Hegerovej, po malej prestávke opäť začal tvoriť v tandeme s textárom Michalom Horáčkom. Čoskoro sa vraj môžeme tešiť na nový album, prezradil mi, keď som ho vyrušila v hereckej šatni Štátneho divadla. Muž s povesťou buldozéra ženských sŕdc, ma prijal s odzbrojujúcim úsmevom. Na rozhovor pristúpil ochotne, hoci bol očividne unavený z cesty. Spoločnosť mu robila pätnásťročná dcéra Kamila, ktorá býva s mamou v Bratislave. Detí má Petr Hapka šesť, s niekoľkými matkami. A s každou vychádza dobre. Funguje to vraj spoľahlivo. S prvou ženou je kamarát celých tridsať rokov.

Boli ste už v Košiciach?

- Bol som raz. Kedysi, asi tak pred osemnástimi rokmi.

Máte na to spomienky?

- Veľmi nie. Za prvé som myslel, že je to len nejaký recitál a je to nakoniec veľavážený koncert. A tiež som nevedel, že Košice majú také nádherné staré mesto. A to sú dve veci, ktoré na mňa zatiaľ najviac zapôsobili. Inak nič moc, lebo na mňa lezie chrípka. A je mi stále zima.

Na tomto koncerte ste sa opäť stretli s Janou Kirschner, pre ktorú ste napísali nádherný duet, robili ste aj pre Szidi Tóbias, pre Richarda Mullera. Rád spolupracujete so slovenskými speváčkami a spevákmi.

- Aby som povedal pravdu, nerozlišujem to. Som Čechoslovák. Ešte stále som neprišiel na to, že sme dva národy.

Pre Janu Kirschner vraj opäť čosi pripravujete.

- Áno. Ale to sú náhody. Ja píšem pesničky sám za seba a pre seba a potom sa iba pozerám, komu sa budú hodiť na telo. Takže to mám naopak. Nepíšem pre ľudí ako takých, lebo s tým nemám dobrú skúsenosť. Najprv je text, potom hudba a nakoniec hľadáme interpreta. Tak to má byť. Samozrejme, niekto píše na objednávku, ale to je už inak. Toto je pre mňa najlepšie. Občas si zavolám aj dvoch-troch spevákov a potom si vyberiem. To však nie je boj. Je to vždy spolupráca.

Blížia sa Vianoce, rodina chce byť spolu. Ako si to zariadite, aby ste mohli byť so všetkými deťmi?

- Nemám problém. V čase Božieho hodu sa vždy všetci stretneme. Mám šťastie, lebo matky mojich detí sa spolu nehádajú. Takže vôbec nie je problém, aby sme boli všetci spolu. Vianoce sú návštevná záležitosť. Ale ja si k sebe svojich ľudí púšťam vždy. Všetky moje ženy a deti môžu ku mne kedykoľvek prísť.

Po menšej prestávke vraj opäť pracujte s Horáčkom...

- Píšeme novú platňu, ktorá sa volá Kto by sa pozeral naspäť. A predvečerom sme na ňu nakrútili prvú pieseň s nestarnúcou Hankou Hegerovou. Museli sme sa ponáhľať, lebo to bude zároveň aj záverečná pieseň seriálu Náměstíčko, ktorý teraz skončili nakrúcať v ČT. Takže je to všetko prepojené.

Pani Hegerová je vaša múza?

- Naše priateľstvo s tajomstvom trvá už viac ako štyridsať rokov. Nikdy sme spolu nič nemali, pretože náš vzťah vznikol prostredníctvom hudby. Poznal som ju už ako hviezdu. Mal som sedemnásť a ona 30 rokov. Dodnes si vykáme. Vážim si ju.

Pre seba ste si niečo na novú platňu napísali?

- Pre seba nie. Rozhodne tam zase ešte bude Szidi Tóbias a chcel by som, aby tam bol znovu Richard Muller a celá tá moja partia.

Čo vám robí v hudbe radosť?

- Mám rád umenie, keď je pravdivé. A poznám to inštinktom. V hudbe je to rovnaké. Nedávno som počul prenádhernú barokovú vec a hovoril som si: "Ježiš, toto nepoznám, kto to len môže byť." Bol som potom úplne paf, keď hlásili, že to bola predohra k akejsi Salieriho opere. Chudák Salieri, všetci ho ohovárali kvôli Mozartovi. Dvesto rokov nespravodlivo trpí, hoci písal geniálnu hudbu. To je hrozná krivda.

Prirovnali ste raz tvorenie hudby k láske.

- Áno. Mám k hudbe rýdzo ľúbostný vzťah. Ja sa totiž musím do hudobného motívu najprv zamilovať. Musím a chcem tú lásku prežiť, znova a znova. Až potom sa ju odvážim zahrať Horáčkovi.

Máte teda vzťah ku krásnej hudbe, k ženám, žijete v nádhernom starom dome s tridsiatimi mačkami.

- O dome radšej nehovorme, to je návod pre zlodejov.

Ste zberateľ?

- To áno. Zbieram obyčajné veci. Napríklad, keď natrafím hoci na nezmyselnú ceduľu, na ktorej je napísané: "Nepíšte po streche". Inokedy je to zas brúska na žiletky z tridsiatych rokov alebo trebárs kytica, ktorú som dostal k nejakému koncertu a mám na to takú peknú spomienku, že si ju zavesím do garáže pod strop a už nikdy nevyhodím. Takže aj absolútne nezmysly majú pre mňa ohromnú cenu.

Čo by ste nikomu neodvolili?

- Keď mi na ľuďoch niečo lezie ne nervy, prestanem sa s nimi stýkať. Väčšinou to tak býva. A keď je to profesné, tak to obmedzím na najmenšiu možnú mieru.

Čo výtvarné umenie?

- Mám ho nesmierne rád. A zistil som, že väčšinou slávni umelci majú väčšiu pravdu, než tí neznámi. To je pravda.

Podobný pocit mám aj v živote, tí ozaj veľkí majú vždy čo povedať. Bezvýznamní naopak.

- Oni nevedia, čo by povedali. A pritom na tom vôbec nezáleží. Tí najväčší majstri maľovali úplné čriepky, alebo obyčajný výjav ako baba sedí a láta pančuchy. Pre niekoho to nie je žiadny námet. Ale keď to namaľuje majster, zoberie vás to, až žasnete. A to je vo všetkom. Nezáleží na motíve, na téme. Ak je niekto veľký, urobí tému aj z toho, že sa rozbil jogurt.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári