscenoval v Paríži v Moliérovom divadle Puškinovho Kamenného hosťa, čo je vlastne tiež krátka hra o Donovi Juanovi. No a teraz vlastne robím klasickú Mozartovu operu Don Giovanni.
Čím ťa táto opera priťahuje?
- Zaujíma ma preto, lebo Mozart je geniálny hudobník. Bolo to zázračné dieťa, problematický človek, trochu blázon a čudácky hudobný skladateľ, ktorý zomrel veľmi mladý, ale napriek tomu urobil množstvo hudobných skladieb a opier. Akoby cítil, že život nebude dlhý, nájdete v jeho hudbe akúsi zhustenú iróniu aj lyriku aj dramatickosť. Je to zvláštna hudba, so zvláštnym rytmom. Výborne sa počúva. Dúfam, že sa mi podarí Dona Giovanniho zviditeľniť a sprítomniť.
Čím ťa zaujal tento zvodca a cynik, posúvajúci hranice zla?
- Mozart to napísal ako moralitu. Neviem do akej miery to myslel vážne. Je v tom cítiť aj akási irónia, že sa Don Giovanni prepadne do pekla. Je to chlap, ktorý využíva ženy, perpetuum, ktoré stále musí niekoho vzrušovať a dobýjať. V konečnom dôsledku je však iba akýmsi prázdnym strojčekom na mäso.
Aj my sme to poňali ako moralitu. Nesprítomňujeme však dej. V Mozartovom diele je veľa humoru a chceme to robiť dokonca tak ako je to napísané. Aj s prvkami commedia dell' arte, aj s motívom víťazstva dobra nad zlom. Samozrejme s tým, aby sme diváka vtiahli do deja a vyjadrili sa o tom, že bez duchovných hodnôt je život iba neustále naháňanie vetra.
Ako sa ti pracuje s opernými spevákmi? Je to trochu rozdiel, nie?
- Ani nie. Je tam veľa recitatívov. A je to vlastne do určitej miery niečo na pomedzí činohry a speváckeho výrazu. Ak recitatív nemá v sebe nejaké gesto alebo vzťahy, je to potom iba akési prázdne a nezaujímavé hudobné číslo. Mojím záujmom je vytvoriť z Giovanniho zrozumiteľné divadlo. A každá opera by mala byť aj divadlom, zaujímavým pre divákov.
Máš vzťah k hudbe?
- Na staré kolená zisťujem, že asi mám.
Robil si už operu, operetu, trúfol by si si aj na muzikál?
- Muzikál som zatiaľ ešte nerobil. Kedysi som v martinskom divadle robil Baala na hudbu Richarda Müllera, to síce nebol muzikál, ale bolo tam veľa pesničiek. A v inscenácii Osem žien sa spieva tiež dosť.
Čo hovoríš na to, že odchádza tvoj nástupca, šéf činohry Patrik Lančarič?
- K tomu nemám čo povedať.
Videl si už nejaké nové predstavenie?
- Niečo som videl. Mám pocit, že to pokračuje ďalej v tom, o čo som sa pokúšal. A verím, že príde asi ďalší šéf, ktorý bude ďalej rozvíjať, čo sme začali.
Vrátiš sa sem do činohry aspoň režírovať?
- To nevylučujem. Som divadelný režisér na voľnej nohe, a keď príde zaujímavá ponuka, ide o výzvu. A môže ísť aj o spoluprácu s košickým divadlom. Ale už mám zaplnenú jeden a pol sezónu. Najbližšie idem robiť na bratislavskú Malú scénu, potom do Astorky, do Národného divadla a zasa na Novú scénu, takže som vyťažený. Stíham za rok štyri inscenácie. V Košiciach ich bolo aj päť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
