platňou, nazvanou Veci čo sa dejú. Album bol "vonku" len pár týždňov a už utŕžil Zlatú platňu nielen u nás, ale i u našich českých susedov. Prirodzene, že práve platňa, no nielen ona, bola hlavnou témou nášho nedávneho rozhovoru.
Po meditatívnom a zádumčivom Pelikánovi je na svete nová, tvoja štvrtá platňa Veci čo sa dejú, z ktorej srší radosť a uvoľnenie. Vďaka čomu tento posun, kam si sa dostala a čo všetko sa za ten čas stalo?
"Myslím, že i ja, i ľudia v kapele už cítili, že veci vypovedané na Pelikánovi sú za nami a prišiel čas na uvoľnenie. Čoraz viac sme si vychutnávali koncerty, celé to dianie okolo a práve to sme chceli preniesť na novú platňu. Aj keď je svojím spôsobom pokojná, má vlastnú neopakovateľnú energiu, podobne ako zvuk, ktorý si chlapci v kapele už časom vytvorili. Veľmi mi záležalo na tom, aby všetky devízy i nedokonalosti nášho 'soundu' boli na platni zachytené naživo."
Dnes kde kto najmä v hudobnej branži vyplakáva, ako to strašne nejde. Vďaka čomu sa ti darí udržať si svoj typický nadhľad, dokonca sa vieš na tom všetkom ešte zabávať?
"Mám pocit, že ak človek sleduje ľudí, ktorí sú vonku, ich koncerty a tvorbu ozajstných hviezd, veľmi rýchlo mu dôjde, že tu jednoducho nie je nad čím sa trápiť. Musíme akurát veľa veľa pracovať, stále treba cítiť istú pokoru, to je pravda, ale nie sa zamotávať do bezvýznamných maličkostí a utápať sa v tom, ako je všetko nanič. Stačí, keď niekto urobí dobrú skladbu, dobrú platňu, raz sa to musí zlomiť, proste to musí fungovať."
Máš za sebou štyri platne, každá je iná, prekvapuješ samu seba svojím vývojom?
"Pre mňa je to dobrodružstvo. Teším sa na to, čo príde, nechávam to voľne plynúť, prichádzajú ku mne inšpirácie, ktoré sa snažím čo najlepšie využiť. Nedokážem povedať, kam to celé smeruje, to neviem, mojou istotou alebo zárukou je môj dobrý pocit. Zo skladby sa musím tešiť, ináč to nechávam tak. Neviem, či stavať na pocite je dostatočné, alebo nie, ale pre mňa je veľmi dôležité, aby ľudia cítili, že moja hudba je ozajstná, aby verili tomu, čo spievam."
Aby sa človek zlepšoval, musí byť so sebou neprestajne nespokojný. Ako si na tom ty, na koľko veríš svojmu hlasu?
"Snažím sa učiť každý deň nové veci. Som otvorená všetkému, aj kritike aj iným vplyvom. Mám rada otvorených ľudí, ktorí mi na rovinu povedia čo a ako, som rada, že sa s nimi môžem poradiť. Kritika je nesmierne produktívna vec a ak je oprávnená, človek ju prijme a zareaguje na ňu, musí sa posunúť."
Sama si sa učila orientovať vo svojom hlase, ináč spievaš na prvom albume iná si na poslednom...
"...to nepríde zo dňa na deň, treba jednoducho veľa spievať, veľa sa učiť, skúšať tie najšialenejšie hlasové polohy od opery po rap. Keď sa hýbeš v extrémoch, svoju cestu si ľahšie nájdeš. A hlavne sa netreba báť. Veľa ľudí sa bojí. Bojí sa ísť do niečoho, čo nepoznajú. Ja sa s tým hrám, nemám problém robiť recesie a zasmiať sa sama na sebe. Na koncerte sa to potom dá využiť, zašaškuješ, výjde to, si rada ty i ľudia. Treba byť uvoľnený."
Svojho času si koketovala s francúzštinou, máš ešte ambície spievať v tomto jazyku?
"Spievala som zatiaľ jednu anglicko-francúzsku vec od Daniela Lanoea. Francúzština je nádherná, no momentálne mám víziu venovať sa veľmi veľa najmä angličtine, hlbšie sa ponoriť do anglických textov, porozumieť ich poetike. Aby som neskĺzavala do bežných, zaužívaných fráz, čo robím dosť často. To ma trochu mrzí, preto by som chcela čo najviac písať v angličtine, no francúzština stále zostáva mojím nedosiahnutým cieľom."
O tvoju hudbu prejavili záujem i za našimi hranicami, ako to vyzerá?
"Dosť reálne. A záleží len na mne. Firma Warner prejavila záujem o vydanie mojej platne pre Európu. Ako to bude, to ešte neviem. Začíname teda od začiatku. Myslím, že to bude dlhší proces, očakávam, že to pôjde pomaličky, ale energie mám zatiaľ dosť, takže sa na to naozaj teším."
Hráš na gitare, nechceš sa na koncertoch sama sprevádzať?
"Na gitaru hrám lepšie, keď som sama doma, ako verejne pred ľuďmi. Pred nimi mám stále ešte rešpekt. Ale to isté som mala i so spevom, spočiatku som to na pódiu len okukávala, ani som sa nepohla, bola som presvedčená, že keď sa pohnem, niečo zabudnem. Dnes mi už tréma veľa nehovorí, nemám prečo sa báť. Idem na pódium s radosťou."
Skladba Na čiernom koni je silne poznačená ľudovým motívom, máš vzťah k folklóru?
"Keď som bola malá, na základke som chodila na spev. Jedna učiteľka mi tam z Matice nosievala staré spevníky plné dosť ťažkých balád, ktoré som sa učila spievať. Vo mne ten folklór odjakživa existuje, podľa mňa je slovenský folklór nádherný. Veľa ľudí využíva svoj folklór v pop music a nám sa to podarilo možno aj preto, lebo sme to neplánovali. Mala to byť indická skladba, z ktorej sa vykľula slovenská ľudovka s balkánskym nádychom. Ale folklór ma láka. Konkrétne v baladách som sa vždy vedela nájsť, doteraz sa mi páči niečo nedopovedané. Keď som ako decko videla Ivu Bittovú alebo Zuzanu Homolovú, bola som unesená, dokonca som sa až bála tej ich silnej interpretácie. Dnes, keď sme obklopení touto igelitovou kultúrou, ma posolstvo balád čoraz viac láka."
Ty sama si realistka, alebo sa nechávaš ovplyvňovať predtuchami, snami, svojou intuíciou?
"Ani veľmi nie, ale rada si uvedomujem, že nejaký šiesty zmysel v niektorých ľuďoch existuje. Čo sa týka mojej intuície, absolútne sa na ňu spolieham. Jasné, že ma už i sklamala, ale tých okamihov, kedy to vyšlo, bolo omnoho viac. Dnes už viem, že prvý pocit je najdôležitejší. Nie som nejaký mystický človek, ale ani realista, som niekde medzi tým, fungujem na svojom vlastnom leveli."
Ako si prežila posledné dni minulého roku?
"Klasicky doma s mojou rodinou v Martine. Nič som nerobila, len pozerala rozprávky, jedla dobroty od mojej mamy a bavila sa s bratovými deťmi."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
