ďalších dvadsať platených. Jednoznačne vedie rebríček darcov na košickej transfúziologickej stanici, kde podľa záznamov v evidencii iba sedem ľudí presiahlo okrúhlu stovku. Jána Maskaľa, ktorý pracuje na rektoráte Prírodovedeckej fakulty UPJŠ ako vrátnik-informátor, k tejto humánnej myšlienke priviedlo vlastné nešťastie. Keď vojenčil, utrpel ťažký úraz, z ktorého sa tri mesiace zotavoval vo vojenskej nemocnici. Dlho ležal v bezvedomí a sám potreboval cudziu krv.
"Prvýkrát som bol darovať krv ešte pred tým osudným úrazom, pri ktorom som prišiel o oko a zranil si končatiny. Navštevoval som tretí ročník učilišťa, keď k nám prišla mobilná odberová jednotka. Druhýkrát som daroval krv, keď som si robil pred vojenčinou vodičský preukaz. Potom prišla pauza, no od vojny chodím na odbery pravidelne štyrikrát do roka. Prerušiť som to musel iba raz, na pol roka, kvôli zdravotným problémom," hovorí Ján Maskaľ, ktorého jediným zdravotným problémom sú opotrebované chrupavky v kolenách. Ináč sa mu choroby vyhýbajú už roky.
"Termíny si dokonca skracujem o dva týždne. Za tie roky som daroval už viac ako šesťdesiat litrov krvi, ale nepoznám osudy tých, ktorí ju dostali. Neviem o žiadnom pacientovi, ktorému moja krv pomohla, tak to chodí. Tak ako neviem, koľko krvi som dostal ja, keď som bojoval o život a komu patrila," poznamenáva muž, ktorý si pred tridsiatimi rokmi uvedomil, že tak, ako potreboval krv on, budú ju potrebovať aj iní.
Dnes je už otcom troch dospelých detí, no iba ten najmladší pokračuje v krásnej tradícii.
"Prvýkrát bol so mnou darovať krv, keď som absolvoval v poradí deväťdesiaty deviaty odber. Odvtedy chodil pravidelne, kým neodišiel na vojnu, takže je už držiteľom bronzovej Janského plakety. Jeho starší súrodenci zo zdravotných dôvodov krv darovať nemôžu a manželka sa zas na to nikdy neodhodlala," prezrádza Ján Maskaľ.
Rekordman má krvnú skupinu A Rh pozitív a krv chodí darovať vždy medzi prvými - na transfúzke je už pred siedmou ráno. Pochopiteľne, vzhľadom na počet odberov je už dávno držiteľom diamantovej Janského plakety a za množstvo odberov dostal pred časom aj Cenu mesta Košice. Ako hovorí, najviac mu utkvel v pamäti jubilejný stý odber v októbri 1997 a veľmi rád by daroval krv, pokiaľ mu to zdravie dovolí, ešte aj 150. krát. A čo radí tým, ktorí nad darovaním krvi uvažujú, ale majú strach?
"Obavy treba prekonať. Darovať krv je nádherný pocit. Ja osobne sa na to veľmi teším, po odbere mám pocit, akoby som sa vznášal. Je to pre mňa ako droga. Ak by som zo zdravotných dôvodov odrazu nemohol krv darovať, bol by z toho veľmi nešťastný," hovorí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
