Vianočného koncertu Malého princa vo Véčku. Publikom na Wabiho nezabudlo a ovácií sa nedočkala iba Rosa na kolejích, ale všetky piesne. Po vystúpením sme sa s týmto známym pesničkárom porozprávali.

Naposledy, keď ste tu boli, ste mali novinku Valašský drtivý styl. Chodili ste pravidelne na Festival dobrej hudby - Sigord, no potom ste sa odmlčali. Čo sa medzitým udialo?

- Po Valašskom drtivom style sme vydali ďalšie cédečko, ktoré nie je mojim počinom, ale kolektívna záležitosť. Volá sa Nech svět, ať se točí dál, hral som z neho aj na tomto koncerte jednu pesničku. Na tom CD sú pesničky, ktoré všetky napísal, prípadne aspoň otextoval Mirek Jaruš zvaný Skunk. On je autorom takých populárnych vecí ako Jižní eskadrona, či Kříž z plastiku. Cédečko sa výnimočne podarilo, tvrdím, že tam hrá toľko skvelých hudobníkov, že ani ja som im to nedokázal pokaziť. Okrem iných tam hrá v asi piatich skladbách na ústnej harmonike známy Američan Charlie McCoy, takže takéto zázraky sa podarili. Čo sa ešte udialo? Prestal som hrať divadlo, pretože niekedy v apríli bola derniéra. Takže hrám z toho len tie pesničky a pozvoľna chystám novú platňu. Chcel by som ju začať točiť v novembri budúceho roku. Inak, ja už toho veľa nechystám, som rád za každý deň, kedy žijem.

???

- Každý by mal byť rád za každý deň. Beriem to tak, akoby mal byť posledný. Keď človek žije takto, tak ho nič nemôže prekvapiť.

Sú medzi českým a slovenským, či špeciálne východoslovenským publikom výrazné rozdiely?

- Až tak veľké rozdiely by som v tom nehľadal. Je však pravdou, že tu je vždy búrlivá atmosféra, čoho sa v Čechách človek tu a tam tiež dočká, ale tam sa toľko nechľastá.

Bol to jeden z dôvodov, prečo ste tak dlho nehrali v Prešove?

- Aby som to vysvetlil... Prosím vás, hrávam dosť sporadicky. Keďže mám pomerne málo nových piesní, tak nestihnem urobiť nový program a hrám stále tie isté veci. Preto vždy musím určitý čas počkať, kým ľudia zabudnú čo som vlastne hral a aby potom hovorili - to je niečo nové.

Nech prídete s čímkoľvek, tie dve, tri staré hitovky aj tak zahráte, aj keby ste nechceli...

- No, ja s tým počítam. Lepšie povedané, je veľkým šťastím, že tie dva, tri hity, ktoré ľudia stále chcú, sú chvalabohu také, že sa dajú hrať stále. Keby som tu mal hrať Holky z naší školky po 1508-krát, tak by som sa z toho asi obsypal.

Ako budete tráviť Vianoce?

- Doma, kde inde. Máme už taký úzus. Doma máme veľkú kuchyňu a veľký stôl, ktorý keď ho doviezli, tak môj skorošvagor povedal: ´Škót by pri tomto stole prehlásil, že sa na ňom môže, nedajbože, najesť až deväť ľudí´. Takže sa kompletne celá rodina zíde u nás a ničím sa to nelíši od bežných Vianoc kohokoľvek iného. Kapor, rybacia polievka, deti chcú aby sme už konečne zazvonili a my sa stále babráme s kaprom. Pamätám si presne, čo tí chlapci zažívajú, i keď teraz sa tvária, že nie, lebo jeden vylieza z puberty a druhý sa do nej úspešne rúti. Všetko to súvisí s atmosférou, keďže sme tam všetci, máme na seba čas, môžeme sa rozprávať, teda to nie je iba o darčekoch.

Akú muziku počúvajú synovia. Idú vo vašich šľapajách?

- Starší syn, to je taký počítačový maniak. No, maniak nie, ale skrátka sa týmto zaoberá a hodlá sa tým živiť. Študuje strednú školu výpočtovej techniky. Počúva ska a podobné veci, ktorým my sme súhrnne vraveli "tuctucárny". Na druhej strane, teraz som počul, že mu dlhú dobu šiel z počítača soundtrack z filmu Kill Bill. Mladší syn hrá na gitaru, ktorú som mu zaobstaral, naučil ho štyri základné akordy a zveril ho strýkovi Dvořáčkovi, lebo koniec - koncov, kto má učiť, než ten, kto to vie?

Sú deti vašimi hudobnými kritikmi?

- Ak mám byť úprimný, tak musím povedať, že ich moja hudba nezaujíma. A ja sa im nečudujem. Pravda je tá, že ten mladší začínal na tatínkovi, vie zahrať moje pesničky, no potom sa výrazne "prekabátil".

A čo vy hovoríte na muziku typu Kabát, čerstvého Zlatého slávika?

- Ale ja ich mám rád a naviac Pepa Vojtek je slušný, skromný človek. Fascinuje ma, že oni si píšu texty priamo v štúdiu. Taký verš - chodil by som s ním štrnásť dní a nakoniec by som ho vyhodil: "Víte jak to bolí / bejzbolovou holí / to si potom ženská zvykne na cokoli." To je proste esencia života (smiech). Teda Kabáti mi nevadia, pravdupovediac, ja doma folkáčov veľmi nepočúvam. Keď už sa stane, že si pustím disk, tak je to buď relaxačná muzika, ktorú som si doniesol z Austrálie, alebo si púšťam rockerov. Beatles, Springsteena, R. E. M., či svojich miláčikov ako Willie Nelson, Chris Kristoferson, Leonard Cohen, ešte by sa ich našlo. Alebo tu a tam klasiku.

Väčšina rockových kapiel sa rozpadáva, potom zas dáva dokopy, vy ste stále so svojou kapelou, teda Milošom Dvořáčkom. Nemáte ešte ponorkovú nemoc?

- Ale máme, ale už s ňou vieme zachádzať. Samozrejme, že jeden druhého čas od času štveme. No poznáme sa roky rokúce, spolu hrávame osem rokov a vieme, kedy má ten druhý ustúpiť. Nemáme nejaký úzus, matematický model, že ty teraz a ja potom, ale dokážeme byť tolerantní. Myslím, že už takto vydržíme do dôchodku.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári