starostlivosti vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v Košiciach, zorganizovali minulý týždeň pracovníci Východoslovenského ústavu srdcových chorôb v Košiciach. Po úvode riaditeľa ústavu Františka Sabola na ňom odzneli odborné prednášky primárov kardiologického a kardiochirurgického oddelenia, a tiež primára transplantačného oddelenia Slovenského ústavu srdcových chorôb v Bratislave prof. Juraja Fatiána, po ktorých prišlo na rad predstavenie curicullum vitae jubilanta jeho kolegyňou Janou Jevčákovou. Slávnostné príhovory preniesli košický primátor Zdenko Trebuľa a Róbert Roland, riaditeľ FNsP, od ktorej sa kardiologický ústav v januári odčlenil a potom už patril večer gratuláciám. Potriasť pravicou oslávencovi prišli zhruba dve stovky zdravotníkov z celého košického kraja, v spoločnosti ktorých sa Ján Dudra, verejnosti známy ako Ján Kado z rozhlasového Maratónu, cítil mimoriadne príjemne. Pompézna oslava ho milo prekvapila a dojala, a ako poznamenal, nielenže ju nečakal, ale ani si ju podľa svojej mienky nezaslúži.
"Ja tu dnes večer vôbec nie som podstatný. Dôležitejšie ako moje jubileum je skutočnosť, že sa mohlo prezentovať jedno vyspelé pracovisko, ktoré normálne funguje. To, že som ja kedysi dávno, v osemdesiatych rokoch, ukladal nejaké tehličky do jeho základov, nie je také podstatné," poznamenal v rozhovore pre Korzár.
Podľa Jána Dudru východniari môžu pokojne spávať, pretože ak ich postihne srdcové ochorenie, už im nehrozí, že ich budú musieť zdravotníci ťahať do Bratislavy. "Vznikom srdcového ústavu majú reálne inú šancu, ako pred rokmi. A to ma nesmierne teší," konštatoval.
MEDZITITUL: "V šesťdesiatpäťke vnímate krásy života ďaleko intenzívnejšie,..."
Lekára, ktorý stále na pol úväzku pracuje, sme požiadali o rozhovor na tému humor a zdravotníctvo. "Ak očakávate, že budem veľmi vtipný, tak vás sklamem. Je to vážna vec. Keď má človek 65 rokov, život má za sebou a od šťastia už veľmi nevyskakuje," začal úvodom.
Aké je to mať šesťdesiapäť?
"Hovorí sa, že človek v starobe zistí, aký je život krásny, ale je to klišé. Po rokoch si iba viete život ďaleko viac vážiť. Pozrite sa. Mladý človek vybehne na desiate poschodie ako srnka. Ja vyjdem na prvé a už sa zadýcham... Som starý a tlstý a to, čo je pre mladých samozrejmé, pre mňa je častokrát nedostihnuteľné. Preto si starí hľadajú v živote iné radosti. Ak už nedokážu vyjsť na vyššie poschodie, tešia sa napríklad z trilkujúcheho vtáčika. Pravdou je, že v 65-ke vnímate krásy života ďaleko intenzívnejšie, pretože vaše dni sú už spočítané."
Prezraďte, ako ste sa dostali k medicíne?
"Dalo by sa povedať, ako vtipne poznamenala moja kolegyňa, že keďže som nemal nadanie na nič, šiel som na medicínu... Hoci aj o herectve som mohol vďaka skúsenostiam v rozhlase uvažovať. Do Košíc sme sa presťahovali s rodičmi po vojne, mal som vtedy sedem a bol som raritou, lebo som vedel po slovensky. Brávali ma preto do rozhlasových detských vysielaní a do svojich pätnástich rokov som bol v rozhlase permanentne. Keď som maturoval, mutoval som a teda som nebol v rozhlase použiteľný. Preto som sa rozhodol pre medicínu, no už popri štúdiu som sa opäť dostal do rozhlasu, kde ma angažoval režisér Maroš Hruška. Spočiatku som robil skôr lyrické postavy, k humoru som sa dostal až neskôr, keď mali Hruška a Leňo vymyslieť blokovú humoristickú reláciu. Leňo vytvoril scenár a napísal text, no a Hruška obsadil Petra Gaža a mňa."
Koľko rokov už behávate sobotňajšie maratónske trate?
"Presne sa už na to nepamätám, už veľmi dlho, asi tridsaťdva. Odhadujem, že som ´odbehol´ tak do dvetisíc relácií.
Mali ste toho niekedy dosť? S čím ste mali častejšie chuť ´praštiť´ - s medicínou, alebo rozhlasom?
"Skôr s tým rozhlasom. Nie vždy sa mi chcelo po nočnej vsať a ísť do štúdia. Ale bol to môj druhý chlebík a nie nezanedbateľný príjem, ktorým som si k medicíne dobre prilepšil."
Ste humorista aj v živote?
"Nie. Som optimista, ale nie som bavič. Nechcelo by sa mi teraz vstať a začať baviť okolie, ani verejné nahrávky Maratónu som preto nemal rád."
Nachádzali ste niekedy humor v zdravotníctve?
"Bol to skôr humor cez slzy, aj keď aj v lekárskej praxi vyskytli vtipné situácie. Vyťahovať to však radšej nebudem."
Čo vám za tie roky sobotňajších Maratónov najviac prirástlo k srdcu?
"Asi vás sklamem. Nemôžem povedať, že by to bola nejaká konkrétna postavička. Ďurka som hral rovnako rád ako Košičana Gejzu."
Ako vznikol váš pseudonym?
"Môj niekdajší šéf na internom bol nervózny z toho, že chodievam do rozhlasu a že si som si už ako začínajúci lekár mohol dovoliť kúpiť auto - mal som vtedy maličkú fiatku. Tak som požiadal kolegov v rozhlase, aby mi zmenili meno. Vymysleli najprv pseudonym Ján Čierny, ale takýto človek už pracoval ako vyslaný redaktor v Paríži. A tak prišla Máša Kysacká s Jánom Kadom a to sa ujalo."
Spoznávali vás potom vaši pacienti podľa hlasu?
"Zriedkavo. Málokto sa na to opýtal, aj keď sa stalo, že niekto načal rozhovor na túto tému. Zvyčajne som z toho rýchlo vycúval, nerád som to rozoberal. Nerád som bol poznaný. Keďže mám v sebe iba minimálnu dávku exhibicionizmu, ostal som po celé tie roky prísne ohraničený rozhlasom. Nikdy som neskúšal televíziu alebo herectvo, jednoducho nie som rád v centre pozornosti."
Čo manželka a deti - pracujú v rovnakej brandži?
"Manželka je vedecká pracovníčka, hutná inžinierka a pracuje na Slovenskej akadémii vied. Obe deti sa dali na zdravotníctvo, dcéra je neurologička a syn kardiochirurg. O rozhlas nemali záujem, aj keď mali možnosť ísť na hlasové skúšky."
Ako ste sa dostali ku kardiológii?
"Robil som na internej klinike a každý internista sa na čosi špecializuje. Ja som sa rozhodol pre kardiológiu. Možno v tom zohrala nejakú úlohu skutočnosť, že bol môj otec matematik a ja som k matematike a fyzike mal preto blízko. No a tá kardiológia je trochu aj o tom. Neľutujem. Som rád, že som šiel študovať medicínu a som rád, že som sa dal práve na tento odbor. Keby som znovu stál na tej životnej križovatke, rozhodol by som rovnako."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
