mnohých štátnych zriadeniach, prežila viacerých prezidentov, vstúpila i do tretieho tisícročia a v piatok oslávila svoje 105. narodeniny. Reč je o jednej z najstarších obyvateliek Slovenska, Anne Morákovej z Bardejova.

"Som rada, že mi prišlo zablahoželať toľko ľudí. Ešte si nepripádam súca do starého železa. Prežila som toho neúrekom, veď roky sú toho dôkazom," vyznáva sa z pocitov z oslavy okúhleho jubilea žena, ktorú nik zo známych nevolá inak než "babča".

Aj napriek vysokému veku sa vyznačuje skvelou pamäťou. Pamätá si aj to, na čo by niektorí najradšej zabudli. Čiperná babka rozdáva rady každému, kto prejaví záujem.

Na svoje detstvo si spomína veľmi živo. "Môj otec ešte ako 17-ročný odišiel za prácou do Ameriky. Chvíľu tam pobudol, a keď sa vrátil, kúpil dom, role, zoznámil sa s mojou mamou a vzali sa. Bolo nás päť detí," spomína babča a hneď sa dostáva do obdobia, keď mala tri roky: "Bola som s pomocnicou v kostole a stratila som sa. Na konci mesta ma zbadala žena. Veľmi som plakala. Pristavila teda Lajbka s bričkou a povedala mu, nech ma odvezie domov. Lenže nevedel, čia som, stále som tvrdila, že mamina. Odviezol ma teda k jednému gazdovi. Mama ma všade hľadala, až stretla Lajbkovu ženu. Tá sa jej pýtala, prečo je utrápená, a keď mama spomenula, že som sa stratila, žene sa vyjasnilo. Spomenula si, ako jej muž, keď prišiel z furmanky, viezol nejaké dievčatko. Mame viac netrebalo, otec zapriahol najkrajšie biele kone a priviezol ma domov sťaby nevestu."

Keď mala deväť rokov, zomrel jej otec a mama sa musela postarať o päť detí a veľké gazdovstvo.

"Boli to ťažké časy, keď som sa v roku 1920 vydala, uľavilo sa mi, že už nie som mame na starosť. Budúceho muža - Eduarda - som spoznala na bále. Hneď som sa zaľúbila, no rodina s mojou voľbou vziať si ho veľmi nadšená nebola. Bol sirotou, mal len malý domček pri železnici," loví v pamäti A. Moráková a dodáva: "Vidíte a bývam v ňom dodnes. Pravda, dali sme ho dohromady, muž bol murársky majster, nie však gazda. Preto na mňa ostali starosti s deťmi, domácnosťou i gazdovstvom. Nesťažujem sa však, keď bolo najhoršie, platil mi dievča, ktoré mi pomáhalo. Žilo sa ťažko, ale veselšie."

Babča Moráková za svoj vysoký vek vďačí aj skutočnosti, že vážne chorá bola len raz. "Dom nám vzala voda a ja som prechladla. Tri mesiace ma z toho nevedeli dostať. Lekár nedával mužovi žiadne nádeje, zobral peniaze a odišiel. Preto sa Eduard obrátil na iného doktora. Ten len krútil hlavou, peniaze však nechcel, povedal, že zoberie vtedy, ak mi pomôže. Jemu vďačím za to, že som nažive."

Odvtedy vážnejšie chorá nebola, lieky neberie, dopuje sa vitamínmi. "Keď mala 100 rokov, bez problémov navliekla niť do ihly. Teraz už vidí a počuje slabšie. Pred tridsiatimi rokmi si zlomila nohu. Mala osobného lekára, ktorý ju chodieval často navštevovať. Aj ten však už umrel," hovorí prostredná dcéra A. Morákovej - Jozefa Kútiková.

Ako dodáva, babča bola vždy veľmi pracovitá, a tak jej museli na starosť robotu doslova zakázať. "Vždy však zákaz porušovala, vyšla do záhradky a pracovala. Ešte pred dvoma rokmi som ju načapala. Vyhovárala sa. Kvôli nej musia pri dome chovať aj tri-štyri sliepky. Skrátka, musí mať pocit, že gazdovstvo pokračuje."

Starká vychovala tri dcéry, štvrtá jej ako polročná zomrela. Má sedem vnukov, osem pravnukov a sedem prapravnukov. Všetkých si veľmi dobre pamätá, a keď treba, aj vyhreší. Svoju "dirigentskú" povahu nezaprela ani na oslave 105. narodenín. Keď jej prišla zablahoželať dcéra Jozefa, hneď ju pribrzdila, keď zistila, že sa zabáva s vnučkou. "Na čo si prišla, diškurovať? Ako sa to správaš," uzemnila dcéru. Keď sme sa jej pýtali, ako prežíva všedný deň, odpovedala: "Mám okolo seba veľa dobrých ľudí, nemusím robiť, veď som sa už narobila dosť, či nie?"

Aj napriek tomu nezostáva v nečinnosti. Každé ráno vstáva o deviatej. "Umyje sa, oblečie, urobí si posteľ a pomodlí sa. Potom sa češe, naraňajkuje. Každé ráno si však dá za pohárik koňaku. Dopoludnia sa zdrží v izbe, pozrie televízor a popoludní si zdriemne. Sedáva na dvore, chodí ju navštevovať veľa ľudí, tak sa nenudí. Sama do mesta už nechodieva, ale okolo domu ešte pobehá," dozvedáme sa od dcéry Jozefy.

Babča vníma život pozitívne, aj keď, ako hovorí, dožije sa len toho veku, aký jej Pán Boh nadelí. O politiku sa priveľmi nezaujíma, lebo ako vraví, politika je len pánske huncúctvo. Aj napriek tomu sa však ani pri tejto téme necíti nesvoja. Najviac ju však trápi neistota pre mladých ľudí. "Len keď robotu máte. Mladým sa žije ťažko, my sme to mali ľahšie."

Na oslave, kde jej prišli zablahoželať predstavitelia mesta Bardejov, si aj zanôtila. Obľúbenú pieseň o nezábudke v slovenčine i maďarčine spievala bez problémov. A aký recept by dala na dlhovekosť? "Robota, tej som sa nikdy nebála."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári