pochádza z mesta Basra, ktoré na jar minulého roku dobyli spojenecké vojská pri oslobodzovaní Iraku. Jeho príbeh sa však začal omnoho skôr.
"V Iraku sa nedalo slobodne žiť, mali sme ako rodina veľa problémov s vládou a samozrejme armádnymi zložkami. Naša rodina bola na čiernej listine Saddámovho režimu. Boli sme na tamojšie pomery dosť bohatí, mali sme veľký dom, netrpeli sme hladom," hovorí Ahmed, ktorý sa národnostne radí medzi Šítov, ktorých je v tejto krajine väčšina. Donedávna však v Iraku vládli Suniti na čele s diktátorom Saddámom Hussajnom. "Po vojne s Kuvajtom, v roku 1991 robili šíti v Iraku demonštrácie. Nechceli sme Saddáma, nechceli sme vojny, vyčítali sme mu vojenský konflikt s Iránom, či Kuvajtom. Aj keď sa demonštrovalo, nedalo sa s režimom nič urobiť. Saddám prostredníctvom svojich prívržencov nemilosrdne umlčal všetkých, ktorý mali iné názory. Pamätám sa na tú hrôzu, hoci som mal v tom čase len šesť rokov," spomína si na pohnuté časy mladík, ktorý sa dodnes poriadne nevie spamätať z toho, čo sa dialo. "Otec a traja bratia boli zavraždení v jeden deň roku 2001. Surovo ich zavraždili. Ja som mal šťastie nebol som v tom čase doma, matka sa na zverstvo, ktoré narobili pozerala. Nikdy sa z toho nespamätala a o rok na to zomrela aj ona. Utrápila sa. Saddám ´čistil´ všetko, mal techniku, lietadlá, tanky, obyčajný ľud nanajvýš strelné zbrane. Náš dom roztrelili tankom a zrovnali so zemou. Telá bratov a otca ležali na ulici tri dni na výstrahu. Ľudia chodili okolo, psy ožierali ich ostatky, proste hrôza. Nik sa ich nesmel dotknúť, pochovať."
Ahmed žil po vyvraždení rodiny a smrti matky s tetou, ktorej taktiež zavraždili manžela. Bol Iránec. Hoci má aj staršiu sestru, tú nikdy v živote nevidel. Jej manžel jej to zakazuje. "Jedenásť rokov som žil s tetou, bola učiteľkou angličtiny, preto som sa solídne naučil tento jazyk. Nemám za sebou žiadnu školu, dokonca som v Iraku nevlastnil žiaden preukaz. Nemohol som. Polícia chodila do domov, hľadala ľudí s inými názormi, neraz ma chytili a zmlátili. Keby som chcel študovať, či vlastniť preukaz so svojou identitou, úrady potrebovali potvrdenie armády a polície, že nik z mojej rodiny nebol zavraždený, nebol na čiernej listine," vysvetľuje Ahmed, ktorý sa spoločne s tetou čoraz viac pohrával s myšlienkou utiecť. "Problém bol v tom, že tetu volala k sebe rodina po manželovi z Iránu, ja som tam však nemohol. Keď sme počuli, že čoraz viac ľudí uteká, skontaktovali sme sa s istým mužom. Ten povedal, nie je problém. A udal cenu. Chcel som ísť do hociakej bezpečnej krajiny, teta do Iránu. Požadoval minimálne šesťtisíc dolárov. Predali sme teda dom. Povedal, máte peniaze - robím všetko. Nasadil nás teda do kamiónu, v ktorom sa nás tiesnili 70. Stáli sme na špičkách, nemohli sme poriadne dýchať. Ešte v severnom Iraku som vedel, kde sa nachádzame, odtiaľ už nie."
Cesta na slobodu sa niesla v znamení útrap a neustáleho čakania. "Neviem koľko trvala. V noci otvorili dvere auta, vysadili nás pri nejakom dome, kde sme strávili aj dva mesiace. Občas prišli a doniesli stravu. Otázka znela, prídu - neprídu, dnes, zajtra... Prevádzači mali na hlavách kukly, niektorí boli ozbrojení. Jeden z mužov bol veľmi chorý. Kričal, že chce zomrieť. Prišiel k nemu jeden z prevádzačov, priložil mu zbraň k spánku a povedal, ak nezmĺkneš tak prišla tvoja hodina."
Po ceste niektorí z utečencov vystúpili, iní zas pristúpili. Ahmed vystúpil až na "konečnej" hoci netušil, kde je. "Auto naraz v noci zastavilo a povedali nám vystúpte. Už nás veľa nebolo. Pýtal som sa kam mám ísť, oni na to, kam chceš, utekaj. Pobrali sa a odišli. Nevedel som, kde som, pýtal som sa ľudí v pohraničí, oni už tušili o čo ide. Vraveli Slovakia. Pýtali sme sa na políciu, tí okamžite privolali kolegov z harničnej a cudzineckej polície," líči svoj osud mladý muž, ktorý už solídne rozpráva po slovensky. "Boli sme na ulici asi šesť hodín, potom prišli pre nás autobusom a odviezli nás na policajnú stanicu. Tam sme strávili noc. Následne sme strávili týždeň v záchytnom tábore v Adamove, nasledoval mesačný pobyt v karantnénnom tábore. Tam nás kompletne zdravotne vyšetrili. Určitý čas som strávil v pobytovom tábore v Brezovej pod Bradlom. Keď mi udelili azyl, dostal som sa prostredníctvom Spoločnosti ľudí dobrej vôle do Košíc na sklonku uplynulého roka."
Ahmed si z Iraku so sebou nedoniesol nič, vraj preto, aby ho na základe nejakej fotky náhodou neidentifikovali Saddámovi muži. Momentálne žije v azylovom dome v Košiciach. Z OSN mu dali výpomoc 25-tisíc korún, za čo si kúpil chladničku, posteľ a televízor. Už po niekoľkých dňoch pobytu však zistil, že sa situácia dramatizuje. "Nemôžem pracovať, pretože zatiaľ neovládam dokonale jazyk. Som prihlásený na úrade práce, kde sa chodím hlásiť. Sociálna dávka je však malá a nepokryje mi ani výdavky na bývanie, nie to ešte na stravu. Stretol som ale veľa dobrých ľudí, ktorí mi pomáhajú. Hľadám si prácu, chcem si urobiť maturitu a študovať medicínu. To bol stále môj sen."
Mladík je síce šťastný, že Saddáma Američania zlapali, no ako hovorí, Irak ho už veľmi nezaujíma.
"Zažil som tam veľa zlého, nikdy sa tam nechcem vrátiť. Už sa o to veľmi nezaujímam."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
