v kaviarni Fra Angelico v Košiciach. Vernisáž sa konala v rámci festivalu dokumentárnych filmov o ľudských právach Jeden svět. Akciu zorganizovala humanitárna nadácia človek v ohrození, ktorej je fotograf - publicista Andrej Bán predsedom. Výstava je vlastne sprievodnou akciou zbierky SOS Irán, ktorú začali v týchto dňoch rozbiehať.
Podľa čoho si vyberal fotografie na výstavu?
- Ja som dal tri také kolekcie, ktoré už prešli niekoľkými prezentáciami doma aj v zahraničí. Jedna je z Balkánu, kam sa vraciam systematicky už päť rokov. V Kosove sme totiž s nadáciou Človek v ohrození opravovali školu. Popri tom som robil reportáže. Chcel by som spraviť fotografickú knižku o tomto kosovskom príbehu. Druhou sériou sú fotografie z Južnej Ameriky, kde som bol roku 1994 pre desiatimi rokmi. S kolegyňou z českého Mladého světa som prešiel krížom tento kontinent. Sú tam fotky zo strieborných baní v Bolívii, ktoré patria k najstarším. V druhej časti sú pestovatelia koky. v Peru. Tretia séria sú fotografie z minulého roku z palestínskych území v Izraeli. Bol som tam vlani počas izraelskej vojenskej operácie proti palestínskym teroristom. Tiež to bolo veľmi divoké. Ešte sú tu štyri fotografie z Iránu. Vznikli pred niekoľkými dňami a majú slúžiť ako podpora zbierky SOS Irán , ktorú teraz rozbieha Človek v ohrození.
Bol som tam ako jediný novinár zo Slovenska. Hneď na to sme s kolegami začali verejnú zbierku. A chceli by sme, ako je už našou tradíciou, opraviť niektorý z komunitných objektov, či už to bude škola, alebo zdravotnícke zariadenie. V samotnom meste Bam, ktoré bolo z 90 percent zrovnané so zemou bolo podľa údajov UNICEF 130 škôl a všetky sú zničené.
Ako zvládajú miestne úrady v Bame tento chaos? Smeruje pomoc tam kde by mala?
- Bol som tam keď sa končila prvá fáza záchranárskych prác. Lebo po tých piatich dňoch už bola minimálna nádej, že nájdete niekoho živého. Aj keď boli tie zázračné prípady, že našli babičku deväťdesiatročnú po deviatich dňoch alebo nejakého pána po 13 dňoch. V čase keď som tam prišiel sa už záchranárske práce končili. Nastupovala nemenej dôležitá, ale už mediálne nie taká atraktívna fáza humanitárnej a posthumanitárnej práce. Dodávky potravín, vody, stanov. Tieto veci celkom dobre zvládal červený polmesiac, ktorý tých ľudí zásoboval. Čo však nefungovalo bola nejaká logistika prác. Organizácia. Toto podľa mojich skúseností miestne autority nezvládali. Často boli záchranári vystavení rôznym dezinformáciám. Niekto ich zavolal niekde zachraňovať a nakoniec tam nikto nebol. Všetky veci boli zle zorganizované.
Neodišli naši záchranári priskoro?
- Myslím si, že nie. Lebo z tých zahraničných nikto nenašiel živého človeka. Všetkých živých ľudí vyprosili miestni záchranári. Bolo to spôsobené podľa mňa aj jazykovou bariérou. Miestni ľudia hoci sa aj vydávajú za tlmočníkov, nevedia dobre po anglicky. V podstate nie je možné sa s nimi dohodnúť na niečom rozumnom. Často potom vznikali dezinformácie. Čiže tí ľudia boli často nasadzovaní na miesto, kde nádej nájsť niekoho bola minimálna. Nepoznali terén.
Vytipoval si teda, ako by mohol Človek v ohrození pomôcť.
- Zbierku by sme chceli predbežne uzavrieť do dvoch mesiacov. Bude tam akútna potreba opravy buď nejakého zdravotníckeho strediska, alebo školy. Lebo dosah tej katastrofy je skutočne taký obrovský, že Irán nápravu určite sám nezvládne. Bude to trvať roky. Dokonca sa hovorí o tom, či by nebolo lepšie mesto Bam jednoducho presťahovať niekde inde. Lebo sú tam štvor až päťmetrové hromady stavebnej sutiny a nepálených tehál. Nevidím reálne, že by sa to v dohľadnom čase opravilo.
A čo s s historickou časťou mesta. Bam mal predsa jednu z najpozoruhodnejších stavieb.
- Bam vlastne pozostáva zo starého mesta, ktoré má 2300 rokov. Opevnená citadela Argebam je zapísaná do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Postavili ju defakto z piesku. Ide o najväčšiu pieskovú stavbu na svete. A tým, že ide o veľmi krehký materiál, spadla celá, ostali iba základy. Ale boli tam už na prieskume pamiatkári, myslím že z Francúzska, a tí tvrdia, že základy sú nepoškodené. Stavbu by mohli zrekonštruovať. Bola to spoločne s Teheránom a Persepolisom najväčšia turistická atrakcia v Iráne.
