Košiciach. Po predstavení Horor v horárni, na motívy Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy, sme sa na následnej recepcii, pri vínku porozprávali nielen o Hviezdoslavovi.

Bojíte sa pri hororoch?

"Nepatrím medzi obdivovateľov hororov. Je to zvláštny žáner, ktorému veľmi neholdujem, horory pozerám málo. A nie preto, že mi z nich naskakujú zimomriavky. Zisťujem, že sa už akosi bojím čoraz menej. Asi je to vekom. Ale z niektorých vecí strach ešte mám. Napríklad zo zdravia. Aby ma nesklamalo."

A čo horory v horárňach?

"To je už iná reč. V tejto hre, ako i v samotnom diele od Hviezdoslava nie je záver Hájnikovej ženy vôbec vyriešený. Kto vlastne začal tento historický spor? Celé predstavenie sa krúti okolo tohto problému. Snažíme sa mu prísť na koreň. Myslím si, že takéto zoznamovanie sa so slovenskou klasikou je pre mladých, ktorí to majú za povinné čítanie, omnoho prístupnejšie. Niekedy človek sám nevie, o čo vlastne tomu básnikovi šlo. Vtedy bola taká doba a tak treba tieto hry prerábať do našej reči, aby boli zrozumiteľnejšie."

Vy ste sa za mlada tiež takto horko ťažko prehrýzali klasikou?

"Cez Hviezdoslava sme sa prebíjali na strednej a nemali sme pokoja ani na vysokej škole. Aj keď niektoré veci týchto klasikov sa nám zdajú s odstupom času smiešne, je to jeden úžasný básnik, ktorý si zaslúži našu úctu."

Ste vášnivý hubár, bolo toho roku dosť do vianočnej kapustnice?

"Skoro nič. Úroda bola veľmi úbohá. Vybral som sa za nimi až do Tatier. Tam, kde sme vlani nazbierali každý deň i dva koše, nebolo teraz absolútne nič. Dokonca ani zlé huby. Ale minulý rok sme si nazbierali dosť, tak snáď niečo zvýši zo zásob."

Vraj sem tam držíte diétu, je to vo vašom prípade nutnosť alebo len nátlak okolia?

"Nie, ja mám trošku zvýšený cukor a tak je diéta mojou zdravotnou potrebou."

Ste herec. Robieval ste svojimi deťom Mikuláša?

"Áno, už keď som bol dieťa ja, doma sa to robievalo, hoci za socializmu bol Mikuláš dosť sprofanovaný a zamieňaný za Dedov Mrázov a kadečo iné. Som už starý človek, ale pamätám si, to sa písali štyridsiate roky, ako sa vždy šiesteho ktosi v dome vyobliekal za Mikuláša, podelili sa anjelské a čertovské funkcie a bola zábava. Hoci teraz už majú moje deti cez tridsať rokov, tradícia sa dodrživa. Donesú si topánky k nám do okna a hoci ja si ich tam nedávam, moja žena vždy obdarí aj mňa."

Kedy ste prišli o ilúziu, že darčeky nenosí Ježiško?

"Viete, ja som mal otca policajta, tak sme väčšinou pod stromček dostávali zelené šále a rukavice presne vo farbe jeho uniformy. A to aj dieťaťu dojde, že také veci nenosí Ježiško. Naša ilúzia sa veľmi skoro rozplynula, keď im zmenili uniformy na modré a v ten rok sme dostali modré šály a rukavice. Najhoršie na tom bolo, že sme museli predstierať radosť, aj keď to boli dobré, teplé rukavice."

Ako oddychujete? Pri vínku v spoločnosti?

"Už ani ta nerád chodím. Viete, už mám strašne veľa prežitých posedení. Ono sa to začne po čase opakovať. Tak už som najradšej doma, vyzlečiem sa do trenírok, v obľúbenom kresle, v pohodlí domova si doprajem dve deci vína, pokecám si ľuďmi, s ktorými si mám čo povedať a idem spať. To robím najradšej. Niekedy som sa dokázal úplne stratiť z dohľadu na niekoľko dní, ale to už je druhý extrém, už ani to nerobím."

Ste značne rozlietaný človek, plánujete si dôchodok? Čomu všetkému sa budete venovať, keď už na to bude konečne čas?

"Ja by som už rok mal byť v penzii. Ale ešte ma čaká sedem veľkých inscenácií v národnom divadle, takže mi zatiaľ nehrozí niečo podobné. Ale keď už budem v tej penzii a bude sa z nej dať aj vyžiť, človek si musí najprv od seba poriadne oddýchnuť. Aj to sa musí vedieť."

Svojho času ste vinárčili...

"Áno, dostal som do prenájmu rodinný vinohrad. Povedal som si, dobre, skúsim to, hoci som nikdy pred tým nevinárčil. Urobil som víno a ten môj švagor mi hovorí, že to je najlepšie víno, ktoré tam kedy kto urobil. A to je ohromná vec, ak vás pochváli niekto, kto vyrába víno 25 rokov."

Vyštudovali ste za zubného laboranta, aj sa vám to v živote niekedy hodilo?

"Nie nikdy. Moje remeslo vyžaduje prax, predsa len, je to umelecká robota. Ale zubári ma nemôžu len tak oblafnúť a ´nainštalovať´ mi do úst hocičo."

Už vás niekedy prekvapili vaši diváci?

"Niektorí sú dotieraví, nájdu sa i drzí, ale ja si z toho veľa nerobím, viem ich veľmi rýchlo poslať do materinej konte a ukončiť dialóg. Hoci som v zásade ľudomil, občas, keď sledujem vedomie tohoto národa, príde mi veľmi smutno. Ale našťastie mám veľmi dobrých kamarátov, ktorí ma z toho vedia rýchlo dostať. Dokážeme spolu vyletieť desať metrov nad ten problém, vysmejeme sa mu a ide sa ďalej. Je to veľmi dôležité. Ak by mi mala zostať nejaká depka, to už ani neprichádza v úvahu."

Vaše radosti?

"Môj vnúčik Šimonko, ktorý už bude mať rôčik. Je to skvelý chlapec. So ženou máme tri deti a mne odrazu dochádza, že som si ani poriadne neuvedomoval, aké je to nádherné, venovať sa im keď sú malé. Tento vnúčik mi to vynahrádza. Je to také slniečko, dáva mi neskutočne veľa dobrej energie. On sám je tak pozitívny, vnímavý, veselý človek... Počúva môj hlas a dokáže sa pri ňom úplne ukľudniť. Kým je pri mne je mimoriadne dobrý, na to príde moja dcéra Zuzana, ktorá je veľmi bláznivá. Ona mu tancuje, robí opičky a on po nej všetko opakuje. Začne sa blázniť a nedá sa ani chytiť. Keď sa mi to podarí, posadím si ho na kolená a začneme sa rozprávať, hovorím mu veľa vecí, on sa upokojí, započúva a vtedy je krásny. Teším sa, ako mu budem rozprávať vymyslené rozprávky na dobrú noc, tak, ako svojim deťom kedysi."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári