nepredstaviteľné. Pred 59 rokmi počas Slovenského národného povstania bojoval s nasadením vlastného života za to, aby sme dnes mohli žiť v mieri a napríklad aj teraz ozdobovať vianočný stromček a tešiť sa z darčekov, ktoré pod ním nájdeme.
Pre onedlho už 82-ročného rodáka z Bačkova v okrese Trebišov sa "povstalecká história" začala už po vzniku Slovenského štátu v roku 1939, keď bol ešte ako študent zapojený do ilegálneho odboja. V dome rodičov známeho "novembrového" aktivistu Fedora Gála v Partizánskej Ľupči pracoval ako účtovník, pričom spolu v ním tam bola napríklad zamestnaná aj budúca známa herečka Magda Balíková. Popri tom ako spojka absolvoval mnoho kilometrov "turistických" pochodov, počas ktorých nosil účastníkom odboja v batohu najmä proviant. Po vypuknutí SNP ho niekto nemusel dlho prehovárať, aby odišiel do hôr k partizánom, kde bol členom skupiny "Za oslobodenie Slovanov."
Z hlavného štábu Povstania v Banskej Bystrici dostali príkaz obsadiť horný Liptov a Poprad. Lenže oproti pôvodným predpokladom sa sovietskym a našim vojskám nepodarilo tak rýchlo preraziť nemeckú obranu na Dukle a ich príchod na Slovensko sa tak oneskoril. Tým sa museli revidovať aj plány povstaleckých veliteľov. Aj jeho skupina pod velením nadporučíka Krzysteka sa z Popradu musela stiahnuť až k Bielemu Potoku pri Ružomberku. V tejto osade sa im takmer dva mesiace podarilo odrážať útoky veľmi dobre vycvičenej nemeckej armády, aby nemohla prejsť cez horský prechod Donovaly. Presile sa bránili až do konca októbra 1944, keď sa museli stiahnuť do Železného, čo je kúsok od kúpeľov Korytnica.
Medzi zhruba 600 bojovníkmi bolo takmer polstovky východniarov a členovia 2. paradesantnej brigády. Z ústredia od generálov Viesta a Goliana dostali rozkaz presunúť sa na Oravu. "Rozhodli sme sa, že pôjdeme smerom na západ cez Staré Hory, Tureckú a hrebeň Veľkej Fatry do Gaderskej doliny. To nás vlastne zachránilo. Väčšina členov našej brigády totiž išla na východ, avšak tam boli Nemci a pochytali ich. Nie však do zajatia, ale koho našli, rovno zastrelili. Vtedy bola taká doba... My sme s veľkými ťažkosťami prešli až k rieke Turiec. Mali sme aj kone, lenže rieka bola rozvodnená, dostali sme sa do ostrej nemeckej paľby a bombardovali nás aj ich lietadlá. Vtedy sme sa rozhodli, že nepôjdeme na Oravu, ale zostaneme v Gaderskej doline. Z celej skupiny sme zostali len šesťdesiati. Išli sme na koniec doliny, keď sme prešli tri horárne až ku Kráľovej studni. Nemci ich okamžite vypálili, zrejme by išli aj ďalej a našli by nás. Lenže práve vtedy napadol čerstvý sneh, ktorý zakryl všetky naše stopy. Mali sme šťastie...," spomína si Vojtech Záhorský, ktorý bol za statočnosť odmenený Radom SNP a vo svojej zbierke má napríklad aj najvyššie československé vojnové vyznamenania ako Vojnový kríž 1939, rad Za chrabrosť, či viaceré ocenenia z Česka, Ukrajiny a bývalej Juhoslávie.
Niekoľko týždňov potom žili v zemľankách, ktoré si sami vykopali. Najväčší problém im robila treskúca zima a sužoval ich aj hlad. Nepomohlo im, ani keď zastrelili medveďa. Postupne im vďaka nekvalitným čižmám začali omŕzať aj nohy. Aj napriek nebezpečenstvu im nezostávalo nič iné ako zísť z hrebeňa Veľkej Fatry do doliny. Prešli aj okolo horskej chaty na Kráľovej studni, ktorú Nemci pre istotu taktiež vypálili. 16. decembra sa rozdelili s tým, že na Nový rok sa stretnú. V. Záborský spolu s ďalšími bojovníkmi sa spustili do osady Rybô, kde sa oňho postarala rodina Babajkovcov. Po dlhých týždňoch v horách si konečne mohol ľahnúť aj do postele a poriadne sa najesť...
