pod režijnou taktovkou Romana Poláka. V pauze medzi dvomi predstaveniami sme sa porozprávali čo nové.
Na čo sa najbližšie tešíte?
"Na premiéru u nás v Astorke, ktorá bude už teraz 12. decembra. To mi padne veľký kameň zo srdca. Hrám dosť náročnú rolu, hru navyše režíruje Milan Lasica, to človek k tomu pristupuje omnoho zodpovednejšie. Snaží sa ukázať čo všetko v ňom je. Mám teda čo robiť. Ešte stále mám totiž pred niektorými hereckými rolami rešpekt. Typ úlohy, ako je táto, má herečka možnosť hrať len párkrát za život."
O čo ide?
"Ide o tri manželské páry, pričom hra mapuje istý úsek ich každodenného života, v ktorom zdanlivo o nič nejde. Ale nie je to pravda. Kombinácia vzájomných vzťahov napokon vyplaví na povrch veľmi veľa. Nie je to jednoznačná komédia, skôr divácky vďačná komédia cez slzy. Volá sa Milovníci a mojim partnerom je Ady Hajdu."
Nemáte ešte po toľkých rokoch zaručený spôsob na odstránenie nervozity pred predstavením?
"Mám to obrovské šťastie, že som antistresový typ. Nikdy nemávam trému. To sa nedá odnaučiť, buď ju máte alebo nie. Akurát som sa o tom minule rozprávala s Milkou Vašáryovou. Hovorím jej - 'myslím, že tá tréma bude pomaly vekom ustupovať' a ona mi na to - 'nie, ona narastá!'. Milka vraj odjakživa mávala trému a má ju stále väčšiu. Tak môžem byť len rada. Aj keď si myslím, že tréma sa dá skresať pozitívnou životnou filozofiou..."
...ktorej vy máte očividne na rozdávanie, vie vás vôbec niečo vytočiť?
"No, keby ste ma zažili za volantom, to by ste videli. A vôbec, vie ma neskutočne rozčúliť ľudská hlúposť. Kdekoľvek. Na ulici či v obchodoch, kde na ňu neprestajne narážam, vtedy to musím poriadne predýchať."
Ale váš štvornohý miláčik, rodézky ridgeback Nathan, to potom doma ukľudní nie?
"Havinko je absolútne perfektný. Hoci prídem domov s negatívnou energiou, ktorú pochytám kade tade po divadle, po uliciach a tak, vojdem a on okamžite cíti v akej som nálade. Vtedy je ku mne mimoriadne pozorný, nadmieru prítulný. Len za mnou tak chodí, štuchá do mňa ňufákom a chce sa hrať. Toľko dobiedza, že ma úplne rozptýli, až odrazu zabudnem odkiaľ som prišla. Myslím si, že od zvierat by sme sa mali veľa učiť. Napríklad keď doma zvýšim hlas, čo sa občas stáva, pribehne a začne do mňa hlavou búchať, dovtedy kým neprestanem. Ich úprimné reakcie sú bez komentára - žiadna pretvárka - čo sa mu páči, páči, čo sa mu nepáči, hneď dá najavo. Je fascinujúce to sledovať."
Ste milovníčka zvierat, vedeli by ste žiť ďaleko od ľudí?
"Viem si to živo predstaviť. Vôbec by mi nechýbali. Ak by sa tomu človek úplne oddal a zobral to ako svoje poslanie, nič by mu nechýbalo. Myslím že od určitého obdobia by som dokázala herectvo zavesiť na klinec a mala by som útulok niekde na samote. Kým by som tie zvieratá nakŕmila, vyvenčila, vypustila, pohrala sa... vyplnilo by mi to čas. To by sa mi páčilo. Hrať v divadle je síce nádherné a zatiaľ ma to strašne napĺňa, ale to vás neuživí. Preto dnes veľa hercov robí rôzne bočáky, čo sa tvária, že majú niečo spoločné s umením, ale nemajú, ide len o peniaze. Ja nie som výnimka. A dosť ma to niekedy deptá. Herectvo je síce pekné povolanie, ale dokázala by som bez neho žiť."
Ako ste sa vlastne k herectvu dostali?
"Do štvrtého ročníka gymnázia som vôbec netušila, čím chcem byť. Tak som si dala prihlášku na chemicko-technologickú fakultu, keďže tam išla sestra a ja som v tom období po sestre všetko opakovala. No ešte pred tým, vo februári, boli na VŠMU talentové skúšky a môj kamarát Roman Polák (režisér, pozn.red.), ktorého poznám ešte zo strednej, ma začal prehovárať, aby som išla na prijímačky s ním. Vravel 'poď skúsiť na herectvo, ja idem na réžiu'. Rodičia na to, vraj, 'choď, ak v tebe niečo je, budeš herečka, ak nie, chemická inžinierka'. Vzali ma, dokonca na prvýkrát a tak sa stalo, že dnes sme s Romanom divadelní kolegovia."
Skúsili by ste to i dnes?
"Ja neviem, keď vidím všetkých tých mladých hercov, medzi ktorými je určite mnoho talentov a nemá to kde hrať. A na VŠMU je pritom stále obrovský nával. My sme si našťastie rokmi už svoje pozície vybudovali, ale dnes už divadlá nikoho nového neprijímajú. Nemajú peňazí, miest. A škola stále chrlí nových hercov, ktorí sa kazia v dabingoch a za moderátorskými mikrofónmi. Táto činnosť nemá nič spoločné s javiskovou tvorbou. Potom sa odrazu stretnete na spoločnom pódiu v divadle a počujete tie dabingové intonácie, ako tie deti len reprodukujú naučené texty, vôbec nerozmýšľajú a je vám z toho smutno. Žiaľ nemajú na výber."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
