polročných prázdnin. Pre druhých predstavujú blížiacu sa tragédiu. Strach z trestu, reakcie rodičov, bitky a kriku vedie často k útekom z domu a skratovým reakciám. Tak ako minulý rok spravila jedenásťročná dievčina, ktorá pred klasifikačnou poradou vyskočila zo štvrtého poschodia paneláku, odkiaľ ju v kritickom stave previezli na ARO. Čo robiť, aby sme takýmto prípadom predchádzali? Porozprávali sme sa s detskou psychiatričkou MUDr. Teréziou Rosenbergerovou.
"Napriek tomu, že propagácia okolo vysvedčení, a našich apelov na rodičov, že bitka nič nerieši, stále silnie, počet detí, ktoré v tomto období vyhľadajú našu ambulanciu rastie. Najväčší nápor čakáme v deň, kedy sa polročné vysvedčenia rozdávajú a potom," hovorí psychiatrička MUDr. Rosenbergerová. "Chcela by som pri tejto príležitosti rodičom pripomenúť, aby pamätali na to, že majú doma v prvom rade dieťa až potom žiaka. Vstupom do školy sa všetci ľudia menia na žiakov a tejto nálepky sa zbavia až keď školu skončia, čo nie je veľmi dobré. Zlou známkou predsa škola, či život nekončí. Mnoho detí žije v tejto ilúzii a pritom stačí požiadať o pomoc rodiča, spolužiakov, či odborníka. Rodičia by si mali uvedomiť, že jedna zlá známka je nič oproti úrazom a dlhodobým ťažkým problémom a chorobám, ktoré sa z tejto situácie môžu vykľuť."
Čo všetko sa teda môže skrývať za zlými známkami našich ratolestí? "Napriek tomu, že sa neprestajne rozpráva o odklade, stále veľa nezrelých detí nastupuje do prvého ročníka, kde sa potom veľmi trápia. Snáď najcitlivejší je potom prechod na druhý stupeň ZŠ, ktorý ťažko zvládajú úzkostlivé, bojazlivé deti."
Ako problémové sa podľa nej ukazujú byť i osemročné gymnáziá, na ktoré sa vyberajú deti na základe intelektu, bez ohľadu na ich osobnostné kritériá. Inteligencia však nie je všetko, čoho dôkazom je i päť detí z veľmi dobrých rodín, ktoré museli školu napokon opustiť. "Napriek nespornej inteligencii im chýbala prirodzená dravosť a ambície, v škole zlyhali ľudsky. Zbytočne na ne kričíte, zbytočne ich trestáte. Následkom neistoty a slabého sebavedomia môže u takýchto detí dôjsť neskôr k nepríjemným následkom až k ťažkým ochoreniam."
Podľa odborníkov je lepšie byť výborný v priemernej vzorke detí, ako neúspešný a nešťastný vo výberovej triede. Rodičia by mali preto objektívne zhodnotiť svoje nároky na dieťa, či sú primerané ich schopnostiam. "Práve tieto prehnané nároky sú dôsledkom strachu, veľa detí mi sem chodí hlásiť, že nepôjdu v piatok ani domov, lebo ony sa boja otca, mamy. Žiadajú ma, či nemôžem zavolať do školy a nejako to tam vyriešiť," hovorí Terézia Rosenbergerová.
Ako dodáva, stále k nej prichádza veľa detí, u ktorých sa neskoro prišlo na špecifické poruchy učenia, alebo boli nesprávne diagnostikované. Učiteľ si dlho nemusí všimnúť, že za chybami v diktáte stojí disgrafia, u mnohých detí sa na to príde až na strednej škole, kedy už dávno mali byť pod dohľadom odborníka. Veľmi častým javom je i hyperaktivita, ktorá môže mať dopad na zhoršenie známok, deti sa nedokážu sústrediť, obsedieť na jednom mieste, sú nervózne, rýchlo si pamätajú a opäť rýchlo zabudnú, sú rušivým prvkom v triede a učitelia si s nimi nevedia rady. Na rad by mala prísť opäť odborná pomoc. "Žiaľ stále sa nájdu rodičia, ktorí pomoc psychológov odmietajú, čím celú situáciu len zhoršujú a napokon škodia vlastnému dieťaťu, s ktorým sa jeho problém povlečie o to dlhšie," upozorňuje psychiatrička.
