stredajšej premiére hudobno-tanečného predstavenia Sen, z dielne bratislavského SĽUK-u. Po mnohých experimentoch sa SĽUK opäť vrátil k prapôvodným koreňom, aby pod réžiou Mareka Ťapáka oslovil najmä tých, ktorí majú k folklóru ďaleko. Nie vlastnou vinou či nezáujmom, jednoducho s ním neprichádzajú do styku. Áno, hovoríme o mladých. Tí SĽUK-árski sa na javisku len tak v civile dostali do víru tanca a hudby jednotlivých regiónov len vďaka čarovnému klobúku, aby napokon po exkurzii tradíciami Slovenska, prijali tieto za svoje.
Začalo sa piesňami z východu, čím si SĽUK Košičanov okamžite získal a tí neprestali tlieskať až do samého konca. Z oblasti Šariša, Zemplína a Spiša, sa diváci spolu s hlavnými protagonistami uberali smerom na Gemer, Podpoľanie, Horehronie, neobišli Oravu či Myjavu, ale ani zvyky Rusínov, Maďarov či Rómov.
Na základe nových zážitkov sa vyvíjal i príbeh dvoch mladých ľudí a ich vzťah ku kultúrnej histórii svojich predkov ako aj ich vlastné city. Tieto dva motívy sa vinuli celým programom, ktorý vyvrcholil návratom do reality. V ňom už krepčila ústredná dvojica v krojoch a kontrastný zvyšok roztancovaného súboru len tak v civile. Pekný pohľad. Šou sa končí, veľkolepé finále, tri prídavky a stojace hľadisko, ktoré sa nevedelo dotlieskať.
Za povšimnutie stála i dynamická sprievodná ľudová kapela so svojou husľovou primáškou, štvoricou vokalistiek a už neodmysliteľným členom, sólistom Robom Puškárom, ktorý ľudovky dopĺňal o svoju fujaru, píšťaly či drumbľu a samozrejme neprehliadnuteľný silný spev. Podaktoré piesne boli miestami svojsky štylizované, čo vzhľadom k nosnému motívu, v ktorom dominoval folklór ako taký, vo fajnšmekroch priveľmi rezonovalo, laické publikum však cimbalové sóla a inštrumentálne "vyhrávky" vrelo prijalo.
Ešte k Robovi Puškárovi. Viacerí z vás ho poznajú aj ako jedného z "pánov bratov", keď poločne so svojim hudobným parťákom Petrom Niňajom vystupoval po boku humoristu Milana Markoviča.
"Aj teraz sa sem tam stretneme, keď hosťujeme v jeho šou. Ale s Petrom vystupujeme aj samostatne, ako koncertné duo," vysvetlil nám spotený Robo po predstavení.
Ako sa nám Robo zveril, osobne je veľmi rád, že sa SĽUK, v ktorom účinkuje už takmer desiaty rok, po čase opäť vrátil k overenej tradícii.
"Viete ja som na folklóre vyrastal. Spieval som už ako päťročný, prehovárať ma nebolo treba, mám to proste v krvi. Rozhodne som teda nepatril medzi mladých, o ktorých bolo aj to dnešné predstavenie," zveril sa nám huslista, ktorý si v predstavení Sen na svojom nástroji veľmi nezahral.
"Aspoň som sa realizoval spevácky," hovorí a na otázku o čom sa mu najčastejšie sníva odpovedá stroho.
"O manželke a synovi. Dlho som nechodil na dlhodobejšie zájazdy so súborom a teraz, keď mám rodinu, je to už pre mňa problematickejšie. Keď som preč z domu čo len dva dni, už sa mi o nich sníva. Je mi za nimi smutno," hovorí Robo, no na otázku, aký sen by si rád splnil zo zásady neodpovedá.
"To by už nebol sen. A hlavne by sa potom nesplnil," dvíha prst huslista, ktorého dvojročný potomok zvaný Róbert Jozef už javí prvé folkórne tendencie.
"Tatinko prosím si husličky - to je veta, ktorú opakuje niekoľkokrát za deň," usmieva sa pri pomyslení na syna.
"Má už na svoj vek veľmi široký repertoár. Vie hrať piesne ako Kukulienka moja, či Keď som bol maličký pacholíček. A popri hraní si ešte dokáže nahlas spievať. Je pri tom rozkošný," vytešuje sa Robo a úsmev mu s tváre neprechádza ani pri zmienke o Vianociach. "Samozrejme že budú tradičné. Ja som od Zvolena, manželka Žilinčanka, každý si za štedrovečerný stôl prinesie čosi zo svojho folklóru."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