Nové mesto, to sú zas domy staré niekoľko desiatok rokov. Zaujímavé bolo, že mesto je síce celé zrovnané zo zemou, ale domy, ktoré mali železné konzoly v stavbe, zostali zachované. Dokonca priamo v epicentre zemetrasenia zostala stáť nepoškodená jedna mešita, ktorá je vysoká možno 30 metrov. Čiže, keby sa tam stavalo inou technológiou, nedošlo by k takým obetiam, ani k takým škodám.
Na čo teda pôjdu peniaze zo zbierky?
- Všetko závisí na jej výsledku. Môžem s veľkým potešením konštatovať, že sa účet začal plniť. Nikdy nevieme aké budú reakcie verejnosti. Začali sme zbierku v dňoch, kedy už Irán zmizol z médií. A v podstate hneď po zemetrasení začal zbierku Červený kríž, ktorý vyzbieraných vyše 100-tisíc korún poslal do Ženevy, a tá ich distribuovala ďalej. Naša filozofia je darcom vždy ukázať, čo sa z ich peniazmi robí. Preto si vyberáme školy alebo zdravotnícke zariadenia, lebo tu vidíte výsledok. Teším sa, že sa ešte ani nezačala mediálna kampaň a už máme na účte prvé peniaze. Jedna pani z Trnavy nám poslala dokonca 30 000 korún. Je to veľký záväzok. Podľa výsledku zbierky, keď to budú rádovo stotisíce korún, zrekonštruujeme školu alebo zdravotnícke stredisko my sami, Človek v ohrození. Keby ten výťažok bol rádovo iba desaťtisíce korún, za čo sa nám žiadna škola ani nemocnica opraviť nepodarí, spojíme sa s partnerskou českou nadáciou Člověk v tísni, ktorá má aj do českej vlády nejaké prostriedky a bude určite rekonštruovať nejaké školy. Takže prispejeme na niektorú z nich.
Česká vláda spolupracuje s nadáciami a naša nie?
- To je dlhý príbeh. Myslím si, že pomaly už začína spolupracovať. Keď sme vznikli bola situácia nepomerne horšia. Akoby pre nich mimovládky nejestvovali. Vznikla spoločná platforma mimovládiek, ktoré robia projekty aj v iných častiach sveta, vystupujúca voči vláde spoločne ako partner. Práve teraz bude prebiehať grantové kolo rozvojovej pomoci. Vláda naň vyčlenila čiastku okolo 100 miliónov korún. Budeme sa o ne uchádzať aj s našimi projektmi.
Ako znášajú to čo sa deje v Bame deti?
- Iránci majú početné rodiny. Tí ľudia sú zvyknutí na neuveriteľne tvrdé, drsné podmienky. V podstate je to ako v celom rozvojovom svete, kde sú deti už veľmi skoro vystavené skoro rovnakej záťaži ako dospelí. Musia odmalička pracovať, aby prežili. Keď to mám zostručniť, na nejaké psychické problémy im neostáva čas. Ani na nejaké postresové syndrómy aké majú ľudia v našich končinách. Nieto času, lebo ľudia, vrátane detí odstraňujú následky katastrofy. Ide o filozofiu prežitia. Keď sa im niečo také stane, oni sa nezložia psychicky, ale mobilizuje ich to. Deti sú dospelé a tým aj strácajú detstvo. Oni totiž musia rodičom pomáhať pri živobytí. Videl som to aj v iných krajinách, aj na palestínskych územiach alebo aj v Kosove.
Na tvojej fotografii z Izraela sú Palestínske deti s revolvermi v rukách. Z toho ide mráz po tele.
- Palestínsky problém je, nazdávam sa, neriešiteľný. Nielen kvôli tomu, že obe strany nekompromisne trvajú na svojich podmienkach. Samozrejme, terorizmus je z princípu neprijateľný, ale vznikol hlavne preto, že je tu obrovská civilizačná bariéra. Na palestínskych územiach už vyrástla tretia generácia utečencov vo vlastnej krajine, lebo nárok Palestínčanov na to územie je nespochybniteľný. V 48. podľa rezolúcie OSN mali vzniknúť dva štáty - Izrael a Palestína. Milióny ľudí sú utečencami vo vlastnej krajine. A to čo som videl v pásme Gazy pripomína jedno veľké väzenie. Pred pár dňami Izrael zablokoval Gazu. Tí ľudia keď stretnú Izraelčana, je to vojak, ktorý na nich prípadne strieľa alebo na nich mieri. Deťom sa takto už od malička vštepuje nenávisť voči Izraelčanom. Nevidia totiž izraelského lekára, ani učiteľa, spisovateľa, vidia len vojaka so samopalom. A sú od malička vychovávané v tom, že keď sa opášu výbušniou a vyhodia do vzduchu seba a popri tom niekoľko Izraelčanov, že pôjdu rovno do neba. Preto ide o neriešiteľný problém.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
