Predstavenie sa zrodilo v hlave niekdajšieho umeleckého šéfa SĽUK-u a terajšieho herca na voľnej nohe, Mareka Ťapáka. Viac, nielen o chystanej premiére, nám prišiel porozprávať osobne.
O čom je teda sľukársky Sen?
"Človeku sa niekedy v snoch vyplavia veci, na ktoré už v bdelom stave zabudol. Podvedomie si ich však pamätá a v snoch o nich dáva vedieť. V sne môžete skákať z priestoru do priestoru, z východu na západ, z Oravy na Horehronie. Dnešná mladá generácia akoby na vlastný folklór pozabudla. A práve v našom Sne si naň môže spomenúť. Preto sme do úlohy prevádzačov predstavením obsadili dvojicu mladých nefolkloristov, ktorí absolvujú prechádzku folklórnymi tradíciami jednotlivých regiónov a odrazu sami zisťujú, ako sa im to vlastne neskutočne páči. Celá tá krása, pestrosť, dynamika. Sami si vo folklórnom svete prežijú i vlastný príbeh nezhôd a lásky. Okrem nich sa na pódiu predvedie dvanásť tanečných párov, chýbať nebude ani náš multiinštrumentalista Robo Puškár."
Máte k folklóru blízko?
"Veľmi. Dlhé roky, ešte na gymnáziu, som tancoval v Lúčnici, potom, keď ma vzali na VŠMU, som s tým skončil. V tom období sme nemohli mať žiadne postranné, mimoškolské aktivity, tak som sa musel s Lúčnicou rozlúčiť. Ale folklór mi prirástol k srdcu, zvlášť zamilovaný som do tradícií hornej Oravy."
Keď sme už pri snoch, ten váš, chlapčenský sa vám už splnil?
"Mojim snom bolo vždy stať s hercom a to sa mi splnilo. Otázkou skôr je, či je to pre mňa dnes zadosťučinením. Ale nechcem tu fňukať nad stavom našej kultúry, že je to bieda a podobne, lebo vonkajší svet je predsa len ilúzia vlastných predstáv. No keď si zrekapitulujem to, čo je už za mnou, za najväčšie medzníky, na ktoré rád spomínam považujem Lúčnicu, vysokú školu... a Himaláje. V 87-om sme tam nakrúcali dnes už takmer zabudnutý film Sagarmatha. Strávili sme 55 dní pod Everestom. To bolo obdobie, kedy sa mi podarilo nájsť samého seba, keď tamojšie extrémne podmienky preverili všetky moje dovdedajšie vnútorné hodnoty. Človek tam na vlastnej koži pocítil existenciu onej hybnej sily - nech už si to ľudia nazývajú matka príroda, energia, či Boh."
Ako trávite svoj voľný čas?
"Najradšej so svojou 14-mesačnou dcérkou Tarunou. Spoločne s Katarínou (Marekova partnerka, tanečnica SĽUK-u - pozn. red.) s ňou chodíme do parku, do prírody, tak často, ako sa len dá. Nech dýcha čerstvý vzduch, vníma slnko. Aspoň zatiaľ, lebo keď bude väčšia, bude už vydaná napospas veciam ako sú televízor či počítačové hry. Techniky ešte bude mať dosť..."
Ako prišla vaša dcérka k tak nezvyčajnému menu?
"Nevedeli sme sa zhodnúť na žiadnom slovenskom mene. Tak sme hľadali inde a na internete sme našli meno Taruna. Je z hinduizmu a znamená dcéra bohyne. Ale my máme nezvyčajné mená v rodine. Veď i moja staršia sestra sa volá podľa staroindštiny - Asňa."
Silno iklinujete k prírode, darí sa vám vôbec orientovať v technologických výdobytkoch dnešného sveta?
"Bol som v tomto taký dinosaurus. Dosť som sa bránil všetkému novému, ale tým som sa len dobrovoľne oberal o možnosť progresu. Stagnoval som v starej dobe, hoci svet sa už posunul ďalej. Dnes už nie som taký ortodoxný, som otvorený napríklad aj počítačom, len sa na nich ešte musím naučiť robiť. Vo všetkom hľadám zlatú strednú cestu, preto budem rád, ak si aspoň osvojím ďalšiu zručnosť."
Ste náročný divák? Dokážete si vybrať so súčasnej kultúrnej ponuky?
"Ako sa hovorí, obuvníkove deti chodia bosé, a ani ja nie som výnimkou. Už som taký uťahaný z vlastných predstavení, že už aj samotné chodienie do divadla mi berie silu. Taký kultúrny spravodaj je pre mňa Tóno Popovič. Ten ma upozorní na všetko, čo sa oplatí vidieť. Na jeho rady dám. Preto ma aj mrzí, že som zmeškal tohtoročné džezové dni v Bratislave."
Deti vás poznajú najmä zo slovenských rozprávok, máte najobľúbenejšiu?
"To bolo veľmi pekné a bohaté obdobie - veľa sa toho nakrúcalo a televízia dodnes žije z repríz. Najviac mi utkvel asi Dobšinského Popolvár, toho sme robili hneď po Plavčíkovi a Vratkovi. A tak som už vedel suverénne jazdiť na koni i šermovať. Rád by som sa raz k jazdeniu vrátil, lebo niet krajšieho pohľadu, ako z chrbta koňa. Keď chcete jazdiť, musíte so zvieraťom splynúť. A to je výnimočný pocit. Zatiaľ však na jazdenie nemám čas, nedostatok pohybu si preto kompenzujem aspoň pravidelným cvičením, sem tam si zabehnem alebo rekreačne leziem."
Na čo sa najbližšie tešíte?
"Samozrejme, že na premieru "Sna", ktorá bude 29. novembra v Bratislave. No a potom som zvedavý na reakcie košického publika."
Lístky na Sen si už môžete kúpiť v predpredaji v informačných centrách v Dargove a na Hlavnej.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