Najviac mu utkvela v pamäti tamojšia domáca špecialita štarc, čo bolo jedlo na spôsob bryndzových halušiek. V spomínanej osade sa ukrývali aj traja poslanci vtedajšej Slovenskej národnej rady a chvíľu tam dokonca pobudol aj niekdajší prezident ČSSR Gustáv Husák. Pomáhali im aj ďalší obyvatelia z osady, napríklad vtedy mladé dievča Vierka Čunderlíková pravidelne chodila po lieky do Starých hôr. Nemci našťastie prišli len do Jelenca, čo bola osada 4 km pod Rybôm. Ďalej už našťastie ich kroky neviedli. "Keby nás našli, okamžite nás všetkých spolu s tými, čo nám pomáhajú, zastrelia a osadu vypália..." To sa ale našťastie nestalo, a tak Vianoce mohli všetci prežiť relatívne pokojne v rodinnom krbe Babjakovcov.
V. Záborský každý rok presne 24. decembra oslavuje aj svojej narodeniny. Najväčší darček, ktorý na svoju "dvadsaťdvojku" dostal, bol príchod jeho sestry bývajúcej na Západnom Slovensku do osady. Rodina jej poslala pohľadnicu a ona ho tam aspoň na jeden deň prišla pozrieť. Na zasnežený Štedrý deň si všetci posadali okolo vianočného stromčeka, dali si kapustnicu ako aj za kalíštek ostrejšieho, no na viac nebola chuť. "Prial som si, aby takéto Vianoce boli posledné. A budúce sme už prežili v slobodnej krajine..."
Po Vianociach 27. decembra už uzdravený Vojtech so spolubojovníkmi odchádza späť do hôr. Tam sa hlási k skupine Pomstiteľ, ktorej veliteľom je major Moroz, kde sa stal kapitánom 4. roty. Jej hlavným poslaním boli sabotáže a diverzantské akcie proti Nemcom. "Prelom Silvestra a Nového roka bol pre nás úplne normálny deň. Stále sme hliadkovali, na oslavy nebol čas a dokonca sme si na príchod Nového roka ničím nepripili. Usadili sme sa na Jelenskej skale. Zabezpečovali sme, aby Nemci nedostali zbrane a svojich vojakov cez Harmanec. Prepadávali sme ich kolóny, vyhadzovali do povetria železničné tunely a ničili mosty, aby ich okupanti nemohli využívať. Mali z nás veľký strach, lebo sme v tom boli veľmi úspešní."
Vo februári sa potom spojili s viacerými partizánskymi skupinami a spoločne založili Smrť fašizmu majora Petrova. Zo svojej základne na Balážoch pri Banskej Bystrici aj naďalej "podkurovali" fašistom a spôsobovali im ťažké straty. V polovici marca 1945 dostali príkaz na odchod v ústrety sovietskym vojskám. Spolu s ďalšími brigádami majora Volkova a Petrova prešli z Balážov cez Kalište na Donovaly. O deň na to Nemci vypálili osadu Kalište, v ktorej prebývali... Cez Donovaly a Chabenec sa napokon po dlhých peripetiách prebili až na oslobodené územie pri Lome pod Ďumbierom, kde sa stretli so sovietskymi a rumunskými vojskami.
Po skončení vojny ho zadelili do 1. československého armádneho zboru a odvelili do školy pre dôstojníkov v zálohe v Poprade. Veľkej pocty sa mu dostalo na 1. mája, keď tam pochodoval pred česko-slovenským prezidentom Eduardom Benešom. Od oslobodenia žije v Košiciach, kde bol najprv tajomníkom Zväzu Partizánov. Potom ako ekonóm pôsobil v rôznych hospodárskych funkciách najprv v Pozemných stavbách a potom v Kerku. Bol podpredsedom Ústrednej rady Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov i predsedom Krajského výboru. V súčasnosti šéfuje Mestskému výboru SZPB v Košiciach a pred dvoma rokmi dostal od primátora "Cenu mesta Košice" za významný prínos pre rozvoj mesta.
Aj tento rok si V. Záhorský spolu s manželkou, ktorú mimochodom spoznal počas SNP, sadnú k prestretému vianočnému stolu. Obe ich dcéry, ktoré sa vydali do Kanady, ich síce spolu s vnukmi pozdravia len telefonicky, no už teraz sa tešia ako sa o rok spolu stretnú. Dedko sa s nimi rád podelí aj o zážitky z vojnových čias, ktoré väčšina z nás pozná už len z filmov a kníh. Našťastie, už 58 rokoch žijeme v mieri.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