Ako teda môžete svojim deťom pomôcť vy? "Treba si zrekapitulovať, koľko času im venujeme, ako im pomáhame s učením, koľko času trávia pred počítačom a televíziou a naopak, koľko podnetov na aktivitu im dávame," pokračuje doktorka.
"Stretávame sa totiž i s opačnými prípadmi, kedy sa ešte šiestaci učia s rodičmi, sú na ich prítomnosti doslova závislí, čo škodí ich samostatnosti. Odrazu nedokážu plniť nároky učiteľky v škole. Všetky tie "pupočné šnúry" s rodičmi sa odzrkadlia na neistote, slabom sebavedomí a výkonoch žiaka. Dieťa by sa už v takom štvrtom ročníku rozhodne malo začať učiť samo," myslí si MUDr. Rosenbergerová.
Podľa nej niekedy stačí dieťaťu usporiadať režim dňa, kompenzovať jeho psychické vyťaženie v škole aktívnym pohybom, prihlásiť ho na krúžok, kde by sa cítilo dobre a nabralo by sebavedomia, veľmi pomáhajú doučovania. "Ale aj učitelia by si mali uvedomiť, že známkou nehodnotia len dieťa, ale aj seba, nakoľko dokázali to dieťa niečo naučiť. Množia sa sólové známky, ktorými učiteľ na seba len upozorňuje. A pritom známka nie vždy odzrkadľuje skutočné schopnosti žiaka. Nemyslím si preto, že by malo byť pravidlom, čo sa však bežne stáva, keď dieťa pokazí polročnú či koncoročnú písomku, čo automaticky zhoršuje jeho konečnú známku," pokračuje doktorka. "Veď to vlastne neguje jeho celoročnú činnosť. Veľa úzkostlivých a nesmelých detí sa bojí prejaviť, hoci na to majú. Na emócie, ktoré konečný výkon ovplyvňujú sa zabúda. Musí sa predsa oceniť i snaha dieťaťa na sebe pracovať. Žiaľ, dieťa sa často nehodnotí ako celok, ako človek."
Smutným mementom sú potom prípady detských samovrážd, ktoré sa s pravidelnosťou opakujú každý rok. A psychiatri ich očakávajú opäť. "Zväčša ide o staršie deti, adolescentov, ale myšlienkou na smrť sa často zaoberajú i deti mladšie, čo je alarmujúce. V prípade samovrážd ide temer vždy o volanie o pomoc. Hromada detí, sa k nám pritom ani nedostane. Rodičia ich odvezú len na výplach žalúdka, alebo samé ujdú z domu a skúšajú sa porezať. Preto by mali byť rodičia prví, ktorí im namiesto trestov podajú pomocnú ruku, kým ešte nie je neskoro," varuje MUDr. Rosenbergerová.
Ako dodáva, na jej ambulanciu poslednú dobu klopú i vysokoškoláci, mnohí v hlbokej depresii. Skúšajúci si na ich semestrálnej práci rozložil desiatu, alebo prácu pred študentom vyhodil do koša. Vysokoškoláci sú už dospelí ľudia, ktorí si zaslúžia dôstojné jednanie, citlivé nátury sa cez podobné excesy nedokážu preniesť. Rozmáhajú sa šikany zo strany skúšajúcich, naťahovačky o skúšky, vydieranie z titulu vysokej pozície. A psychiatrom pribúda práce.
Vráťme sa však k násťročným, ktorých čaká dnes veľký deň. Čo robiť, keď vám prinesú domov nie práve najružovejšie vysvedčenie? "Hlavne zachovať pokoj, s dieťaťom si sadnúť a pokojne porozprávať čo sa stalo, prečo to nejde, ako mu môžeme pomôcť. Zistiť, či látke nerozumie, či nemá problémy s učiteľom, so spolužiakmi, alebo len nezvláda naše prehnané nároky. V každom prípade treba dieťa uistiť, že ho stále máme radi a na známkach predsa svet nestojí. To, že je niekto jednotkár ešte neznamená že sa uplatní i v živote," dokončí psychiatrička.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári